V Grécku aj Turecku dostať zohnať všetky alkoholy od výmyslu sveta, no napriek tomu miestni preferujú dva druhy: pivo a destiláty s prídavkom anízu. Je zaujímavé, koľko majú tieto súperiace krajiny spoločného, a nech si Gréci volajú tureckú kávu gréckou, pravda je, že pamiatky starovekého Grécka (okrem iného Trója, Efez či Pergamon) sa nachádzajú aj na území dnešného Turecka. Spoločná história silno vplýva na mnoho spoločných charakteristík týchto dvoch krajín a jednou z nich je aj alkohol.
Raki
Za oficiálny alkoholický nápoj Turecka sa považuje Raki. Napriek tomu, že Turecko je prevažne moslimské, je to tá umiernená forma, ktorá zväčša nebráni miestnym vychutnávať si s fantastickou tureckou kuchyňou aj pohárik raki, alebo aj dva. Názov je odvodený z arabského slova araq, čo znamená destilovaný. Aby som to zaplietla ešte viac, veľmi podobný alkohol podávaný v arabských krajinách sa volá arak a je to v podstate presne to isté, čo raki. Dokonca sa aj podáva rovnako - rozriedený s vodou a s pridaním ľadu. Za vás som to osobne testovala v palestínskom Ramallahu. (A áno, v tejto moslimskej krajine sa pije ostošesť, ale lokálšpecifikom je, že licencia na predaj alkoholických nápojov sa udeľuje výhradne kresťanom.)
Raki vzniká dvojitou destiláciou pevných zbytkov hrozna, ktoré ostali po výrobe vína. V Turecku však bolo problémom, že vína sa nevyrábalo dosť a tak začalo importovať rôzne destiláty, ktoré následne dochucovalo anízom. Dnes sa opätovne vyrába poctivo, s presne stanovenou receptúrou. Okrem už použitých hroznových výliskov sa na jeho výrobu môže používať hrozno, slivky či figy. Prvým krokom je destilácia somy, základného ovocia na 92 až 94,5 stupňov. Následne sa pridajú semená anízu a alkohol sa opäť vydestiluje. Na destiláciu sa používajú tradičné medené alambiky s objemom 5000 litrov. Následne sa necháva odležať dva až šesť mesiacov v dubovom sude, aby alkohol chuťovo zjemnel. Výsledný produkt však nemá žiadnu farbu, filtruje sa a riedi.
Raki má 45 - 50 percent alkoholu, no nikdy nie je až také silné, pretože sa riedi s vodou a ľadom, vďaka čomu získava typickú bielu mliečnu farbu. Je spôsobená tým, že esenciálny olej anízu - anetol - sa nedokáže vo vode rozpustiť a s pridaním vody vytvorí suspenziu. Raki sa v tureckých reštauráciách zvykne predávať v štvrťlitrových fľašiach, čo po rozriedení vo vode postačí, povedzme, na jednu večeru pre troch. Pije sa najmä s tureckými meze, čo je niečo ako španielske tapas - veľký výber jedál v malých porciách.
Tsipouro
Pri pojednávaní o Grécku začneme s tsipourom, alebo proste cipurom, pretože známe uzo (ouzo) vzniklo z tohto destilátu. Cipuro je destilát z vínnych výliskov, ktorý obsahuje 40 - 45% alkoholu. Údajne vzniklo na svätej hore Athos, kam odjakživa nemajú prístup ženy, aby miestnym mníchom nemotali hlavy pri modlitbách k Panne Márii. A absencia žien volá o to viac o zvýšené porcie alkoholu. Cipuro vzniká tak, že sa najprv popučí hrozno (mnísi z Athosu mohli zabudnúť na scény ako z Pacha, hybského zbojníka, keďže až donedávna na ostrov nemohol vstúpiť nikto, kto nemal bradu) a zmes sa nechá pár dní odstáť, až do bodu, kedy začne fermentovať. Kedysi sa víno zlialo a ponechali sa iba výlisky, dnes sa používa celá masa, čo výrazne zlepšuje kvalitu alkoholu. Destiluje sa minimálne dvakrát, vždy sa odtína hlava aj chvost. Výsledný destilát sa necháva odstáť v nerezových tankoch. Gréci sa však nechali inšpirovať inými zrejúcimi alkoholmi a tak už dostať kúpiť aj cipuro, ktoré zrelo v dubových sudoch.
Cipuro dostať kúpiť buď s anízom, alebo bez neho. To bez anízu sa pije vychladené v klasických štamprlíkoch. Výborne napomáha tráveniu a tak sa často pije ako digestív. Anízové cipuro sa pije podobne ako uzo. V gréckych reštauráciách nájdete v nápojovom lístku dlhý zoznam rôznych značiek anízového aj neanízového cipura, podáva sa, podobne ako raki, v štvrťlitrových fľašiach.
Ouzo
Uzo je asi jedna z prvých vecí, ktoré sa správnemu alkoholikovi vyroja ako asociácia s Gréckom. Uzo vzniklo z anízového cipura. Začiatkom 20. storočia vyšiel v Grécku z módy absint, no láska k anízu spôsobila, že sa uchytilo uzo. Bodaj by nie, bez pridaného cukru, s ktorým sa absint pije na zamaskovanie jeho trpkej chute, spôsoboval výrazne menší hlavybôľ na druhý deň ráno.
Destilačný proces je rovnaký ako pri raki. Prvá destilácia v medených alambikoch vydestiluje alkohol na cca 92 stupňov. Následne prichádza dochucovanie, okrem anízu sa do ouza pridávajú aj ďalšie prísady: badián, fenikel, zázvor, koriander, klinčeky, škorica a ďalšie. Tento alkohol sa opäť destiluje na asi 80 percent, odtína sa hlava aj chvost, aby v alkohole neostali nepríjemné silné arómy. Najkvalitnejšie ouzo sa následne vodou rozriedi na žiadaný stupeň alkoholu. Mnohí výrobcovia však destilát najprv skombinujú s lacnejším etylom s prídavkom anízového anetolu, zákon však káže, aby pôvodného destilátu bolo v tejto zmesi minimálne 20 percent po zriedení. Uzo musí mať minimálne 37,5% alkoholu a stupeň sa šplhá až po 50%. Tradične sa pije zriedené s vodou s pridaním kocky ľadu. Uzo je obľúbeným aperitívom.
Rovnako ako v Turecku, aj v Grécku je nepredstaviteľné piť uzo či cipuro nalačno a to najmä preto, že jeho efekt sa môže dostaviť neskôr. Etiketa jednoducho káže, že ak pijete, či už raki, uzo alebo cipuro, mali by ste tak robiť za plným stolom a jednotlivé kolá prekladať jedlom, ktoré ideálne obsahuje dostatok tukov. Hlavným pravidlom je však nepiť ich sám, lebo o radosť a dobré jedlo sa predsa treba podeliť s rodinou a priateľmi!
Şerefe! Yamas!
