Voňavé jedlo na tanieroch veľkých ako UFO, vyfintené ako na tanec. Poháriky vína, chuťové poháriky, gastronomická zábava sa roztáča, Gurman Fest, Slovak Food fest… Ľudia sa hrajú na kreatívnych šéfkuchárov s materiálom pominuteľným v črevách, vytvárajú z potravín umelecké dielo, obdivne achkajú a híkajú, kým to zjedia a zvyšky ticho, bez híkania, šmaria do kontajnera. Tam divadlo končí a tam ja teraz začínam...

Plytváme jedlom. Len členské štáty Európskej únie vyhodia ročne 100 miliónov ton potravín. Počas štyridsaťročného zberu údajov o potravinách vyskočí na vás fakt hnusnejší ako ten, že Donald Trump vraj chodí po Bielom dome holý. Plytvanie potravinami vo svete sa za ten čas zvýšilo o päťdesiat percent.

Žijeme, jeme, vyhadzujeme. Vypestujeme, vytvoríme, upečieme a zas len vyhodíme. Čo všetko sa vyhadzuje? Najviac zelenina, ovocie, čo je pochopiteľné, keďže to rýchle vädne, hnije, podlieha skaze, aj keď tu by som namietala, že svoje robia aj normy pre výkup ovocia a zeleniny. Už nám to ľudstvu tak hrabe, že nielenže volíme najkrajšiu ženskú a určíme jej vhodné parametre ako na poličku do spálne, ale aj pre šťavnaté kúsky broskyne vytýčime parametre ako pri voľbe miss broskyňa. Čo takto promenáda v šupke na móle z prepraviek? Plytváme aj chlebom, presnejšie až tridsať percent vypestovaných obilnín sa vyhodí. Tento fakt ma obzvlášť serie, lebo chlieb mám zafixovaný ako symbol pohostinnosti. Aj mravce, čo sa nám rozmnožili v paneláku, to tak chápu a vysmiate zástupy malých hostí pochodujú rovno do nášho chlebníka. Chlieb si nedáme, rozhodli sme sa a mravcov likvidujeme. Zvyšky chleba nevyhadzujem, mám priateľku s kobylou a kone vraj chlieb ľúbia. Takže sušené kúsky šup rovno koníkovi, nech je mocný a kamarátka na ňom môže jazdiť do zodratia stehien.

Vyhadzujeme aj potraviny, ktoré sú po dobe minimálnej trvanlivosti. Námietka, že takto je to správne, sa neprijíma, obžalovaný vstaňte. Ledva polovica Európanov chápe presný význam označenia ”minimálna trvanlivosť” a nemajú jasno ani v prípade označenia ”spotrebujte do”. Slováci pojmu minimálna trvanlivosť rozumejú ešte menej ako európsky priemer. Málokto vie, že ak je na potravine uvedené označenie minimálna trvanlivosť, znamená to, že potraviny sa dajú konzumovať aj po tomto dátume, za predpokladu, že boli správne skladované. Mlieko sa nedá piť, keď sa jednoducho nedá piť, lebo páchne, čudne chutí a nie preto, že číslo na ňom mudruje o jeho konci. Označenie spotrebujte do však už znamená, že potravina by sa po uplynutí tohto dátumu nemala konzumovať. Je už riziková pre naše zdravie. Ale obchody vyhadzujú tovar s oboma prešvihnutými termínmi, či už minimálnym, alebo do. Niektorí ľudia vo vyspelých európskych mestách to využívajú a jedlo z kontajnerov pri obchodoch vyberajú, tzv. dumpster diving. Úsilie minimalizovať svoje životné náklady a súčasne je to životný štýl spojený so snahou znížiť svoju spotrebu, recyklovať (ale na recykláciu článkov na DM nebudeme používať tento termín, všakže?) a použiť všetko, čo sa dá. Ohŕňate noštekom, že to nie je žiadna šmakocinka? Tie isté zabalené potraviny, ktoré sú pre vás dobré vo vašej špajzičke a občas sú aj po záruke, len si to nevšimnete, lebo sú oukej, ale presunutím z regálov obchodu do kontajnera sú odrazu fuj?

V Dánsku znížila plytvanie potravinami o 25 percent v priebehu piatich rokov jediná žena. Selina Juul, mladá ruská imigrantka, ktorá zažila, že ľudia po páde komunizmu nemali čo jesť, odrazu videla v dánskych obchodoch nadbytky, ktoré skončili v koši. Založila si facebookovú stránku, oslovila najväčší supermarket v krajine a neskôr cez svoju neziskovku Stop Spild Af Mad podporovala práve to zužitkovanie potravín, ktorým sa blíži dátum záruky alebo sú po dátume minimálnej spotreby. Dokázala, že reťazec Rema zrušil množstvové zľavy a namiesto nich dal zľavu na kus. K single banánu pridal naliehavý výkrik ako z erotickej zoznamky: „Zober si ma, som sám.“ a vyhadzovanie banánov sa odrazu znížilo o deväťdesiat percent. To, že vydala kuchárku o varení zo zvyškov, ma už tak nefascinuje, lebo poznám gazdinky, ktoré tak robia aj bez kuchárky. Na chalupe varím vždy z toho, čo nájdem a len čo jedlo zmizne zo stola a všetci sa dožadujú, aby som zas také navarila, musím ich sklamať. Neviem totiž, či nabudúce bude v chladničke tá istá skladba zvyškov potravín a už vôbec nie som schopná zapamätať si postup vznikajúceho receptu, keďže varím na základe odkazov vesmírnych síl (týmto pozdravujem kolegyňu Šuvadovú) a nič si nezapisujem, lebo v jednej ruke mám varešku a v druhej pohár s vínom.

Ešte niečo praktické – už u nás platí zákon o potravinách, ktorý umožňuje darovať na charitatívne účely aj tovar po uplynutí minimálnej doby trvanlivosti, čo považujem za veľký pokrok. A takisto fakt, že reťazec Tesco v strednej Európe, vrátane Slovenska, zaradil do predaja ovocie a zeleninu, ktorá síce spĺňa štandardy kvality, ale je vizuálne „dokonale nedokonalá.“ V ponuke sú zemiaky, jablká, mrkva, repa.


 

Keď dojedám kúsky jablčníka, už nie maminho, lebo tej niet, a tak ho pečiem sama podľa jej receptu, nedokážem vyhodiť ani kúsok, prehĺtam slzy, aj odrobinky. Odháňam muchy, ktorým sa jablčník páči, chcú z neho ochutnať, možno chcú aj recept naň, lebo náš je ten najlepší. Jablká naň kupujem na trhu a najradšej mám tie nepekné, ktorým sa prihováram, že nesmú mať komplexy menejcennosti kvôli svojej kráse a dýcham na ne roztúžená ich rajskou hriešnosťou. Jedlo je domov. A ten nedokážem len tak vyhodiť.