Mama mi vždy hovorila, že veľa vecí pochopím až keď budem mať vlastné deti. Ja som sa tomu smial ako Dangl v héliovej komore, zapol som si vybíjaný opasok, v krčme si objednal citrus za 25 korún a tváril sa, že všetkému dokonale rozumiem. Pravda je taká, že som vtedy vedel o živote jedno dinosaurie hovno a mamička mala pravdu.

Napríklad, že až s deťmi si človek uvedomí ako rýchlo starne. Dva roky prešli rýchlosťou verejného obstarávania na ministerstve dopravy a pred nami stojí naozajstný chodiaci človek s vlastným, aj keď pomýleným rozumom a so zatiaľ významne zdegenerovanou slovnou zásobou. Niečo ako Andrej Danko. Čo to ale znamená?

Pozri kto to hovorí

Že už nikdy v živote nebudete mať kľud. Že si už pri El Clásicu ani nemôžete slovne uľaviť, lebo zajtra decko povie lekárovi, že je vyebaný potugajský čuák a o týždeň vám už na dvere zaklope Tomanová s Richterom. Takže pokiaľ v komore nedržíte tri litre bravčovej masti a dve trinásťročné zverenkyne, najbližšie Vianoce už bude drobček tráviť v rodine transsexuálnych moslimov.

V čase rozvoja reči zároveň prichádza aj obdobie vzdoru. Áno, aj ja som si myslel, že niečo podobné ma čaká až v pubertálnych rokoch, kedy sa synček rozhodne pestovať dlhé vlasy a marihuanu. Ale aby mi tu niekto ziapal ako Greksa lebo chce iný pohár? Aby mi natrhol viečko, pretože som zavrel chladničku? To už čo za nepríčetného psychopata sa chce napiť záchodovej dezinfekcie a potom, keď ho ochránim pred rozleptaním hrdla, ma za trest ovalí hajzlovou kefou a pošle sadnúť si do kuchyne?

Samozrejme, ja musím byť dokonalý zen-budhista a miesto toho, aby som mu po zásluhe nainštaloval španielsku čižmu a na temeno nakvapkal roztavené zlato, zachovávam pokoj a tónmi socialistickej hlásateľky oznamujúcej mimoriadne vysielanie prvého zberu kukurice vysvetľujem, že no-no-no. V jeho chápavom pohľade celkom zreteľne badám, že mi veľmi dobre rozumie.

A súčasne je mu to absolútne u prdele.

Deti kam sa pozrieš

Prišlo to nečakane ako Igor Bukovský na zabíjačku a po dome odrazu pobehuje dekapitovaná husokačka s lubrikačným gélom/plynovou pištoľou/bibliou (vyberte podľa toho, čo mávate položené na nočnom stolíku) v ruke. Ale to nie je ani zďaleka všetko. Skutočné boj o prežitie ma totiž čaká VONKU.

Najdôležitejšie rodičovské zistenie: Aj iní ľudia majú deti. A nielenže ich majú, ale ich aj úplne bez hanby berú na miesto, kde sa podľa štatistík uskutočňuje väčšina neohlásených násilných činov – detské ihrisko. Pochopiteľne, všetci tupí rodičia a ich škaredí potomkovia sú tam len preto, aby v nás prebúdzali toho skrytého psychopata, ktorí v 10 rokoch pučil slimáky skalami.

Na ihrisku to bežne vyzerá asi takto: Laura, Adriánko, Ema, Zoe, Ahmed a Vavrinec sa bez dozoru hrajú v štrku. To v praxi znamená, že sa neustále uhýbam lietajúcemu kameniu a hojdajúcemu sa 60-kilovému Vavrincovi a popritom tipujem, ktorý smrad sa rozreve ako prvý. Netrvá dlho kým padne prvý úder lopatkou na hrtan, čo mimoriadne znepokojí mamičku kotkodákajúcu na lavičke.

Až tak, že si zapáli ďalšiu cigaretku.

Rozhovory bez konca

Nie, húliace matky nie sú ten najhorší ihriskový prípad. Skutočnosť, že máte dieťa je pre mnohých jedincov dostatočným materiálom na spoločné dišputy. „A koľko má malinký?“ „No, náš Mariánko už v tom veku čítal Mein Kampf v origináli.“ „A papáte všetko?“ „No, náš Peťko Justin od narodenia zbožňuje krevety.“ Jáj, a keby som dostal euro za každé „aké krásne dievčatko“. To, že tvoj syn výzorom pripomína potomka Gluma a Gabiky Drobovej ešte neznamená, že každé pekné dieťa musí byť automaticky dievča!

Ale viete čo? Aj drbnutú premotivovanú matku možno hravo prekonať – úplne stačí, že sa mi prihovorí jedno z detí. Pretože na rozdiel od väčšiny dospelých, jednoslovné odpovede a neprítomný pohľad do piesku pre nich nie sú jednoznačným dôkazom nášho nezáujmu. Jeden takýto exot sa na „našom“ ihrisku zjavuje pravidelne, až som si jednu dobu myslel, že býva v tom domčeku so šmykľavkou. Ošarpané šušťáky, sople až po kolená a špicaté zuby. Akonáhle mi ponúkol napiť sa z fľašky, ktorú podľa vlastných slov našiel na zemi, vzal som svoje dieťa na ruky a cestou domov rýchlo googlil, akým spôsobom sa prenáša lepra.

A bude horšie

Keby som bol fúzatý Rakúšan, synček už je dávno zamknutý v pivnici a izolovaný od všetkých nástrah súvisiacich so životom v spoločnosti ľudí. Našťastie, latentná sociopatia je spolu s inklináciou k ženskému poprsiu tým najlepším dedičstvom od ocka, takže ak to nie je nevyhnutné, k cudzím mláďatám sa dobrovoľne nepribližujeme. Pri pohľade na ostatný drôt obopínajúci detskú posteľ ma však prepadne náhla myšlienka a ja sa cítim bezradne ako Stephen Hawking na hodine thajského boxu.

Už na jeseň ideme do škôlky.