Isfahán bol pod vplyvom uhaseného smädu ešte o niečo krajší. Toto turistické centrum č. 1. priťahuje návštevníkov z celého sveta a tí zase priťahujú zlodejov z celého Iránu. Nemajú žiadne zábrany, kradnú aj na hlavnom námestí, hoci v hoteloch visia dôrazné upozornenia a presný popis ich technologických postupov. Ak vás o niečo oberú, je asi zbytočné to niekde hlásiť, pretože v hoteli nás upozornili, že aj väčšina policajtov je falošná.

Kým sme si my obzerali pamiatky, mladé Iránky zatúžili po spoločnej fotografii s nami. Súhlasili, aby na zábere bol aj môj priateľ, no netvárili sa príliš nadšene. Muž by sa mal cudzím ženám vyhýbať ako čert krížu. Nepatrí sa, aby si k nim prisadol v parku alebo v autobuse, i keby išlo o jediné voľné miesto. Jedinou výnimkou sú taxíky a lietadlo - samozrejme, ak majú obaja spoločnú cestu.

●

V cene nášho ďalšieho ubytovania boli aj raňajky, servírované na dvore, ktorého stav inšpiroval Jana k nasledovnému matematickému príkladu: „Päť kilometrov za Isfahánom zastaví autobus, 15 ľudí vystúpi a vyvracia sa, váha autobusu sa tým zníži o 2,5 kg. Vypočítajte, koľko múch okadilo čapaty.“

●

Kedysi dávno, pravdepodobne okolo roku 600 p.n.l., sa vo východnej časti Iránu narodil Zoroaster, nazývaný aj Zarathuštra. Dodnes je záhadnou postavou, o ktorej existuje len pár dohadov. Stal sa však zakladateľom najstaršieho náboženstva na svete, ktoré uctievalo jediného boha. Zoroastristi uznávajú štyri prvky, ktoré nesmú znečistiť: oheň, vodu, zem a vzduch. Pri svojich rituáloch používali ohňové oltáre. Ich obrady, nazývané „mágia“, boli pre ostatných také nepochopiteľné a tajomné, že toto slovo dodnes označuje kúzelníctvo a nadprirodzené sily.

Po príchode Arabov ich vytlačil islam, dnes ich existuje vo svete už len asi 150 tisíc a stále ich ubúda, pretože by sa mali ženiť a vydávať len medzi sebou, čo je pri takom malom množstve ťažké a navyše vedie k úpadku. Na rozdiel od ostatných Iráncov ženy zoroastristky nosia šatky i šaty s výraznejšími vzormi, v ktorých dominuje červená, biela a krémová farba a muži nie sú takí zarastení ako ostatní obyvatelia krajiny.

Ich centrom je Yazd. Vo svojich chrámoch udržiavajú večný oheň - ten v Yazde horí nepretržite od roku 470. Kňazi, ktorí sa oň starajú, nosia závoje, aby ho neznečistili svojim dychom a používajú len mandľové a marhuľové drevo, ktoré dlho horí.

Aby neznečistili uctievané živly, nemohli pochovávať mŕtvych do zeme, ani ich spaľovať, preto stavali na vrchoch veľké kruhové kamenné stavby - veže ticha. Tam hore vyniesli mŕtvoly a ponechali ich napospas prírode. O telá sa postarali supy, kosti vybielilo slnko a duša stúpala k bohovi Ahura Mazdovi... Až potom zvyšky zhodili do jamy uprostred veže. Dnes svojich pozostalých zalievajú do betónu.

Možno preto sú kopce okolo Yazdu také smutné. V neskutočnom tichu neďaleko od mesta s blikajúcimi svetielkami máte pocit, že duchovia prapredkov zoroastristov sa dodnes prechádzajú medzi vežami a spomínajú na zašlú slávu Zarathuštru...

 

Obyvatelia Kermánskej provincie sa zase vraj vyznačujú pomalšou chápavosťou, a tak sa na ich účet s obľubou vtipkuje asi tak, ako u nás o Záhorákoch (prepáč, MischLienka).

Kermánsku provinciu považujú Iránci za zapadákov, kde líšky dávajú dobrú noc, no uprostred púšte sa ukrýva aj jedna z najväčších atrakcií Iránu - tajomná oáza Bam. Dojmy z jej návštevy prekonávajú i tie z návštevy slávnejších pamiatok, pretože sú obohatené o moment prekvapenia z neznáma. Malé mestečko vzniklo v 3. storočí a hoci ho párkrát vyplienili Afgánci, ľudia sa vždy vrátili. No keď sa v ňom ukryl zvrhnutý šach a Bam dobyl nový panovník, nechal všetkých obyvateľov oslepiť a vyhnal ich do púšte. Od roku 1810 je oáza opustená...

