5 najväčších klamstiev rodičov deťom

Kto má doma dieťa, ten už mu istotne za jeho doterajší život aspoň raz zaklamal.

 

Nie, že by normálny rodič túto situáciu nejako vyhľadával, ona príde poväčšinou tak nebadane, presne ako nerozhodná stolica uprostred nedeľňajšej omše. Klameme im či už preto, lebo chceme/nechceme, aby deti niečo robili, alebo si v princípe plánujeme len uľahčiť život. Nikto nemá v úmysle našich malých samovražedných potomkov poznačiť na celú večnosť. Holt, ale ako sa vraví, cesta do Pohorelskej Maše je vystlaná dobrými úmyslami. 

 

Bez ďalších kolkov nech mi je dovolené priniesť vám moje osobných 5 kusov rodičovských klamstiev a nechám už potom na vás objektívne zhodnotenie, do akej miery ma dokázali ako človeka poznačiť. Možno ma nepoznačili vôbec a moja sociopatická nátura má vysvetlenie voľakde úplne inde. 

 

Ktovie. 

 

Kto ma pozná osobne vie, ako vyzerá moja výška a váha. Teraz si predstavte vychovávanie dieťaťa, ktoré doma hodinu po školskom obede otvorí chladničku a díva sa na ňu podobne ako predčasný dôchodca na štrnásty dôchodok. A tak skrslo v hlave mojich rodičov klamstvo o tom, ako sa z praženice nemá NIKDY V ŽIVOTE človek najesť do sýta. Totiž vajíčka boli doma vždy, preto bolo v ich záujme, aby sme na nich spoločne, s rovnako horizontálne hendikepovaným bratom, neurobili križiacku výpravu.

 

Typovo podobné klamstvá boli aj:

- párku dostaneš za odmenu, keď zješ celú kelovú polievku

- klobása sa požíva s čistým chlebom - ak si na chlieb dáš karičku, to už je druhé jedlo

- áno, v tom segedínskom guláši je normálne mäso (boli to sójové kocky)

 

S odstupom času im ale toto konkrétne klamstvo spokojne prepáčim. Vajcia totiž podľa amerických vedcov zvyšujú/znižujú cholesterol a jesť ich môže byť nebezpečné. Vytvorilo to vo mne síce blok, vďaka ktorému neviem zjesť nikdy viac praženice, ako z troch vajec, no sú v horšie veci v živote. 

 

Mohol by som napríklad nosiť gamaše v sandáloch. 

 

Kto má doma aspoň zo dve a viac detí, tomu tí malí galgani niekedy začnú prerastať cez klobúk na hlave. No a vtedy býva najzdravším riešením vložiť medzi rodiča a X detí odstup o veľkosti Y metrov. V našom prípade mi s bratom rodičia povedali, že idú len tuto do diskontu nakúpiť pre nás nanuky a vrátili sa, na naše prekvapenie, bez nanukov a až o dva mesiace neskôr. Ako už bolo spomenuté, odstup veľký celých 260 - tisíc metrov má na psychický stav rodičovskej jednotky priam blahodárne účinky. 

 

Horšie to bolo s nami. 

 

Malé šesťročné dieťa len veľmi ťažko nesie takéto klamstvo a prvých pár týždňov nám nebolo všetko jedno. Totiž jediná forma komunikácia tej doby s nimi bol telefonický prístroj a aj jeho používanie bolo značne obmedzené, lebo išlo o medzimestský hovor. Pamätám sa, ako mi mysľou prechádzali myšlienky, že sa rodičia už nikdy nevrátia a my budeme musieť žiť so starými rodičmi v Žiline. 

 

V Žiline!

 

Babka Jarka a Dedo Milan sú do dnešného dňa úžasní ľudia. Avšak ako malých nás neustále nútili voľakde chodiť a voľačo robiť, čo kulminovalo všakovakými prácami manuálneho charakteru. No a povedzte mi, ktoré mestské dieťa miluje letný zber ovocia a zeleniny na hmyzom zamorených sadoch a roliach? Nehovoriac o ich následnom čistení, zaváraní, či podomovej výrobe sirupov a džemov? 

 

Mám už nejakých tých dosť rokov, no za ten čas mi bohužiaľ nebolo dopriate prísť na to, prečo vlastne toto klamstvo vzniklo. Keď sme ako rodina chodievali na kúpaliská do Rajca, Červenú Hviezdu, či len tak k Šírave, vždy po zjedení doma pripraveného kontrabandu nastala špecifická situácia. 

 

Museli sme sedieť na deke a pozerať do Slnka dobrú hodinu (a niekedy aj viac), pretože ísť do vody s plným bruchom sa malo rovnať pomaly ôsmemu smrteľnému hriechu. Čo také by sa nám mohlo stať? Veď chodiť do hlbokej vody bolo pre nás vždy zakázané a v obyčajných bazénoch sme s bratom už od dávnych vekov vždy dosiahli na dno. To je jedna z výhod, keď je človek veľký a dlhý, presne ako keď minule v Jednote jeden pán vysvetľoval predavačke akého má doma - psa, bol to určite pes. 

 

Jediné, čo mi ako tak dáva zmysel bolo, že naši rodičia chceli s nami stráviť viac času a preto nás nasilu týmto klamstvom držali na deke, blízko pri nich. Nakoľko mám už s pani M. (rozumej Manželkou) dobrých dvanásť rokov vlastné deti, tak už som si istý, že tým to rozhodne nebolo. 

 

Nie, nie, nie. 

Určite nie. 

