„Čím viac prikladáš, tým viac horí."

Ani neviem, kde a kedy sa to zlomilo. 

Možno to bolo vtedy a tým, keď mi pani M. úprimne povedali, ako komplikované sú moje písania. Jej názor pre mňa do dnešných dní znamená ohromne veľa, preto zo šesť párov rokov dozadu skončila éra depresívnych príbehov a nepochopiteľných básničiek. Z popola spálených komentárov ako správny remix prišlo moje nové ja, pripravené priniesť spisovateľstvo pre mohutné publikum a s ním nevyhnutne spojené obrovské úspechy. 

Aspoň tak to na prvý pohľad malo vyzerať. 

Avšak o čom môže taký bežný človek z malého mesta ako ja, pútavo písať? Pamätám sa, ako mi nedalo nezávidieť ľuďom, žijúcim kde-kade vo svete. Im stačí len ráno vstať, opísať raňajky voľakde na Šalamúnových ostrovoch a majú vymaľované. Ide o čosi nezvyčajné, a tak to priemerný čitateľ zje aj s krížovým hákom. Schválne. Skúste pútavo opísať, ako ste boli v zelovoci v obci Driečna nakúpiť tri kilá skorých zemiakov. No vidíte.

Tu to máte, závisť je proste strašná vec. 

Išiel som na to pomaly a príležitosť onedlho zaklopala na drevo. Po nástupe do zbrusu novej práce sme spoločne s ďalšími literárne zapálenými kolegovcami dali brady dohromady a vytvorili korporátne-firemný časopis foneticky nazvaný A:J TY:. Tam moje články dostali nový rozmer, lebo ich čítalo možno aj zo sto ľudí, čo bolo táák veľa. Najviac ma bavilo písať editorský stĺpček približujúci každodenné strasti, slasti a priepasti obyčajného pracovníka korporátu. Ľudia ho mali a de facto stále majú radi, čo bolo ďalším dôkazom podarenej transformácie. 

Ani sme sa nenazdali a odrazu sme žili v Spojených Štátoch Amerických. Môj neustály stres zo žitia v cudzokrajnej vlasti sa písal takmer sám a naplnil skutkovú podstatu tretieho odstavca. 

Ako ale písať lepšie?

Nakoľko mi rodičia nedovolili ísť na žurnalistiku, tak moje písanie nikdy nedosahovalo vysokých kvalít. Píšem jednoducho tak, ako mi prsty narástli. Avšak človek sa musí neustále zlepšovať, tak nech mi je dovolené podeliť sa o zopár mojich, časom overených postrehov.

Pred písaním si vždy sadnem a položím zásadnú otázku - čo chcem článkom povedať a komu je článok primárne určený. Býva veľmi jednoduché písať tak, že sa to z Vás len tak rinie ako principiálne každé jedlo z indickej reštaurácie v okolí Košíc, no koho by už len to zaujímalo. Priam to z Vás prýští, ako zo všetkých otvorov tá klasická črevná chrípka, ktorú si spoločne s celou rodinou môžete spoločne vychutnávať. Zmysluplná forma a jasná správa, to musí podľa môjho názoru byť základom dobrého písania. Plus ak píšem, nikdy po sebe okamžite neopravujem chyby. Totiž opravovaním chýb sa v myšlienkach vraciate naspäť, čím trpí kreatívny proces. Aj keď mi to láme všetky kosti v tele, tak pozeranie sa na nedokončené, preklepov plné texty sú naozaj spôsobom ako nechať kreativite podvoľný priebeh. Po skončení kreatívnej fázy (odporúčam to ohraničiť po napísaní nejakých 500 - 1000 slov) je dovolené všetky chyby opraviť a upraviť aj samotné štylizovanie. 

