Po očiste priestorov sme sa konečne vybrali do mesta a vrátili sa za tmy. Len čo sme zažali, v izbe nastal čulý pohyb. Bola plná "zvieratiek'', ktoré sa ozlomkrky snažili zaliezť do svojich dier. Keď som pri okne zbadala švába veľkého ako sviňa, zjačala som ako tur. Zabila ho Zuza. To nebola taká bábovka ako ja, v Londýne vraj mala myši: "Raz mi jedna v noci prebehla cez ksicht. Ale toto je malé, nič ti to neurobí, veď to neštípe ani nehryzie,'' podotkla stoicky a treskla po ňom topánkou.

Začalo mi byť jasné, že so spaním bude problém. Najmä keď som si uvedomila, že šváby zase neutekajú až tak ozlomkrky, ba takmer by som povedala, že nás mali na háku a veselo si korzovali po dlážke. Do toho znelo zurčanie vody vytekajúcej zo záchodovej misy, no, atmosféra to bola utešená, prostredie malebné.

Nezabudnuteľná noc

Zuza zaľahla. Aj ja som sa uložila do horizontálnej polohy a navrávala si, že šváby už tiež šli spať. Pre istotu sme nechali zasvietené v kúpeľni, pri svetle vraj nevyliezajú (lenže to asi platí pre nejaké ustrašené exempláre). Urobila som strategickú chybu, že som hneď nezavrela oči - a zazrela jedného, ako lezie po Zuzinom paplóne!

S revom som vyletela z postele a dostala hysák, na čo sa prebudila aj ona. Zažali sme a čo sa nestihlo rozpŕchnuť, povraždila a znova ľahla, kým ja som definitívne pochopila, že v tejto atmosfére nezaspím. Vstala som a opatrne našľapujúc ako v mínovom poli (keďže na dlážke bola stále hustá premávka) som sa presunula do kúpeľne, kde som s knihou franiny a slovníkom hodlala prestáť celú noc.

A tak sa aj stalo. Spočiatku mi aspoň slovnú spoločnosť robila Zuza, no napokon nevydržala a odpadla, hoci predtým ešte zlikvidovala niekoľko drzých exemplárov, ktoré liezli okolo nej po stene. Ostala som sama a čas sa vliekol. Stála som tam rozčapená ponad hajzľový potok a očami skákala z dlážky na stenu a nazad, aby som mala situáciu pod kontrolou. Všetko to žilo a špacírovalo sa hore i dole. Boli tam exempláre malé, väčšie i veľké, hnedasté i skoro čierne. Našla som toľko odvahy, že som si požičala jednu zo Zuziných zbraní (ťažkú mokasínu) a likvidovala ich, dúfajúc, že smrť obete odradí rodinných príslušníkov od prechádzky, no neodradila. „Deti“ boli ešte hlúpe, ale tie dospelé beštie ma pozorovali. A tuším boli aj inteligentné. Veď ako inak vysvetliť, že s holými rukami som sa k nim mohla priblížiť, ani sa nepohli, ale keď som sa pomaličky začala zohýbať po topánku, už aj brali nohy na plecia?! No nie je to čudné?! A tie obrovské na mňa doslova zazerali, určite uvažovali, čím pre zmenu klepnúť mňa, aby potom mohli dobiela ohlodať moje kostičky! (Áno, začalo mi z toho šibať!)

Vlastne také blchy môžu byť milé zvieratká - keď už nič iné, aspoň ich nevidíte.

Bola to najdlhšia, najhoršia a najnezabudnuteľnejšia noc v mojom živote.

O 3.30 mi ale začala hlava kväckať i napriek svetlu a hluku prichádzajúcemu zvonku. Prví buchotali smetiari, potom trieskali roletami predavači, zatvárajúci nočné obchody, a napokon sa tam pohádali opilci. Už som vedela, že som v takom kritickom stave, že ak si ľahnem, okamžite zaspím, šváby-nešváby. Pozorne sledujúc dianie na dlážke som prehopkala k posteli a hneď som zavrela oči, aby som nevidela, ako lozia po Zuze (ak náhodou) a fakt som ihneď zalomila.

Ráno sme opäť zúrivo nabehli k riaditeľovi a ja som mu perfektnou francúzštinou popísala posledné zážitky v štýle „Zo života hmyzu“, veď na prípravu som mala celú noc. Darmo argumentoval, že podľa madam Moreno, ktorá sa včera osobne zastavila po kľúče od plesnivej diery, sú oba byty čisté – vysvetlila som mu, že na Slovensku máme zrejme iné hygienické kritériá. A možno by to tam mali skontrolovať hygienici a zistiť, kto z nás má pravdu?!

Okamžite sklapol ako dekel na záchode.   

