1. kapitola

 

Ľudia sú jebnutí. O pravdivosti tohto výroku som presviedčal svoje okolie vždy, keď som sa ožral. So stúpajúcou hladinou alkoholu v mojom tele sa vo mne prebúdzalo zviera, so zvieraťom najnižšie pudy a s nimi elementárne správanie, vyvolávajúce u prizerajúcich sa zdesenie, zhrozenie a odpor. Obchytkávané ženy sa bránili údermi kabeliek, urážaní muži päsťami. Iba ulice sa nebránili. Boli znesväcované močom, výkalmi a zvratkami. Kto bol pôvodcom páchnuceho biologického odpadu? Predsa ja! Nemohlo to trvať večne. Element provokujúci svoje okolie si pýta príučku a nech sa čuduje ako chce, zaslúžene sa jej dočká. Stačí naštvať nesprávnu osobu, uraziť ženu, ktorú urážať neradno, naviezť sa do osoby, ktorá podrývanie nerieši päsťami, ale ráznejšie. Zbraňou. Bodnou, alebo strelnou.

 

V mojom prípade to bola zbraň strelná. Projektil mi preletel ľavou komorou srdca a vyletel cez lopatku. Umrel som. Bol som mimo presne tridsaťdva minút.

*

 

Nemám rád, keď sa v posteli, v ktorej som strávil noc, nachádza okrem môjho zadku nejaký iný. I keď tentoraz to bol pekne zaguľatený zadoček mladej ženy, nemám to rád. Sledoval som nádherné pozadie posiate jemnými chĺpkami, ktoré by sa dalo prirovnať k broskyni, ovociu, ktorého využitie vidím jedine v pálenici, a vystrčil som nohu spod periny. Nemotorne prevedeným yokogeri som skopol spiacu krásavicu z postele a hlasno sa odvzdušnil.

 

Princezná sa pri páde z postele udrela o roh nočného stolíka a prebrala sa z letargie. Postavila sa predo mňa v plnej kráse svojej nahoty a z nosa sa jej pustila krv.

 

„Nemehlo,“ napadlo mi. Premýšľal som, či stvoreniu nevisím nejaké peniaze. Existoval predpoklad, že by som mohol, najmä za služby so sexuálnym nábojom, no nebol som si istý.

 

Žieňa sa zohlo k posteli, kde sa váľalo oblečenie, nemý svedok nočných radovánok, z kabelky vytiahlo dvestoeurovú bankovku a hodilo ju na posteľ. Svitlo mi. Za služby so sexuálnym nábojom bolo práve zaplatené. Mne.

 

Proti svetlu som si prezrel vodotlač na bankovke, čím som si overil pravosť platidla a postavil sa oproti kráske.

 

„Aký som bol?“ šepol som, palcom utrel kvapku krvi visiacu jej zo špičky nosa, chystajúcu sa spadnúť na podlahu a prst som olízal. Ako odpoveď mi postačil jej chtivý pohľad, smerujúci k môjmu rozkroku. Schmatol som ju pod krkom a pozrel jej priamo do očí.  

 

„To ti nestačilo v noci?“ pustil som ju a plesol po zadku. Šiel som sa osprchovať. Kým som sa pokúšal zmyť zo seba stopy sexu, žieňa dotieravo dokvitlo do sprchy. Dožadovalo sa ďalšieho kola, za ktoré bolo ochotné opäť zaplatiť. Čo sa dalo robiť, každý peniaz navyše je dobrý.

 