Zároveň ničím a to myslím naozaj ničím nemôžete nahradiť opakované čítanie a následne prepisovanie vlastného textu. Zopárkrát mi to nedalo a zverejnil som článok, ktorý nebol dostatočne kvalitne poprepisovaný a to pri jeho čítaní jednoducho cítiť. Rovnako ako pri varení ragú z pravého daniela, ani tu neexistuje variant, ako to obabrať. Dobrá správa pre všetkých, časom to prepisovanie budete nenávidieť hádam ešte viac ako na začiatku. Avšak kto chce v živote niečo dosiahnuť, pre toho skratky neprichádzajú do úvahy. 

Ale naspäť k písacej histórii. Ako ale prišli deti, bolo im potrebné neustále voľačo čítať. Raz lebo nevedeli zaspať, druhý raz sa nechceli zobudiť. Rozprávkových knižiek boli plné predajne, a tak mnohé z nich, najmä tie s farebnými obálkami, zavítali aj do našej domácnosti. K dokonalosti každej jednej z nich ale voľačo chýbalo. 

Niektoré boli príliš dlhé a kým sme ich dočítali, tak nastalo globálne rodinné zaspanie. Iné pre zmenu príliš krátke, čo malo za následok nutnosť čítať ich vo vyššom množstevnom počte. Ďalšie jednoduchosťou pripomínali jednofarebnú rubikovu kocku a v iných bolo pre zmenu príliš veľa incestu (áno pán Dobšinský, dívam sa práve na Vás).

Tam vznikla idea vytvoriť Štvorstranové rozprávky. Dlhodobým vedeckým prieskumom mi bolo nad plameň vo vysokej peci jasnejšie, koľko strán by mala mať ideálna rozprávka. Kto dáva pozor už vie, koľko by to asi tak malo byť. Každý máme predsa radi svoje potomstvá, no musia existovať isté mantinely a chceme po ich zaspatí v rámci psycho-hygieny tráviť čas aj bezdetným spôsobom.

„Raz by si mal vydať niečo dôležité s množstvom viet, aby tu po Tebe na svete čosi ostalo.”
„A čo Tvoje dcéry?”
„Buď ticho!”

Písať pre deti mi zároveň poslúžilo ako dokonalá výhovorka a do istej miery aj poľahčujúca okolnosť. Veď písať pre deti musí byť oveľa jednoduchšie ako pre dospelých. Deti do šesť rokov totiž ešte nevedia písať, a preto Vám nevedia zrozumiteľne vynadať na internetoch vo forme komentárov, že vaše celoživotné dielo stojí za nemilú Jarmilu. S prihliadnutím na esá, ktoré dokázali počas kariéry vydať knihu (nebudem okrem Barbory Rakovskej menovať iných, lebo patrí sa mať k ľuďom rešpekt), bolo to pre mňa to najlepšie rozhodnutie. 

Písal sa koniec roku 2018 a inšpirácia nie a nie doraziť. 

Ako mi oči blúdili po miestnosti hľadajúc kde začať, uvedomil som si jednu dôležitú vec. Bez okuliarov vidím totiž asi tak dobre, ako hokejoví rozhodcovia pri zápasoch ŠK Slovan Bratislava, čo kreatívnemu procesu nepomáhalo. Po návrate zraku, čo je podľa mňa tretí najdôležitejší zmysel, iskra nenechala na seba dlho čakať. 

Pohľad mi spočinul na akváriu. 

Tom akváriu, ktoré nikto okrem mňa nechcel. Tom akváriu, ktoré bolo plné čiernych rias, úspešne vraždiacich všetko živé v ňom. Aspoň z neho bol konečne nejaký úžitok. Hlavné postavy nadnárodného bestselleru mali podľa všetkého byť naše rybky, zvané tiež bojovnice. Inšpiráciou pre ich charakter mi boli všetky možné dvoj-postavové rozprávky, kde sú obidve v ostrom charakterovom kontraste. Kto videl legendárnu rozprávkovú sériu Pinky and the Brain, alebo tých dvoch oných z reklamy na Jednotu, presne vie o čom hovorím.

Zrodené úplne náhodou uzreli svetlo akvária budúce hviezdy Štvorstranových rozprávok.