Medzičasom sme sa dozvedeli o možnosti ubytovania v rezidencii kúsok od školy (spolužiačka potvrdila, že je superčistá) a vydupali si, aby nás presunuli tam, i keď sme museli niečo doplatiť. Takže po škole som šla ku Quasimodovi, zbalila sa (setsakramentsky dávajúc pozor, aby som nejaké zvieratko nevzala so sebou) a odviezla sa autobusom do nového bývania. Použila som záchod, spláchla… a nechcel prestať tiecť! To už mi vážne bolo do plaču! Musela som zavolať majiteľku, odokryla vrchnú časť a vytiahla vrecúško s chlórom, ktoré ho upchalo. Odvtedy bolo všetko v poriadku.

Teraz sa už na školské zariadenia nespolieham, ponukám viliek s ružovou záhradou neverím a ubytovanie si vybavujem sama.

A čo škola?

Naša profesorka bola veľmi milá, ale brala nás ako malé deti, hoci sme boli pokročilí. Veď témy ako "Kde je pošta? Choďte vpravo a zabočte'' či ''Ako telefonovať'' sa v každom jazyku preberajú ako prvé… Niekoľkokrát sme ju prosili o zvýšenie úrovne, ale nezlepšilo sa to. Kto mohol, ušiel do druhej triedy, komu sa nepodarilo, bavil sa s krajanom v rodnom jazyku a ignoroval ju. Až som sa hanbila, ale ani ja som sa nedokázala sústrediť. Niekedy mám pocit, ze Francúzi robia všetko pre to, aby nám svoj jazyk zhnusili. 

Veľké rozdiely boli aj v prístupe k štúdiu - ľudia, ktorí si kurz sami a dobrovoľne platia, sa naozaj snažia niečo naučiť, no mladší, ktorým to zaplatil prachatý tata, sa na hodiny chodia vyspať po prebdenej noci alebo to majú celé na saláme. Tú Islanďanku, ktorá si celý čas kreslila, profke nevenovala jediný pohľad a používala iba dve slovíčka: „Oui“ a „Non“, som mala chuť prefackať!   

Nemôžem ale povedať, že mi škola nič nedala, veď som každé ráno mala súkromné konverzačné hodiny s pánom riaditeľom. Vďaka nim som zistila, že keď treba, pri zvýšenom adrenalíne som schopná vo francúzštine prežiť a vypapuľovať si všetko, čo potrebujem. Naučila som sa slovíčka „cafard“ a „moisissure“ (šváb a pleseň), a tak sa vo svete nestratím (i keď dúfam, že ich už v živote nepoužijem).

Ak sa teda naozaj chcete zdokonaliť v jazyku, zistite si vekový priemer študentov a overte si aj, aké materiály škola používa (články o sociálnej poisťovni vás ku konverzácii neinšpirujú, ani keby ste veľmi chceli). Najlepšie je odporučenie od známych, ktorí už podobný kurz absolvovali).

Trocha osvety neuškodí

A jedna rada – darmo si namýšľame, aké máme úžasné hory a zámky, môžem vás ubezpečiť, že tam vonku o tom nikto nevie (česť výnimkám). Preto si so sebou vezmite pohľadnice a suveníry a ak bude na hodinách možnosť, robte propagáciu Slovenska. Zabudnite aspoň na chvíľu na politiku, nízke platy a zlé služby a tvárte sa, ako keby to u nás bolo najkrajšie na svete - tak, ako to robia ostatné národy. Nadávajme si doma medzi sebou, prečo nie, ale v cudzine treba reprezentovať.       

Dosť by ma totiž potešilo, keby na letisku v Nice neprebiehali také scénky ako vtedy. Úradník pozrel na môj občiansky a netušiac, že ovládam jeho jazyk, naklonil sa ku kolegyni a šeptom sa jej spýtal: „Slovensko, to je Československo?“

Ja som sa naklonila k nemu a tiež zašeptala: „Nie, Československo už neexistuje takmer dvadsať rokov, Slovensko je Slovenská republika.“

Nepresvedčene na mňa zagánil a opäť sa nahol k žene: „Slovensko je Slovinsko?“

Potlačila som škaredé slovo a milo sa na neho usmiala: „Slovinsko je jednou z krajín bývalej Juhoslávie, ja som zo Slovenska, zo strednej Európy.“

Tentokrát muž takmer pochopil, ale pre istotu si to zase chcel overiť u kolegyne: „Slovensko je Česko?“

Toto už ani nekomentujem. Takže vás varujem, ak sa ocitnete na nejakom kurze so mnou a začnete tam frfľať, že na Slovensku nie je nič zaujímavé a niet tam prečo chodiť, skončíte s okopaným členkom ako moja spolužiačka v Malage…