 

Moje najskoršie spomienky sú spojené s cigaretami. Pamätám sa, ako z krabičiek cigariet Petra vystrihujem logo a čiarový kód a lepím ich na voľajaký papier. To všetko len preto, aby ho potom mohli rodičia odoslať a vyhrať čosi s ich logom. A že tých krabičiek bolo. Jeden by povedal, že každý deň pribudla ďalšia prázdna. 

 

Po večeroch sme ako tradičná rodina pozerávali televízne vysielanie a ja si farbisto pamätám, ako som kvôli rodičmi najfajčenému dymu ani len poriadne nedovidel na Dempseyho a Makepeacovú. A to vám bola poriadna škoda, pretože pani Harriet patrila medzi moje prvé televízne obľúbenkyne. Rodičia nás však vždy ubezpečovali, aby sme sa nebáli. Veď predsa deti v Afrike sa majú oveľa horšie. 

 

Nechcem si ani predstaviť, ako asi vyzerali pľúca malého Michala, avšak nedalo sa nič robiť. Nikomu z rodičov náležitosti nedošli a bolo pod ich úroveň chodiť fajčiť na záchod, balkón, chodbu, či dole do Bistra Loky. 

 

Pamätám, ako raz prišla na návštevu pani M. Za pár hodín v rodičovskom byte jej vlasy a oblečenie napáchli tak, akoby v Nebre strávila mladosť a pol. 

 

A to skutočne nepreháňam. 

 

Dalo mi to ale neskutočne veľa. Vďaka negatívnemu príkladu som nikdy doteraz nezobral do úst cigaretu a pri modle pána Stašáka sľubujem, že ani nevezmem. 

 

Číže na niečo toto konkrétne klamstvo dobré bolo. 

 

Kto vyrastal v Košiciach okolo 90. rokov minulého storočia, ten určite vie, kde a čo bol kedysi Blšák a aké boli jeho hlavné atribúty. S priam až náboženskou pravidelnosťou sme celá rodina chodievali na neustále sobotňajšie nákupy, práve tam. Jeden by povedal, že sme tak robievali my a s nami rovnako minimálne väčšia polovica Košic a priľahlých obcí. 

 

Ani neviem, kedy to presne začalo.

Ani v princípe prečo. 

 

Moje spomienky ale hovoria jasnou rečou. Mali tam mnoho komodít, ktoré sa nedali kúpiť nikde inde. Ja osobne som si tam sprvoti kupoval pirátske MC kazety za 100 korún, čo neskôr prešlo transformáciou na CD - nosiče za 250 korún. O kvalitu tam nikdy nešlo. Ale to predsa nikomu nevadilo. 

 

Počas nekonečného chodenia pomedzi chatkovité stánky nám zavše vyhladlo. 

 

S prihliadnutím na fakt, že sme doma vždy mali už pred-navarený obed, kupovať si na Blšáku akékoľvek jedlo nepripadalo do úvahy. Všetko totiž, podľa slov mojich rodičov, bolo extrémne predražené a ešte viac nezdravé. 

 

Ale to pokušenie. 

 

Trdelníky, klobásy, hot-dogy, hranolky a moje najobľúbenejšie - langoše. Tie prevoňali všetky obchody lepšie ako čerstvo osprchované muškáty z balkóna a tento langošový pach bol závislostne opojný. 

 

Miloval som ich vôňu a po nociach si predstavoval, ako asi chutia. Tatárska omáčka tesne pred zárukou zmiešaná s najlacnejšim (a najvodnatejším) kečupom z Metra, spoločne s tým najobyčajnejším syrom rovným Eidamu 20tke, hrali prvé husle v gurmánskej filharmónii. V snoch chuťových buniek tej najdokonalejšej vo všetkých aspektoch a ohľadoch. Ale jedine bez cesnaku. Cesnak totiž neznášam a on rovnako neznáša mňa. 

 

Aby ma od nich držali, povedali mi raz rodičia, ako tieto langoše podľa nich robia. Áno, kto si prečítal nadpis už vie. Vystrašilo ma to, nebudem vám klamať. Indulonu totiž používala celá rodina ako preferovaný opaľovací krém, aj keď nemala žiaden faktor, ale vtedy asi stačila jej znamenitá hustota. 

 

Až s odstupom času mi do dutiny lebečnej prichádzali hanblivé pochybnosti. 

 

- Prečo by vyprážali práve na Indulone?

- Nebude indulona na vyprážanie drahšia ako tuctový olej?

- Koľko túb indulony je potrebné vytlačiť do výbehovej fritézy na jeden vyprážací cyklus?

- A hlavne - nikdy som jedlo vyprážané na indulone nejedol, čiže čo ak je úžasné a voňavé?

 

Odpovede na tieto otázky sa už ale nikdy nedozviem. 

 

Indulona zmenila receptúru, Blšák zavreli a mne už ostali len sliny pre plač. Ponaučenie s odstupom času badám na našich osobných potomkyniach. Zavše mi príde na rozum im v niečom serióznom len tak z pasie zaklamať, ale to by som im predsa neurobil. 

 

Múdry človek totiž raz povedal čosi o učení sa na chybách iných, a toho sa ja stopercentne držím. 

 

Teraz ma prosím ospravedlňte. 

 

Idem dcéram zvestovať poveru o Zúbkovej Víle a všemožnom Ježiškovi, ktorí za dve eurá odkupujú zuby a roznosia počas jednej noci darčeky všetkým veriacim deťom. 

 

Klamstvám zdar!