„Deti bez knihy, ako voz bez oja."
Písanie už od útleho veku patrilo do môjho života. Odkedy si pamätám bolo mojím snom napísať niečo aspoň tak signifikantné a nadčasové ako dobrodružstvá Luníčka a Perešníčka. Avšak nebolo to kvôli tomu, že by ma k tomu niekto viedol. Rodičia samozrejme písať vedeli, ba dokonca mali aj tituly hodné tých najvyšších škôl, no nikdy ma do ničoho nenútili. A ako pri prvej priateľke, aj tuto pri deťoch platí, že bez takého jemného (a veru dobre mieneného) nátlaku sa nikam nedostanete. Bolo to, presne ako včerajšia zeleninová polievka, tak voľajako vedome v mojom vnútri.
Napriek vzorovej príslušnosti k strednej vrstve spoločnosti sme nepatrili k tým obyvateľom, ktorí dokázali vlastniť nadštandardné komodity - ako napríklad nekonečné zásoby Sunquicku, značkové oblečenie z Tuzexu, taký ten stroj na robenie bublinkovej vody, či písací stroj. Dokonalý aparát, stvorený na kreatívne zosobnenie myšlienok do papierovej podoby a ich následné zjednodušené zdieľanie s okolitým svetom. Práve tie myšlienky, ktorých mám v hlave neustále cirkulujúci kopec. Z tohto dôvodu mi častokrát pani M. (rozumej Manželka) hovorievajú, aby som vypol hlavu. Bohužiaľ ako pri triednych nerovnostiach spojených s marginalizovanými komunitami spoločnosti, ani tu akékoľvek vypínanie nepripadá do úvahy.
A tak som písal aspoň na papier.
Áno, čitateľnosť môjho rukopisu konkurovala jedine zánovnému seizmografu z Pompejí, no nebolo na výber. Nutkanie vypísať zo seba nápady a zároveň vytvoriť svety, kde to všetko funguje lepšie ako v tomto, mi nedali nepísať.
Prvý písomný artefakt, aký som kedy napísal bola poeticky (a hlavne originálne) nazvaná rozprávka Kocúr v Gumákoch. Na teletexte vtedy tuším žiaril rok 1995 a vonku svietilo slnko. Ako už názov navráva, nad autentickým názvom si moje mladé ja veru hlavu nelámalo, Inšpirácia od kocúra obdareného na pohľad úplne odlišným druhom obuvi je viditeľná priam z vesmírnej stanice Sojuz. Hlavná postava, zvaná Gumko, zažívala príhody od výmyslu sveta a po rokoch môžem povedať, že mala všetko to, čo nebolo v detskom veku dopriate mne. Oplýval bohatstvom, merateľnou silou v horných končatinách tela a v neposlednom rade dokonalým zrakom.
Zdrojom nápadu pre Gumkove životné vlastnosti boli nadčasové filmy Bláznivých Striel s Lesliem Nielsenom, dokonalým protipólom vyvážené minimálne rovnako legendárnymi epopejami, v hlavnej úlohe so Štefanom Seagalom. Najmä obe Prepadnutia - v Pacifiku a to s vlakmi, mi toho z hľadiska ideí a životných skúseností dali toho mnoho. Vidieť jedného človeka zachrániť/rozosmiať N ľudí bolo fantastické a presne to, po čom prahol môj mozog. A to ešte ani len nespomínam z torty vyskakujúcu Eriku Plameniak, s očami tak veľkými a pevnými, že by sa jednému okamžite zatočil telefónny ciferník.
Inak ale Gumkove eskapády dosahovali kvalít vyhorených učiteliek na prvom stupni základných škôl. Najmä z tohto dôvodu bol celý epos odložený pod posteľou, kde na rozdiel odo mňa normálni chlapci v dospievajúcom veku mali obrázky prudko roztržitých dám. Také tie, ktorých život je jeden veľký kolotoč a nemajú čas sa ani poriadne obliecť. Zbierka skrytá pred celým svetom, ktorý neodpúšťa a nič nedá zadarmo.
Až raz sa to stalo.
Mama, niekdajšia pracovníčka na Obvodnom úrade v Košiciach, doniesla domov elektrický písací stroj. Mať voľačo také len pre seba, na celých 48 kusov hodín, to bolo ako zlý sen. Vlastniť totiž čosi na istú dobu a musieť to potom vrátiť, je horšie, ako nikdy nič nemať. A tak som poprepisoval všetky moje texty na krásny biely papier a skúšal to ďalej a veril, že mi to na niečo v živote bude.
A veruže aj bolo.
Napríklad keď prišiel čas písomnej maturity, zúročili sa prepísané noci aj s akontáciou. Ustarostená Mama mi vštepovali, aby som po odhalení maturitných tém počúvol jej rady. Podľa jej slov by mal každý správny maturant ešte pred samotným aktom zobrať rozum do hrsti, zjesť aspoň polovicu mliečnej čokolády a následne s “cukrom obalenou” pečeňou spustiť písaciu mašinu. U mňa to prebiehalo ale úplne inak. Ani som sa nenazdal a už bola úvaha na tému “Neobvyklá životná udalosť” odležaná pekne čierna na bielom. Všetko ale dopadlo ako malo, keď mi profesorka slovenského jazyka (nazvime ju malicherná Pani s veľkým Pi), dala známku ⅔, pretože ma celé štyri roky aktívne neznášala.
Neskôr už písanie prebiehalo samozrejme inak, na počítačoch a následne aj na internetoch.
Vytvoril som si blog na pravde, kde mi ľudia pravidelne vravievali, aké strašné básničky a príbehy tvorím, že to nemá nielen budúcnosť, ale ani prítomnosť, či minulosť. Ale to ma len zocelilo a naučilo ma nepočúvať nekonštrukcionálnu kritiku, pretože čo už len oni vedia. Anonymné duše, príliš zadubené na to, aby pochopili moje nadčasové a komplexné inotaje.
Uvediem dobový príklad môjho vtedajšieho písania.
Rany láske - 09.09.2008
Dvaja ľudia na dne sedia,
slovka si však nepovedia.
Ich telá im zdobia rany,
prečo ste tak doráňaní?
Očami nám nenaznačia,
mladé tváre nezamračia.
Sedia tam tak opustení,
Prečo Bože, tieto steny?
A čas plynie sťa raketa,
čo tým pekným sa vypletá.
Otáčajú k sebe chrbty,
napodiv však nie sú mŕtvi.
Pomaly už pozabudli,
na miesta kde nepobudli.
A tak zrazu pochybujú,
zabili sme lásku svoju?
Stále sedia dvaja na dne,
spomínajú spolu matne,
a cítia sa pritom trápne.
„Už sa radšej k sebe vráťme."
No uznajte, nie je to to najhoršie, čo ste dnes čítali?
Veď je to takmer horšie ako väčšina textov od skupiny Desmod!
Ale nič zo spomenutého ma od písania ani náhodou neodradilo. Napriek tomu kdesi vzadu v hlave, kde už neboli žiadne vlasy, usedavo sedeli iné, dôležitejšie predstavy. Boli neprestajne dotieravejšie, porovnateľné hádam len s predškolákom túžiacim po Mcdo-lande.
„Čo keby si zmenil štýl a písal tak, aby sa oslovilo širšiu skupinu ľudí?”
„Ale mne sa to tak páči!”
„To chceš byť donekonečne jediný čitateľ?”
„Buď ticho!