Po dobrej hodinke som stál na ulici. Čistý a bohatší o nejaké chechtáky. Zašiel som sa najesť. Pečené koleno s oblohou pozostávajúcou z baraních rohov, cibule, kyslých uhoriek a niekoľkých krajcov chleba mi urobilo deň. Obsluhujúca čašníčka, ktorá mi koleno priniesla na veľkej dubovej doske, vyzerala, že by mi vedela urobiť noc. Čo je to s tými ženami? Napadlo mi. Pôsobia, akoby sa nevedeli nabažiť sexu, akoby boli večne nadržané, neukojené nymfy. Čašníčke som sa odvďačil bohatým prepitným a keď pochopila, že jej signály ostanú z mojej strany nepovšimnuté, zamerala sa na iného hosťa. Bolo mi z toho do smiechu. Všetko sa točí okolo sexu. Nie slnko, ale kunda je stredom vesmíru! Podvečer som sa vybral do kina. Premietali akýsi postapokalyptický horor s prvkami sci-fi. Nebolo to zlé. Najmä bojové efekty hlavného hrdinu vo mne prebudili túžbu po konflikte. Po filme som sa vybral do ulíc. Svieži studený vietor, svetlá pouličných lámp a atmosféra večerného mesta mi robili dobre.

 

Míňal som uličku, v ktorej trojica výrastkov týrala mača. Dievčina, mohla mať šestnásť, poliala brániace sa klbko uväznené v klietke pre andulky horľavinou a škrtla zápalkou. Nával adrenalínu som pocítil niekde pri ušiach. Vyštartoval som. Preskočil som niekoľko debničiek váľajúcich sa na zemi, bezdomovca nejaviaceho známky života a v zlomku sekundy som držal dievčinu za zápästie. Sfúkol som plameň zápalky a nevzrušene odrazil pokus o útok jedného z jej spoločníkov. Chlapča tesne na prahu dospelosti na mňa vybehlo s dýkou. Ľavačkou som mu vyťal, až ho odhodilo na tehlovú stenu a nôž mu vypadol z ruky. Dievčine som vykrútil ruku a donútil ju zohnúť sa.

 

„Podaj mi ten nôž!“ zasyčal som jej do ucha a keď mi ho podala, zastrčil som čepeľ dýky do škáry v stene a kopancom nôž zlomil.

 

„Nudíte sa?“ otázka ostala nezodpovedaná, pretože pri ústi ulice zapišťali pneumatiky auta kórejskej značky.

 

Z auta poznamenaného tuningom vyliezla dvojica lokálnych pasákov. Jeden v tielku a teplákoch, s retiazkou na krku, druhý v športovej súprave.

 

„Hej! Čo je! Zaplatil?“ prehovoril ten v tielku, keď sa k nám priblížil. Dievčinu som medzitým pustil.

 

„To nie je klient,“ ozrejmil hrdina, čo na mňa zaútočil dýkou.

 

„Tak čo tu potom, do pekla, robíte?!“ pozrel na trojicu. Jeho parťák stál obďaleč, opretý o kapotu auta. „A ty čo? Máš záujem? Dievča? Chlapec? Všetci traja? Ha?“

 

Mlčal som. Dievča naňho hľadelo s neskrývaným odporom a strachom zároveň. „Ha?!“ Chytil ju za vlasy, riadne ňou zatriasol a keď ju pustil, k zemi klesol chumáč jej vlasov. „Niečo som sa pýtal?! Čo, kokot?!“

 

Moja reakcia bola, ako by povedal klasik, spontánna. Nemám rád, keď mi nadávajú. Lakeť pravej ruky vystrelil k brade, následkom čoho v spodnej čeľusti provokatéra voľačo prasklo. Dievča som sotil nabok a keď som dokončil polobrat a zasiahol päsťou odvážnejšieho z pasákov do tváre, zaznel zvuk lámajúcej sa chrupavky. Tielko sa sfarbilo dočervena, nohy sa mu podlomili  a dopadol na cestu. Potom sa prevalil dopredu a tvárou narazil na asfalt. Kým sa jeho kolega spamätal, vyrútil som sa naňho a zasiahol ho kolenom do brady. Sila, akou som ho zasiahol, ho nestihla prekvapiť. Jeho trup sa ako pružinový panák prehol dozadu a temenom narazil do kapoty auta. V kapote s nálepkami plameňov ostala preliačina. Zviezol sa k zemi, kopírujúc trupom športový nárazník. Dotiahol som ho ku komplicovi, zo zeme dvihol fľašu s horľavinou a oboch ňou polial. Vybral som mača z klietky, schoval ho pod bundu, venoval výhražný pohľad trojici a vybral sa k autu. Keď som vychádzal z uličky, zo spätného zrkadla na mňa vyšľahol odraz plameňa, čo sa rozžiaril v tmavej ulici po tom, čo jeden z trojice škrtol zápalkou.

