Sediac na balkóne popíjam ľadovú kávu a hrabem sa v starých cestovných denníkoch... i spomenula som si na čosi hodné zverejnenia. Stalo sa to pred viacerými rokmi, keď som bola cestovateľsky naivná a nepoznala Tripadvisor a podobné srandy. No aspoň mám na čo spomínať.  

Sme taká malá krajinka, že náš jazyk sa dobrovoľne naučí len zopár excentrikov. A tak sa teda cudzie reči drvíme my. Najprv doma, tí mladší na aupairkovských pobytoch… a ešte je tu možnosť zaplatiť si kurz v dovolenkovej destinácii a spojiť pritom zábavné s užitočným. Ráno strávite pár hodín na vyučovaní a popoludnie máte len pre seba. Na internete nájdete najrôznejšie ponuky... ale radšej sa na ne vykašlite, ak od niekoho nedostanete osobné referencie. Snáď sa poučíte z mojich zážitkov zo školy v Nice...

Prvý šok

Na letisku som nasadla do autobusu číslo 99 a na stanici presne podľa pokynov presadla na číslo 4. Bolo mi čudné, že moja zastávka v rozpise nie je, ale veď snáď mi šofér poradí. No, neporadil, našli sme na mape akýsi priľahlý bulvár a tam ma vysadil. Stade som v tom hicisku šliapala s ťažkým kufrom asi kilometer, (netušiac, že šlo o predzvesť „úžasnej“ organizácie celej školy).   

Keďže samostatné bytíky v rezidencii už neboli voľné, mala som bývať vo vile s inými študentmi, ale znelo to dobre – VILA. Predstavovala som si ju takú typickú prímorskú, veľkú, bielu, s teráskou, kde budem večer so zmrzlinou posedávať nad úlohami. V materiáloch bola odfotená a vyzerala naozaj dobre.

Šliapala som, šliapala, pot sa mi rinul z čela a s nádejou som vyzerala cieľ… až som zazrela príšerne ošarpaný dom, ktorý mi veľmi, veľmi vzdialene čosi pripomínal.

"Tak nejako bude naša vilka vyzerať o 50 rokov... to nemôže byť ona,'' ešte som si stihla v panike pomyslieť - lenže konfrontácia fotky s realitou, žiaľ, potvrdila, že uvedená zrúcanina JE moje budúce bydlisko! Prekliaty Photoshop!

Zvonku to vyzeralo ako obydlie z hororu, omietka opadaná, okenice zosušené, dom sivý a bez života. Srdce mi spadlo až do žalúdka, ešte som ani nevstúpila a už som s obavami myslela na to, ako v ňom prežijem dva týždne.

Za vysokánskou kovovou bránou sa skrývala neutešená záhrada a nečistá veranda, na nej stála stará babka a mladá kočka. Predpokladala som, ze babka je madam Moreno, ktorá ma mala čakať, ale nebola – vraj nevedela o mojom ani kočkinom príchode a dôjde až o piatej. Skoro ma porazilo! Akože nevedela?! Ja i Zuza (vysvitlo, že tiež Slovenka) sme ju - presne ako škola požadovala - informovali o dni i hodine príchodu a obe sme dokonca mali kópiu mailu so sebou!

Zuza bola ešte zúrivejšia, pretože práve po piatich rokoch odišla z Londýna, mala so sebou kufor veľkosti slona, na sebe hrubé zimné oblečenie, ktoré sa jej tam už nevmestilo a poslednú noc v anglickej metropole prehýrila, tak si viete predstaviť, ako sa tešila na sprchu a posteľ.

Babka vo vile síce bývala, ale nemala kľúče od izieb, dovolila nám však použiť jej toaletu a zavolala madam Moreno. Tá nám sucho oznámila, že pred piatou ju neuvidíme a položila.   

Potúlali sme sa teda po meste a o piatej sa vrátili. Madam Moreno už bola vo vile. Žiadna typická, elegantná Francúzka, vyzerala skôr ako špinavá cuchta, čo celý deň pracovala v záhrade. Splašene pobehovala hore-dole a kým jednému dievčaťu vysvetľovala, že k nim do izby musí šupnúť tretieho (neskôr sme zistili, že všetci bývali v trojke, hoci platili za dvojku), k nám medzi rečou prehodila, že vo vile (za ktorú sme zaplatili dva mesiace vopred) už nemá miesto. Ale že ak nám nevadí byť spolu, má pre nás byt päť minút od pláže.

