Piatkový večer prišiel k popularite vďaka svojej náhodnej polohe v pracovnom týždni a užíva si to. Ľudia hádžu fotky na fejsbuk alebo insta, ako bohovsky sa zabávajú, aby tým, čo sedia osamotení doma na riti, ešte viac prehlbovali smútok. Život na sociálnych sieťach je ako reklama na život a chápem, že by bolo od veci hodiť do pľacu selfíčko ksichtu s hnusnými fľakmi od plaču a komentom, že dnes sa mi ani žiť nechce. To by bolo niečo také, ako keby ti v reklame o zázračnom pracom prášku ukázali zagebané tričko, ktoré už ničím nevyperieš a môžeš si s ním už len vytrieť dlážku. Ja si v piatok večer triedim myšlienky, dojmy, víno v pivnici a strácam ilúzie. A robím tento článok, aby som vám šupla zopár rád, ako stráviť piatkový večer a niesť za to následky.
Stretnutia s hlupákmi
Veľa ľudí si začne namýšľať, že sú múdrejší ako ostatní, len čo získajú zopár poznatkov z určitej oblasti. Dunning-Krugerov efekt. Psychológom, ktorí pomenovali tento jav, bol inšpiráciou prípad bankového lupiča Wheelera, ktorý sa netrápil robením dier do pančuchy a jej následným naťahovaním na hlavu, ale polial sa citrónovou šťavou. Myslel si, že takto bude pre bezpečnostné kamery neviditeľný, keďže citrónová šťava sa používa ako neviditeľný atrament a aj keď videl záznamy z kamier, bol presvedčený, že je to fejk. Myslím, že je desivé stretnúť hlupáka a ešte aj s kyslým ksichtom.
Dnes internet ponúka nekonečné množstvo informácií, každý si ho nosí v mobile ešte aj na hajzeľ a tak môže mudrovať nad každým hovnom. Určite existuje množstvo blbcov, ktorí sa hrajú na mudrákov, ale všetci, čo to teraz čítate, ruku na hlavu, nemôžeme patriť medzi nich aj my? Použila som prvú osobu množného čísla, lebo sa mi klepú kolená, že tam môžem patriť aj ja. Nikto sa totiž pri čítaní o hlupákoch tam nezaradí, lebo hlupák nevie, že je hlupák.
Nie je preto nič horšie ako tráviť piatok večer na internetovej diskusií. Áno, môžete preklikávať popri diskutovaní na rôzne linky a potom taký vygúglený múdro vstúpiť do diskusie ako king, pričom ak sa tam objaví skutočný odborník v danej oblasti, tak ten má o zábavu postarané. Niet nad vami overené informácie a skúsenosti, prežité a prežuté, tomu verte. Ste tým odborníkom vy? Ak si veríte, hor sa do toho.
Náhodné stretnutia
Nikdy nevieš, kde môžeš stretnúť niekoho, koho by si nečakal. Jedna moja známa, Bulharka, rozprávala, ako bola zamilovaná do Ivayla, herca z obľúbeného televízneho seriálu. Žila sama s dvoma deťmi a často snívala o tom, aké by to bolo krásne, keby ho niekedy stretla.
„V jeden piatkový večer som bola s priateľkami na žúrke. Totálne unavená som sa v noci vrátila a ľahla si do postele bez toho, aby som sa odlíčila. Ráno ma decká budili, že chcú raňajky. Tak im hovorím, že sú už veľkí, prečo si trebárs nenatrú chlebík s maslom a k tomu syr alebo šunku. Odvrkli, že však by tak urobili, ale zabudla som kúpiť chlieb. Zabudla?! Vyletela som z postele, navliekla som si na pyžamo kabát a s roztečeným mejkapom ako Alice Cooper som ešte v polospánku na zapnutom autopilote letela po chlieb. Vo vchode do obchodu som prudko vletela nejakému chlapovi do náručia, takmer som ho zhodila. Muž sa najprv preľakol, hodnú chvíľu balansoval a keď sa mu podarilo udržať rovnováhu, začal sa smiať mne povedomým smiechom. Keď som zdvihla hlavu, zbadala som, že v náručí ma drží a pozerá sa mi do očí Ivaylo, áno, ten herec! Je ti jasné, kde som sa chcela vidieť v tej chvíli?!“
Z toho mi logicky vyplynulo, že keď chceme niekoho osudového stretnúť v piatok večer na žúrke, môže na osudové stretnutie s vami meškať a prísť pokojne až v sobotu ráno. Na piatkový večer sa preto veľké očakávania nehodia. Ako skončil náš bulharský príbeh?