 

„Ach, tá mládež!“ povedal som si, pohladkal mača a šliapol na plynový pedál.

 

Žíhaný kocúrik hľadel na ulicu z bundy a celý sa triasol. „Čo s tebou?“ oslovil som ho, akoby som čakal, že mi odpovie. Napadlo mi vyhodiť ho z okna. Za jazdy. Predpokladal som, že by dopadol na labky, ako to majú mačky vo zvyku, no hneď nato sa vo mne ozvalo svedomie. Ten pocit som nezažil už pekne dlho. Neviem prečo, zvrtol som volant a namieril si to k jednému z útulkov. Cestou som zastavil v hypermarkete otvorenom nonstop a nakúpil žrádlo pre mačky. Do kufra som hodil niekoľko konzerv konského mäsa, jedlo šampiónov, či z šampiónov, ktorí boli vyradení z dostihov. Aká irónia, pomyslel som si, zavrel kufor a bol by som nastúpil, keby parkoviskom nebol zaznel zvuk pištiacich bŕzd.

 

„Ale Krista!“ zahrešil som a sledoval dve driftujúce autá, blížiace sa ku mne. Vziať si auto tých dvoch nebožtíkov asi nebol najlepší nápad. Ktovie, kde má sledovacie zariadenie, podľa ktorého ma títo našli. Mača som hodil na zadné sedadlá. Urobilo „mňau“. Opretý o dvere som čakal na nevyhnutné.

 

Chlapíci z auta povyskakovali v úžasnej choreografii. Boli šiesti. Všetci rovnako podozriví, rovnako nechutní s identickým pohľadom podliaka.

 

„Čo je s Mikym a Johnym?“ opýtal sa nízky cigán s tenkými fúzikmi.

 

Miky a Johny? Čo sme v deväťdesiatich rokoch vo filme s Michaelom Duglasom? Napadlo mi. Zástupca etnika rezistentného voči manuálnej práci na mňa gánil a pískol na komplicov. V ich rukách sa zhmotnili rôzne palice, kovové rúrky, v jednej sa dokonca mihla teleskopická tyč a nunčaky.

 

„Ježiš piči! Nunčaky!“ neudržal som sa. Smiech som však musel potlačiť. Aby som sa držal scenára, zhodil som zo seba bundu, šmaril ju na auto a pred tým, než som zaujal bojový postoj, šňupol som si tej fajnoty, ktorou ma zásoboval Jorque. Zmysly začali pracovať na dvesto percent. Nával adrenalínu ich výkon znásobili ešte viac.

 

Nebol v tom rasizmus. Jednoducho som túžil tomu cigánovi rozmlátiť držku na kašu. Zariadil som si to tak, aby mi ostal na koniec.

 

Jedno salto, premet bokom, nejaké prvky capoeiry, možno zumby a zrazu mi pred očami štrikoval taký čudný buzerant nunčakmi. Kopal, skákal, neustále točil bojovými nástrojmi, až som mal chuť pochváliť ho za umelecký dojem. Zrazu zaútočil. Drevo mi zasvišťalo pri uchu, druhým sa ma snažil zasiahnuť do kolena. Obom pokusom som sa vyhol. Agresor robil výpady a okamžite po nich sa stiahol do obranného postoja. Bol však príliš pomalý. Pri pokuse trafiť ma nohou z otočky som ho chytil za stehno a šmaril o zem. Pravú pažu som mu zlomil v lakti, vytrhol mu zbraň a jej drevenú násadu z celej sily vrazil do očnej jamky útočníka, až to nechutne chruplo. Očná buľva pukla ako balón naplnený vodou a bielko sa mu zmiešalo na odpornej tvári s krvou. Keď jeho telo prestalo vykazovať vitálne funkcie, vrhli sa na mňa ostaní. Konečne! Pomyslel som si. Skôr, než sa prvý z nich stihol zahnať, z auta sa ozvalo nesmelé „mňau?“.

 

*