Napriek tomu, že ste si na samom začiatku rodičovského dobrodružstva predsavzali, že „mykanie“, infantilné bľabotanie, zdrobneniny, biele pečivko a údeninky u vás doma nebudú mať miesto, bez pochýb sa pristihnete pri tom, ako sa jednak vyjadrujete na úrovni retardovaného yorkshira Eriky Judínyovej a zároveň sa nebojíte vyfľusnúť slovné spojenie „dnes sme veľa kakali“ (aj keď po tej gombaseckej klobáse s polkou chleba sa nemožno čudovať).

Ak tomu skutočne neviete zabrániť, pokúste sa tento defekt využiť vo svoj prospech. Ako? Jednoducho si len privlastňujte úspechy vášho lezúňa a v množnom čísle hovorte iba pri pozitívnych udalostiach. Príklad: Dnes sme povedali prvé slovo. Ráno sme spravili prvý krok. A naopak, negatívne zážitky nech si ten negramotný jedinec vyžerie sám: Jonatán sa dnes totálne posral. Zoe ti roztrhla retiazku po babičke. Bruno rozbil fľašu rumu a potom ogrcal celý záchod.

Ale poďme k veci. Rok sa s rokom zišiel, dieťa zrýchlilo z nula na jedna za 365 dní a my sme si na stenu v podkroví vyrezali prvú z osemnástich čiarok. Zatiaľ čo úvodné týždne spoločného nažívania boli predovšetkým v znamení všadeprítomného vreskotu, po roku sa dostávame do oveľa veselšej fázy, ktorá sa už neobmedzuje iba na audio-šikanu. Náš malý nezbedníček kontinuálne prichádza s inováciami, ktoré majú za cieľ ukázať nám, že okrem našej svokry a despotického šéfa nám bude najbližšie roky života strpčovať diktátor s výškou Napoleona, účesom Hitlera a inteligenciou Zemana.

Motorika

Preč sú tie krásne chvíle, kedy vrcholom úspechu pohybového aparátu dieťaťa bolo otočenie hlavy na druhú stranu. Ach, navždy stratené sú časy, kedy sme tú malú húseničku položili do postieľky/na gauč/na parapetu a bez akýchkoľvek obáv pokračovali v sledovaní Busty Desperate Housewives. Náš chrústiček sa teraz podľa aktuálnej nálady plazí, štvornožkuje, vstáva a padá. Padá, padá (pamätáte?). Pri prvom páde na hlavu vás obleje studený pot, prepadnete panike, pre istotu aplikujete análne čipky (dieťaťu, nie sebe) a premýšľate ako skryť hrču pred manželkou (ak sa všetko prevalí, pozor na mykanie: „Félix spadol na hlavu“, nie „Padli sme na hlavu“). S každým ďalším pádom však bude rásť vaša rezistencia voči zúfalému detskému plaču spôsobenému bolesťou a po piatom náraze hlavy o keramickú dlažbu zareagujete iba strohým „Juj“.

S rastúcim motorickým portfóliom vášho dieťaťa si tiež postupne uvedomíte, koľko nebezpečných, potenciálne smrteľných nástrah máte v dome:

  • schody,
  • rohy,
  • dvere,
  • skrine,
  • všetko zo skla,
  • elektrické zásuvky,
  • lieky,
  • alkohol,
  • dezinfekčné prostriedky,
  • šuplíky,
  • káble,
  • príbory,
  • pes,
  • atď...

Môžete si byť na betón istý, že hoci máte plnú izbu plyšákov, drevených koníkov, všemožných pokrokových bio/raw edukačných srágor, a pochopiteľne, chujských spievajúcich hračiek, holobriadok sa bude zaujímať zásadne o vyššie uvedené. No nielen to. Všetko, okolo čoho vytvoríte čo i len drobný kult tajomna s ilúziou nedostupnosti, bude na najvyšších priečkach záujmu. Mobily, tablety, ovládače od TV a konzoly budú nielen ožužlávané a ohryzkávané, ale aj s plnou vervou trieskané. Najskôr o zem, potom o iné predmety a na záver o vašu hlavu. Najhoršie je, že toho diablovho prisluhovača neodrbete len tak ľahko tým, že mu dáte na hranie starý, nefunkčný mobil/ovládač. On chce ten, ktorý máte pri sebe. Lebo je krajší. Lebo svieti. Lebo ty si hovno a daj to sem, inak začnem bľačať ako Hasprová, hodím sa o zem a hryznem ťa do lýtka.

Slabučko hryzkaj

Keď už sme pri tom, jednoznačne najsilnejšia zbraň ročného jedinca spočíva v jeho zuboch. Silné, ostré a krvilačné tesáky, viac či menej rovnomerne rozložené po ústnej dutine sa vám znenazdajky zaryjú do akéhokoľvek miesta na tele. A nepustia. Neviem aké rady ponúkajú dostupné príručky opisujúce stret človeka s divokým dieťaťom, ale spravidla pomôže ak mu zatlačíte palcom na očnú buľvu. Ale nie, žartujem. Niekedy nepomôže ani to! Ak sa vám aj podarí vytrhnúť z jeho tlamy, väčšinou prichádza následný útok pazúrmi na tvár či prípadné šklbanie vlasov. Celkom by ma zaujímalo ako sa na tieto veci pozerá slovenská legislatíva. Tretí sektor má plné papule ochrany detí, ale kto ochraňuje nás, rodičov? Aj my chceme svoju Tomanovú!

Svetielkom nádeje je pre mňa dcéra Jacka Nicholsona, Lucia a jej parlamentný uzlík šťastia. Nedávno sme dva týždne nepočúvali o ničom inom, a to iba preto, že sa s malou fazuľkou objavila v pléne. Viete si predstaviť, čo nastane ak malý Nicholson uhryzne Richtera do druhej brady? Ak Sulíkovi vytrhne posledný vlas? Čo ak Kalimu vyfúkne čerstvú lajnu? Nepochybujem o tom, že pri súčasnom mentálnom nastavení ministerky spravodlivosti tu máme do roka zákonnú ochranu rodiča a nový pavilón na prevýchovu batoliat. Pichnutie do oka? Uhryznutie nosa? Tri mesiace na tvrdo. A žiadny Môj macík, Tom a Jerry, plytká zábava pre slaboduchých. Žiadny cumeľ. Rudo Vasky ako generálny riaditeľ. Marián Kočner ako výchovný pedagóg.

Halina Pawlovská ako dojná stanica.