Hrdinka live seriálu skončila šťastná v celkom inom náručí a ja sa teším, že sa s ňou vďaka tomu môžem rozprávať po slovensky. S hercom Ivaylom sa stretla ešte raz na filmovom festivale, kde sa mu prihovorila s otázkou, či si ju pamätá. Smial sa, že áno, na také stretnutie sa nedá zabudnúť.
Čas pre blízke duše
Pracovný týždeň mi rýchle ubehne. Na chladničke sa striedajú lístky so zoznamom potravín, ktoré treba kúpiť. Na balkóne niekedy visí pridlho suchá bielizeň a psovi uši, keď nik nie je doma. Decká sa mi smejú, že keď telefonujem s priateľkami, hlas mám o oktávu vyšší. Ukazujem im prstom na bordel, ktorý mi hlas stláča do nižších polôh. Pes vtedy zalezie pod stôl.
Piatkový večer je pohodička, kedy ma neporiadok netrápi. Niežeby zmizol, ale prestáva byť podstatný, lebo sobota je aj tak upratovacia a tak si vtedy robí každý, čo chce.
Pýtam sa dcéry, čo to číta, keď je taká smutná. Rozpráva mi o býčích zápasoch, farbisto opísaných v jednej knihe od Ödöna von Horváth. Zranené býky v aréne sa boja a preto útočia, krvácajú pritom z množstva rán. Toreadori im zasadzujú ďalšie, hlboké a bolestivé. Býk nevládze a chce sa radšej vrátiť do klietky. Ľudia na tribúnach dupú, kričia a nechcú, aby si zviera zachraňovalo holý život. Nedovolia mu vrátiť sa do klietky, dostáva ďalšie bolestivé rany, klesá k zemi. Chvíľu je v aréne ticho. Ozve sa len plač. To plače umierajúce zviera a s ním moja čitateľka.
„Niekedy sa aj ja cítim ako ten zranený býk,“ povie.
Neviem, čo jej mám povedať, aby som ju utešila. Nič zmysluplné mi nenapadá a tak ju len tuho objímam a nechám ju vyplakať sa. Niekedy to stačí. Dúfam, že duše býkov lietajúce niekde vo vesmíre uvideli jej slzy. V piatok večer bol vďaka tomu vesmír v rovnováhe.
Stretnutie s vílami
Prekvapil vás nadpis? Nie je náhodný. Podľa agentúry Visibility, ktorá pripravuje top najväčších bizarností, ktoré sme gúglili počas uplynulého roka, nás najviac zajímalo, ako sa stať vílou alebo vlkolakom. No toto. Ak sú návody na to spoľahlivé, nejaké víly už lietajú po svete. Vedia premiestňovať veci, takže ak niečo nemôžete nájsť, nemusí to byť Alzheimer, ale zapatrošila vám to víla, čo rozhodne znie lepšie.
Premena na vílu je pomerne jednoduchá. Mne sa to minule podarilo. Uvarila som si čarovný nápoj z tajných ingrediencií a potom som pri splne mesiaca sedela pri storočnej lipe, dotýkala sa končekmi ukazovákov kôry a palcami si šúchala spánky. Súčasne som šepkala zaklínadlo v hebrejčine a myseľ sústredila na priestor medzi lopatkami, kde mali vyrásť jemné krídla, ktorými lesné víly disponujú. Dlho ma to tam len tak šimralo, ako keby tade prechádzala kolóna mravcov. Neskôr šteklenie zosilnelo, to už mravce stavali mravenisko a nakoniec celým telom prebehol kŕč a šup, na svetlo sveta sa vydrali nádherné krídla, vďaka ktorým som vyletela ponad krajinu. Vyletela som veľmi vysoko, sekundárne radary potrebovali odpovedač a keďže víly sú nemé, ostali sklamané bez odpovede. Zachytili ma len primárne radary, ktoré si nevedeli so mnou rady. Letela som nadzvukovou rýchlosťou, takže keď som sa buchla hlavou o hviezdu, tak som sa ani nepočula, ako som nadávala. Preletela som ponad celú krajinu, kým mi promile z čarovného nápoja kleslo na stupeň, kedy sa schopnosť vnímať realitu priblížila k norme.
Toľko o vílach, na ktoré dnes verí asi kdekto. Kedysi na víly nedal dopustiť autor postavy Sherlocka Holmesa, uznávaný a múdry spisovateľ Sir Artur Connan Doyle. Ten dokonca uveril aj dvom školáčkam a sfalšovaným fotkám a existenciu víl sa pokúšal dokázať cez fyzikálne zákony.
Takže ak vás nenapadne iná zaujímavá aktivita na piatkový večer, skúste si len tak počarovať a premeňte sa na vílu, prípadne vlkolaka, či rovno dva v jednom. Na vílu, čo vyje na mesiac.
