„Čo je vzácne, nie je lacné."

Nebudem klamať ak poviem, že knihu v dnešnej dobe vie napísať a vydať už úplne každý. Celkovo postačí nejaká téma, hromada nudných večerov, nejaký ten počítač s klávesnicou a peniaze na tlač. Nech už píšete romantické príbehy rozšafných dôchodkýň, kriminálky situované do sídliska Ťahanovce, či asistovaný návod ako porodiť dieťa do vašej domácej vane, predstavivosti sa medze nekladú. 

Niekde v duchu tohto všetkého to začalo aj u mňa. 

Nápadov bolo viac ako otázok mojej pani M. (rozumej Manželky), keď som jej oznámil, že v tíme máme novú kolegyňu. Ako ale plynul čas, prichádzali mi na um ďalšie výzvy. Schválne hovorím výzvy, pretože v dnešnej dobe už v princípe nič nie je problém a všetko je len výzva. Ony sú totiž nato, aby sme ich zvládali a nie, aby sme sa, ako správny slovenskí občania, len stádovito ponosovali.

Kto mi rozprávky skontroluje?
Kto mi rozprávky nahodí do knižného formátu?
Kto mi rozprávky oilustruje?

Presne na tieto veci majú známi ľudia asistentov, čo rozhodne nebol môj prípad. Jeden by povedal, že títo asistenti im celú tú knihu aj namiesto nich napíšu, ale keďže odmietam tvoriť živnú pôdu na konšpiračné teórie, takéto myšlienky rozhodne nikdy nevyslovím. Úplne postačí ich sem potichu napísať. 

Krok prvý, nájdenie entity vhodnej a hlavne schopnej zvládnuť kontrolovanie môjho písaného textu. 

Niekoľko mesiacov trvajúce zúfalé hľadanie neprinieslo žiadne ovocie, ba ani zeleninu. Veď sa len zamyslite. Koľko ľudí vo vašom okolí hovorí natoľko dobre po slovensky, že by ste im zverili jazykovednú výchovu vášho obľúbeného potomka? Teda samozrejme s prihliadnutím na fakt, že z toho potomka chcete niečo aj mať. Neteri Roksane, ujovi Ištvánovi, alebo nebodaj susede Ige?

No vidíte.

A keď už niekto taký aj bol, čo im presne poviem? Ahoj, tak som sa dal na písanie trápnych detinských rozprávok a bol by si taký dobrý lomeno dobrá a skontroloval(a) mi, či je to pre tie nezbednice dostatočne zjednodušené? No, kto ma pozná určite vie, ako veľmi pre deti je moje písanie vhodné. Nezabúdajme aj na hanbu, ktorú v tomto momente ako autor cítim, pretože niekde vo vnútri ma zožiera nedostatočné napĺňanie svojho potenciálu. To máte tak, ako keď sa ráno zobudíte a máte pocit, ako veľmi ten deň využijete, napríklad takým objavením lieku na rakovinu čohosi. A namiesto toho ste radi, ak vybalíte nákup z donášky od pána Teska a vymeníte rolku toaletného lososa. Nevadí, aspoň ste skúsili.

Ako ale vravievali spolužiaci na vysokej škole, keď neprší, aspoň Éčko a toho sa veru držím. 

V pamäti mi utkvel jeden vskutku zúfalý čin. Kolega mal pani manželku, čo čítala dve knihy denne a bola naozaj dobrá v pravopise. Raz mi tak komentovala voľajaký článok s tým, že je tam chyba. 

A to veru nemala urobiť. 

V duchu správneho empatického sociopata som ju poprosil, či by mi vedela skontrolovať všetky články, pretože jej to ide naozaj na výbornú a mne očividne nie. Čo mala v tejto situácii povedať, aby nevyzerala zle? Napriek dokonalej pasci sa z toho všetkého vykrútila lepšie ako obočie na magnetickej rezonancii a hľadanie pokračovalo ďalej.

Onedlho to do seba zapadlo až prekvapivo rýchlo a dobre. Celý čas odpoveď na moju otázku - kde nájsť tých najpovolanejších ľudí na knihovnícku robotu - sedela na priedomí. Akurát bolo potrebné hľadať nie v súkromnom, ale v profesionálnom svete. 

