Po krátkej odmlke spôsobenej návalmi rodinných návštev v Moskve, ktoré boli zasa spojené s povinnou degustáciou vodky, sa poďme pozrieť na to, ako sa Rusko, celkom neúspešne, snaží bojovať s démonom alkoholizmu posledných sto rokov. 

 

Ako sme spomínali minule, v roku 1895 prišla veľká reforma, ktorá priniesla technické štandardy a postupy pre výrobu vodky. No ani tieto šľachetné pokusy o kvalitný destilát nevykynožili alkoholizmus z Ruska a národ si naďalej pálil svoje vedrovice a lavórovice, po rusky samohonku. A tak musel cár Mikuláš II. pristúpiť k takzvaným nepopulárnym opatreniam a v roku 1914 vydal zákaz výroby a predaja vodky, ktorý vydržal až desať rokov. (Pozerajúc na svoje domáce zásoby alkoholu musím konštatovať, že i keď sú celkom slušné, desaťročnú prohibíciu by asi nezvládli.) V rámci rôznych politických agitplagátov sa už za Lenina objavili tie, ktoré bojovali proti alkoholizmu.

 

Potom však prišiel NEP – Nová ekonomická politika a s ňou aj obchody, v ktorých sa opäť začala objavovať vodka. Za Stalina sa produkcia vodky ešte zvýšila a to na veľmi slušné hodnoty, ktoré nezabrzdila ani vojna. Priam naopak, do a počas druhej svetovej vojny výrazne stúpla výroba a konzumácia alkoholu. Napríklad medzi plnú poľnú patrila dávka sto gramov vodky pre každého vojaka pred bojom: na posmelenie. Vyznamenania a rády sa tiež zapíjali vodkou: každá nová dôstojnícka hviezda na výložke sa zaliala vodkou v pohári a šťastný povýšený ju musel vyloviť tak, že vypil všetku vodku v pohári.

 

Konzumácia vodky šla od nepamäti ruka v ruke s alkoholizmom. Skvelá socialistická spoločnosť si ho najprv nepripúšťala, no keď sa tento problém už nedal ďalej ututlať, chápte, že začal presahovať spíjanie sa do nemoty na dedinách, bolo ho treba riešiť. V roku 1958 sa zakázal predaj alkoholu všade s výnimkou reštaurácií a špeciálnych obchodov. V roku 1972 sa zasa zaviedlo časové ohraničenie predaja alkoholu - od 11.00 do 19.00, ktoré mimochodom platí v Rusku dodnes, aj keď väčšinou v časovom rozpätí od 08.00 do 22.00 - každé mesto si to vyhláškou upravuje samo. Neplatí to samozrejme v reštauráciách a v prípade núdze si viete objednať donášku špeciálneho darčekového koša (žmurk žmurk). 

 

Až do roku 1980 v Rusku neexistovali bary, len reštaurácie a kaviarne a k alkoholu sa povinne servírovalo jedlo. Respektíve existovali rjumočnije, kde ste za rubeľ dostali poldeci a chlebíček. Fľaša vodky v tom čase ale stála niečo vyše štyroch rubľov a tak to nebola veľmi výhodá ponuka, nehovoriac o haldách nezjedených chlebíčkov, ktoré po sebe notorici nechávali. Podobný systém inak funguje aj dnes - jedlo si síce povinne objednať nemusíte, ale licenciu na podávanie alkoholu vám vydajú jedine, ak vaše zariadenie ponúka aj jedlo. Preto je dnes v Rusku problém nájsť jednoducho krčmu či výčap - všade aj varia. No objednať si len alkohol nie je problém, aj keď je to nevhodné, podrobnejšie vysvetlím nabudúce.

 

V roku 1985 zaviedli v Rusku polosuchý zákon, ktorý ešte viac obmedzil časy predaja alkoholu, zakázal pitie na verejnosti a na vybraných miestach (diaľkové vlaky) a podujatiach (svadby, kary, narodeninové oslavy). Veľa toho nezmohol, akurát, čo spravil veľkú dieru v štátnom rozpočte. A pilo sa aj tak, vodka na oslavách sa servírovala v čajníkoch či polievkovkých misách. Obľúbenou pochúťkou sa stala kolínska voda - síce koncentrovaná príšerne smrdela, ale bol to alkohol a keď je núdza, s privretými očami vypiješ všetko. Neskôr sa masívne skupovali cukor a kvasnice, prečo asi, a tak sa začali predávať na kvótne lístky. Spotreba alkoholu sa síce znížila, ale ľudí, na otravu z rôznych patokov, zomieralo ešte viac ako na promile v krvi, nezlučiteľné so životom.

 

Prišiel rok 1992 a Boris Jeľcin potichučky zrušil všetky suché zákony a zároveň aj štátny monopol na výrobu alkoholu. To ale prinieslo divokú privatizáciu a nekvalitná vodka mnohokrát miešaná z lacného dovozového holandského špiritusu sa dostala aj do exportu, čím dosť pošramotila povesť poctivej ruskej vodky. Zlepšilo sa to po roku 2000, kedy sa opäť začal klásť dôraz na kvalitu a sortiment vodky sa začal rozširovať v segmente premium a super premium. Dnes medzi typické opatrenia patrí už spomínaná "večierka" na predaj alkoholických nápojov, ako aj stanovenie minimálnej ceny na polliter vodky, aby sa zabezpečila jej kvalita. Z vlastnej skúsenosti viem povedať, že ma nikde v živote toľko nelegitimovali pri nákupe alkoholu ako práve v Rusku (a to mi ťahá na tricinku, takže si nemyslím, že je to preto, lebo vyzerám ako krehké žieňa na prahu dospelosti). 

 

Nech už sú tieto opatrenia aké chcú, pravdou je, že historky o opíjaní sa v Rusku sú skôr z minulosti, dnes nenájdete na ulici opilcov a mnohé zóny Moskvy sú bezalkoholické - napríklad Park Gorkého, ak si tam chcete vypiť, nechoďte do jeho kaviarní. Choďte do múzea moderného umenia Garáž, tam majú pekný výber škótskych. Pitie vodky v Rusku je spojené s tradíciami a svojou etiketou, o ktorých vám porozprávam nabudúce, no nepije sa tu bezbreho a do opitosti. A ako vznikajú historky o tom, že v tom Rusku sa tak pije? Máme skúsenosti s mnohými návštevami, ktoré sem prídu prvýkrát s mentálnym nastavením ako sa tu pije a tak vyryjú hneď po prílete, z úvodnej vodky v GUMe na Červenom námestí sa stanú aspoň tri a nadšení hosia sami objednávajú a pijú, čo im sily stačia a pokračujú, aj keď už oné sily došli. Potom prídu zničení domov a povzdychnú si, bože, v tej Moskve sa toľko pije!

 

(Pri písaní tohto článku som použila informácie z publikácie môjho svokra Jozefa o vodke, za čo mu srdečne ďakujem.)