Nevadilo nám!

Natlačili sme sa s batožinou aj s jej dvoma ušmudlanými bastardmi do auta, ktoré bolo tiež špinavé, plné chlpov a nechutne smrdelo. Jeden pes jej vliezol na kolená, takže šoférovali spolu, takmer cez neho nevidela na cestu - a to ešte šoférovala iba ľavou rukou, pretože pravou odtláčala druhého, ktorý sa jej snažil vyskočiť na hlavu.

V udiarni

Došli sme k domu a vyzeralo to celkom dobre. Zase som zadúfala, že bude aj teráska.

Výťah bol miniatúrny a starodávny, stenal, vŕzgal a buchotal. Najprv som šla ja s madam Moreno, potom sa šťastlivo doviezla aj Zuza.

Byt tvorila maličká miestnosť, kde boli vedľa seba narvaté dve postele, skrinka, polička a kuchynská linka. Obliečky vyzerali čisto, ale všetko ostatné bolo pokryté centimetrovou vrstvou prachu. Cez jediné okno zatienené ďalšou budovou neprenikalo takmer žiadne svetlo, navyše nestačilo na odvetranie príšerného puchu, ktorý sa vznášal v povetrí. Vidiac naše pretiahnuté tváre madam Moreno nám veľkoryso ukázala (a otvorila) i druhé, "vnútorné okno'' do šachty, nachádzajúcej sa uprostred domu (ako keby po výťahu, jej účel som nepochopila), ktorá bola zapušená takým údeným smradom, až sa mi žalúdok zdvihol. Hneď sme ho aj zavreli, ale zbytočne, stále sa otváralo a plesnivú údeninu bolo cítiť všade.

No, nebolo to ktoviečo, ale k škole i moru to je päť minút, tak to nejako vyvetráme, vyčistíme a vydržíme, povedali sme si. Nečudujte sa, boli sme už veľmi unavené, upotené a túžili konečne niekde zložiť krovky. Odkývli sme teda, že zostávame a baba celá šťastná odfičala.

Hodinu sme upratovali a keď bol byt konečne v obývateľnom stave, osprchovali sme sa a vyšli si na prechádzku. Po návrate nás opäť privítal smrad ako v Carihrade, lebo okno (to ozajstné) sme pre istotu zavreli. Teraz sme zase mali problém otvoriť ho. Nakoniec sa nám to trhom podarilo, pričom sa zo ,,záclon''- starých, špinavých zdrapov plných prachu a skapanej chrobače - vysypal celý ich obsah na moju posteľ, takže som ich s odporom zložila, natlačila do igelitky a posteľ vyprášila.

Museli sme od únavy byť potrafené slepotou, lebo až teraz sme objavili zdroj puchu – celá stena za záchodom bola plesnivá! Madam Moreno nedvíhala a myslím, že v tom štádiu nám to už bolo aj jedno. Okno tesne nad mojou hlavou sme nechali otvorené, aby sme sa nepriotrávili, hoci na mňa fučalo a pršalo (potom just celé dva týždne nespadla ani kvapka). Zaspávali sme s tým, že ráno v škole vyrobíme poriadny škandál.  

A tak aj bolo. Riaditeľa, ktorý sa tváril ako dobrák, čo pomáha cudzincom, sme hneď zarána vytočili dopenista. 

Kým som si s ním pred prihlásením dopisovala, veselo sme komunikovali po anglicky, ale keď šlo o problém, zrazu spíkovať nevedel. Netušil, že sme s touto alternatívou rátali a našli si v slovníku všetku potrebnú slovnú zásobu - ,,pleseň'', „podvod“, „sťažovať sa“, „zúriť“. Tváril sa, že on nič, on muzikant, nech sa obrátime na madam Moreno, ale ja som mu pekne a zoširoka v jeho rodnej reči vytmavila, že ubytovanie ponúka škola a jej som aj platila, madam M mi môže byť ukradnutá. Sama som bola prekvapená, ako dobre zrazu hovorím po francúzsky, myslím, že v tom švungu by som bola schopná komunikovať na najvyššej politickej úrovni aj s Macronom. (Možno, že pobyt v zlom hoteli je z jazykového hľadiska efektívnejší ako drahý jazykový kurz, hahaha).