Korporátny kolega, nazvime ho kvôli GDPR Hlado mi raz ukazoval nové tetovanie, ktoré si navrhol a nakreslil úplne sám. Netrvalo dlho a moja hlava už spočítala osem a osem. Ak dokáže navrhovať krásne tetovania, existuje reálna šanca, že by mi dokázal nakresliť zopár rozprávkových postáv a (nielen ich) pozadí. Hlado po krátkom vysvetľovaní súhlasil. Dohodli sme finančné podmienky spolupráce a na začiatku mu nebolo potrebné ani len poslať predlohu, všetko urobil iniciatívne sám. Beťár jeden.

Druhý korporátny kolega, nazvime ho Partin sa mi raz v dôvernosti zveril, ako veľmi ho nebaví sadzať slová a vety do knihy, ktorú napísala jeho známa sestra. A to veru nemal robiť. Vrúcne som ho poprosil, či by mohol za istý finančný obnos skúsiť neznášať aj sadzanie mojej ctenej knihy. Partin ale nebol na peniaze a tak sme sa dohodli na inej forme vysporiadania. Lego. Bolo to lego.

Treťou do partie muškatierov bola paradoxne žena. Tie vtedy muškatiermi rozhodne byť nemohli, čo robí predchádzajúce prirovnanie o tu žartovnejšim. Menovala sa Vňaďka, lebo - to je dlhý príbeh a jej zmyšlienkové mýšlanie bolo temer dokonalo, ba až strašidelno, podobné môjmu. Rozumela všetkým prirovnaniam, slovným zvratom a zavše aj dobre ukrytému a inotajmi prepletenému humoru. 

Čo sa ukázalo až oveľa oveľa neskôr, s ňou prvotne finančná stránka nejako neprišla na tému dňa a tak to chúďa moje skontrolovalo prvé rozprávky sprvoti zadarmenko. Nemôžem za to. Nemému dieťatu ani Marika Gombitová nerozumie. 

Celý proces vyzeral nasledovne.

Najprv mi hlava a prsty nadiktovali rozprávku. Potom ju bolo potrebné ešte zo päťdesiatkrát prepísať a až následne ju dostala na tanier Vnaďka. Text mi kontrolovala vždy aspoň zo dva razy a komentáre typu - toto celé prepíš, lebo ako to čítam, mám chuť jesť sklenú vatu, neboli žiadnou výnimkou. Medzitým už Hlado na základe detailnej predlohy kreslil ilustrácie, plne v súlade s príbehom. No a keď boli tieto dve aktivity dokončené, Partin použil svoju mágiu a vytvoril z jednotlivých častí nie že lepší, ale priam až dokonalý mix všetkého čiastkových ingrediencií. To máte ako keď na seba poukladáte salámovú pizzu, vyprážaný syr, sloniu slzu a vznikne niečo, čo o parník vylepši jednotlivé ingrediencie. 

So zatajeným dychom som vždy čakal na novú ilustráciu, či novo nahodenú rozprávku so všetkým, čo k tomu patrí. Najťažšie to mala na milión tisícov percent Vnaďka, pretože jej robota mala najviac deštruktívny charakter. Nič to ale nemení na tom, ako veľmi som všetkým trom vďačný za to, čo pre mňa urobili. 

V duchu správneho muškatierskeho zoskupenia to ale nebolo všetko. Pani M. raz prišla z roboty s nápadom, aby mi to celé nakoniec ešte raz skontrolovala jej kamarátka, nazvime ju Rikoleta. Ako učiteľka Slovenského jazyka mala jasnú predstavu o slovoslede a gramatike, čo veľakrát vyúsťovalo do komických situácií.

Mať dve ženy na tú istú činnosť, to na prvý pohľad nemohlo dopadnúť dobre. Teda ja osobne som musel na všetko dávať obrovský pozor a keď mi jedna voľačo opravila, dostavil sa pocit, že tú druhú podvádzam. Poviete si, blbosť. No ako človek, bažiaci po rovnováhe bolo toto balansovanie medzi dvoma kontrolórkami ohromne stresujúce. 

Apropo stresujúce. 

Ani si neviete predstaviť, koľko vecí musíte pri tvorbe knihy skoordinovať. Napríklad, čo urobíte, ak Vám sadzač zvozí kvalitu ilustrácií, pretože nemajú správne vrstvy, rozmery a neviemčo ešte. Celý kolektív totiž tvoria ľudia, ktorých máte radi a chcete s nimi ostať v priateľskom vzťahu aj po dokončení knihy. Ku koncu moja rola nabrala smerovanie na cestu mediačného pracovníka, čo mi pomohlo získať ďalšie manažérske skúsenosti. Lebo ako hovorí staré príslovie, na smetisku môže byť len jeden kohút kuchárom polievky. Alebo čosi podobné. 

Až raz bola kniha hotová.