Takže. Som krásny a sebavedomý. Dobre, beriem, začnime znovu. Som vysoký a pohľadný. Tak znova. Som veľký, dobre stavaný čerstvý tridsiatnik, ktorý sa pomaly dostal na križovatku života a začína si klásť podstatné otázky. A nie, nie je to iba a len preto, lebo moje seriály majú teraz prestávku a ja nemám čo robiť. Rovnako to nie je iba preto, lebo som práve dokončil hru Broforce a žiadna iná kratochvíľa hráčskeho charakteru ma nebaví natoľko, aby som ju dokázal vôbec zapnúť. Toto ma trápi už celkom dosť dlho.

 

Pamätáte sa na to, keď ste mali tak pätnásť a chceli toho toľko v živote dosiahnuť? Ja celkom presne. Bol som také to typické indorové dieťa, o akom si rodičia medzi sebou hovoria nemilé legendy. Nik z nich také dieťa nechce. Niet sa prirodzene čomu čudovať, pretože každé dieťa prechádza pubertou, ale iba pár z takýchto detí musia rodičia pravidelne podplácať aspoň tromi boostrami kariet Magic the Gathering len a iba preto, aby s nimi šli na výlet do Veľkej Lomnice/Štúrova/kdekoľvek inde. Čiže späť ku snom. Naplánoval som si ich celkom dosť a keďže som to videl v nejakom francúzskom (koho klamem americkom) filme, dal som si na ich splnenie termín do tridsiatky veku života. Ono môj genetický fond ma núti plánovať v istých medziach, ale o tom predsa inokedy.

 

Takže čo som vlastne stihol a čo nie? Mám už predsa celých tridsať rokov a nastal čas bilancovania. Tak chcel som sa oženiť so ženou, ktorú ľúbim. DONE (hotovo, splnené pre anglicky nehovoriacich čitateľov). Mať s ňou pár detí, pretože som chcel, aby na mňa mal kto robiť plus lebo som ako malý miloval seriál Domček v prérii, kde boli všetci veľká šťastná rodina. DONE. Rovnako som chcel mať strechu nad hlavou. Tým myslím prirodzene byt a nie dom. V dome som už býval, a vážne stačilo. DONE (teda ak nerátame nejakých 30k eur ako zostatok istiny hypotéky). Mať auto. DONE. Nemať vodičák. DONE. Mať prácu v trendovom odvetví s platom, aby som dokázal uživiť rodinu a aby manželka nepindala, že žijeme od výplaty k výplate. DONE. Získať si úprimný a nefalšovaný rešpekt aspoň jedného skutočného programátora. DONE. Žiť aspoň rok v inej krajine. DONE. Dosiahnuť, aby mi na dailymale uverejnili niektorý z mojich vlastnoručne naťukaných článkov. DONE. Fotiť cudzím ľuďom svadbu a dostať za to zaplatené. DONE. Mať vo svojom živote skutočne chlapského kamaráta, ktorého môžem oslovovať bro. DONE. Napísať trojročnej dcére sofistikovanú básnickú zbierku určenú na čítanie pred spaním. DONE. Cestovať lietadlom na iný kontinent (Turecko a Egypt sa nerátajú). DONE. A takto môžem pokračovať ešte pekných pár riadkov. Čo ma však trápi je fakt, že neviem, čo robiť ďalej. Seriózne.

 

Samozrejme, nejaké tie absolútne nereálne sny mi ešte ostali. Pravdepodobnosť ich splnenia je však už v totálne teoretickej rovine. Aby ste ale nepovedali, že som začal a nedokončím, podelím sa s vami o ne. Istotne už nikdy nevybehnem ako hráč na trávnik futbalového štadióna, a rovnako tak nikdy nevydám celosvetový bestseller. Plus nikdy nedám gól v siedmom zápase finálovej série v play off NHL (kiežby som vedel aspoň korčuľovať). Rovnako už nikdy nebudem učiteľom/kňazom a nenapíšem najlepšiu prednášku/kázeň na svete. Takže čo mám teraz robiť?

 

Z rýchleho prieskumu snov ľudí v mojom okolí mi vyplynulo nasledovné.

  • Mám si v Liptovskom Jáne zobrať občana neslovenskej národnosti za manžela.
  • Ísť na rande s svojím obľúbeným slovenským stand-up komikom.
  • Zachrániť všetky šteniatka na svete a dať im dobrý domov.
  • Zarobiť si milión dolárov a zbaliť mnoho žien.
  • Stať sa uznávaným veľkochovateľom anduliek a predávať ich na bazoši.
  • Postaviť si z nanukových paličiek a vtačích hovien biodom.
  • Mať tehličky na pupku a robiť jednonohé drepy na požiadanie.

 

Áno viem, na prvý pohľad to vyzerá, že sa len chválim. Ale nie je to tak. Nechápte ma zle, som veľmi vďačný za to, čo mám. Ale bohužiaľ nič z toho ma úplne nenapĺňa. Ako som sa ale vôbec dostal do tohto stavu mysle?

 

Podľa mňa svoj podiel na tom tak trochu majú naše deti. Kvôli nim si pripadám smrteľný a vďaka nim dostáva teória o vzácnosti času stráveného tým čo chceme úplne nový rozmer. Ono bol by som veľmi nerád, ak by sa zo mňa stal taký rodič, akým boli moji rodičia. Boli úplne najlepší na svete, starali sa o nás, šetrili nám peniaze na život/svadbu/byt. Ale zo svojho života nemali podľa mňa absolútne nič. Nikdy neboli pri mori, nikdy neleteli lietadlom, nikdy nič poriadne nezažili. Dokonca nikdy nič v živote nechceli. Skúste im nájsť nejaký darček na narodeniny, alebo Vianoce. To je doslova nemožná úloha. Naozaj by mal správny rodič žiť už len takto, a to by ho malo napĺňať? U mňa to očividne tak nefunguje. Je to tak zlé, ak si chcem raz za čas niečo kúpiť? Je to tak zlé, ak ma nebaví každý druhý deň sedieť na pieskovisku a pozerať sa na to, ako mi život preteká medzi prstami? Úplne najhoršie na tom celom je, že aj keď nejakú tú chvíľu pre seba mám, odžubem ju robením nejakej blbej aktivity, ktorá nikomu nepomôže. A možno som na seba len veľmi tvrdý. Ešte ma podľa mojej rodinnej anamnézy čaká aspoň 25 rokov ďalšieho života a dovtedy mi hádam napadne, čo by som chcel robiť. Nápady?