...“pekne jebe”, ostalo mu v ušiach. Na tom predsa nie je nič výnimočné. Na záťahu pred dvoma dňami skoro prekopol cez bar 30 kilového černoška. Chlapča sa dostalo do vývrtky kvôli pár kvapkám rozliatej koly. V duchu svojho obľúbeného hesla, Správaj sa k ľuďom tak, ako chceš aby sa tí kokoti správali k tebe, sa dvakrát zhlboka nadýchol a situáciu riešil s kľudom.

Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal. “Ešteže ma nikto nevidí”, pomyslel si. Utrel si nohy do záchodovej rohožky a postavil sa. Napustil si vodu do vane a keď do nej vošiel, po prvýkrát v ten deň ho zaplavil dobrý pocit. Vedel, že životný štýl, ktorý práve predvádza, nemôže trvať dlho. Keby žila jeho mama, dala by ho do poriadku, či by chcel alebo nechcel. Ale už tu nebola. Deň, kedy mu povedala o leukémii, spustil lavínu smútku, chlastania a výčitiek.

Zobudil ho zvuk príklepovej vŕtačky od susedov. V momente, ako nabral vedomie, uvedomil si obrovskú bolesť hlavy. Mal pocit, ako by mu vŕtačka prerážala lebku a zlatý vrták masakroval mozog. Lúč ostrého svetla mu dopadal na tvár. Pokúsil sa otvoriť oči, aby zistil, že svet okolo neho je rozmazaný. Po pár žmurknutiach, ktoré nepriniesli želaný výsledok, si spomenul. Kontaktné šošovky. Nestalo sa mu prvýkrát, že s nimi zaspal.