Nakoniec riaditeľ pod naším nátlakom madam Moreno zavolal a ona mu dala ďalšiu adresu, kam sme sa mali ísť pozrieť. Cez obed sme namiesto vytúženého oddychu v najväčšom teple mašírovali do hotela, ktorý sa nachádzal pri stanici, obkolesený niekoľkými sexshopmi. 

U Modrého vtáka

Názov to malo úžasný. Budova bola ale taká stará, že v nej určite spal už Napoleon. A zase smrdela údeným smradom. Na prvom poschodí všetko pozatvárané. Na druhom sedela zachmúrená Arabka. Neisto sme so Zuzou na seba pozreli, ale baba nás poslala ešte vyššie.

Na treťom sme zazvonili – a z dverí vyšlo stelesnenie Quasimoda. Chlap mal mohutne vyvinuté telo, širokánske ramená a hruď doslova ako bizón. Dole to prechádzalo do tenučkých nožičiek, odetých do kraťasov a bielych podkolienok. Na krku mu sedela mohutná melónovitá hlava, riedke vlásky mal začesané do čela a zafarbené na gaštanovo. Mohol mať asi 60 rokov. Škúlil, ale veľmi zvláštne, obe oči pozerali von - pravé doprava, ľavé doľava. Aj jeho ústa stáli za pozorovanie: dolný chrup bol v dobrom stave, len namiesto jednotky vpravo zívala veľká medzera. Hore mal stoličky, no vpredu prázdno, ostal mu len jeden veľký zubisko, ktorý na počudovanie pri hovorení presne zapadal do tej medzery dole. Bol to taký neuveriteľný zjav, že som sa vôbec nedokázala sústrediť na to, čo hovoril, len som fascinovane čumela, ako mu ten jeden rezák zakaždým presne zaklapol do dolnej diery a navyše som aj tak nevedela, či hovorí so mnou alebo so Zuzou, keďže zároveň pozeral doprava i doľava.

Izba bola priestranná, vzdušná, veľké okno prepúšťalo dnu množstvo slnka. Postele čisté, v kúpeľni žiadna pleseň - viac sme nepotrebovali, odkývli sme, že zostávame a vybrali sa po kufre do prvého bytu.

Cely pobyt sa niesol v duchu hesla, prepytujem: "Čo sa môže posrať, to sa poserie“, a tak je vám jasné, že Zuza sa v tom uvŕzganom výťahu zasekla. Fakt sme už nevedeli, či sa smiať alebo plakať, ale našťastie po desiatich minútach stláčania gombíkov sa jej podarilo znova vyviezť hore a dvere sa otvorili. 

V autobuse bola pokazená klimatizácia, striekala na všetky strany, vyšli sme von ako zmoknuté sliepky.

U Modrého vtáka nebol výťah a na tretie poschodie sme sa s ťažkými kuframi lopotili polhodinu.

Hneď som sa vybrala na WC. Podlaha v kúpeľni bola hrboľatá a zvažovala sa smerom doľava, čo bolo aj dobré, lebo sotva som spláchla, ukázalo sa, že záchod tečie - potôčik pekne zurčal dole pod umývadlo a tam vytváral utešené jazierko. Oveľa horšie bolo, že som s hrôzou zbadala vo vani zdochnutého švába - a o chvíľu som čosi malé zbadala liezť po stene! Snažila som sa vsugerovať si, že ide o nejaký iný hmyz, ale pri mojej fóbii zo všetkého, čo má viac ako štyri nohy, to nepomáhalo. Quasimodo zmizol a madam Moreno nedvíhala. Po ukrutnom zvažovaní, či ostať alebo sa znova sťažovať, sme sa ako typické hlúpe prispôsobivé Slovenky rozhodli, že kúpeľňu vydezinfikujeme. Nakúpili sme čistiace prostriedky, chlór, špongie, rukavice a dali sa do práce. Celé zariadenie i steny sme vyoblievali chlórom, všetko krásne rozvoniavalo. Vaňu so švábom umyla Zuza, ja som to nedokázala. Z toalety neustále vytekal potôčik zrejme neutešeného obsahu, no našťastie chlór všetko prehlušil. 

Pokračko nabudúce!