Kým si Iránci uvedomili, aký skvost majú, slúžila ako kasárne. Moderná časť Bamu sa topí v palmovej zeleni, no keď prejdete cez bránu v starých hradbách, ocitnete sa v celkom inom svete. Za múrmi sa ukrývajú ruiny hlinených domov a veľkej citadely, obrúsené zubom času. Celé to pôsobí ako detské stavbičky, z ktorých čas okresal hrany a zotrel farby. Slnko, stojace priamo nad oázou, akoby spálilo všetko živé, nerastie tu ani stebielko. Jedinými obyvateľmi je pár jašteríc. Jediným zvukom je bzukot múch. No ak sa lepšie prizriete, možno v hlinených oknách zazriete duchov púšte, ktorí strážia tajomstvo Bamu...

 

(Žiaľ, v roku 2003 bol Bam veľmi poškodený zemetrasením. Zdá sa, že sa pracuje na jeho obnove, tak dúfam, že ho dáko pozliepajú.)

●

Balučistan, ležiaci na juhovýchode Iránu, je druhou najväčšou provinciou krajiny, no na kilometer štvorcový pripadá len desať ľudí. Suchá, zasolená pôda, ktorú v zime bičujú prudké snehové víchrice, neposkytuje veľa prostriedkov na obživu. Odjakživa to bola oblasť divokých bojovníkov, chudobných pastierov a pašerákov, ktorí v nehostinnej pustatine nachádzali dobré úkryty.

Väčšinu územia Balučistanu pokrýva čarokrásna a fotogenická púšť Lút, v preklade „zem bez života“. Za tento názov vďačí extrémnym horúčavám - patrí medzi najteplejšie miesta na svete, zaznamenali tu už i 60 stupňov v tieni. Jej tvár však nie je nudná, kamene sa striedajú so suchou hlinou, pieskovými dunami, rôzne sfarbenými čudesnými skalnatými útvarmi, desivými, do biela vysušenými slanými jazerami a ako lúč klamnej nádeje sa v nej občas trblietajú vábne fatamorgány jazier (jednu sme zazreli!). Na okrajoch ju lemuje čipka hôr a paradoxom je, že keď sa na jar topí sneh z ich vrcholkov, dole kopcami sa vraj valia také prívaly kalnej vody, že sa tu v púšti možno i utopiť...

O Balučoch sa hovorí, že sú najkrutejší bojovníci a hrdlorezi, ale aj to, že sú mimoriadne pohostinní. Ak sa s niekým zoznámite a on vás pozve k sebe, nemôžete od neho odísť skôr ako za týždeň, inak by ste ho poriadne urazili.

●

Cez v úvode spomínané Čierne hory sme prefrčali najrýchlejšie, ako sa dalo.

Za svoje meno vďačia farbe i histórii. Ukrývajú sa v nich pašeráci drog z neďalekého Afganistanu, ktorým hrozia veľké tresty, a preto pri najmenšom šuchote neváhajú použiť zbrane, v ohrození strieľajú hlava - nehlava. Ťažké boje prebiehajú neraz aj na hlavnej ceste. Zločinci ročne zabijú viac ako dvesto iránskych vojakov. Iránci sú v boji proti omamným látkam najúspešnejší na svete, zachytia až 85 percent svetových zásielok. Len v roku 1996 pochytali 200 gangov a do väzenia poslali 4000 drobných pašerákov!

Celá oblasť je husto popretkávaná kasárňami a hliadkami, ktoré kontrolujú podozrivé autá. Takmer na každom kilometri stoja popri ceste malé strážne veže, z ktorých hrozivo trčia hlavne samopalov a guľometov.

Nečudo, že hoci v Zahedáne nemajú oficiálnu policajnú hodinu, obyvatelia sa držia nepísaného pravidla - kto nemusí, večer nevychádza a už vôbec nie v noci. V meste platia len dva zákony: zbraní a peňazí.

●

Na hranice sme došli tesne pred záverečnou a keďže colníci sa ponáhľali domov, odmietli nás prijať. Nechceli nás ani v jedinom hotelíku v Mirdžave, a tak sme si napokon ustlali rovno na hlavnom námestí. Ráno sme sa vrátili na hranicu, kde sme (pravdepodobne) pozorovali pašovanie v priamom prenose. Mimoriadne výnosné boli v tom čase modré kýbliky. Každých päť minút prišlo auto, vrchovato naložené spomínaným tovarom, kdesi zozadu sa vynorili ľudia, naložili si kýbliky na chrbát a ozlomkrky s nimi fujazdili kamsi dopredu. Colnica bola strážená guľometmi, ale desať metrov od nej pašeráci voľne behali po poli.

Pakistanský colník trieskal razítkom, ako keby klepal rezne, dúfali sme len, že ho dáva do pasu a nie na čelo. Do „knihy návštev“ si poctivo odpísal naše krstné mená a mohli sme pokračovať v ceste.

Karel si hneď za hranicami otvoril veľkú múdru knihu a svoj prejav začal takto: „Teraz vám porozprávam o chorobách, ktoré na vás číhajú, aby ste sa, keď sa budete nudiť, mohli začať pozorovať. Najviac na svete sa toho dá chytiť v Indii, ale veľa chorôb ponúka aj Pakistan.“

Hádzal na nás perly ako „Hnačky prichádzajú a odchádzajú“, „Kvôli amébam treba chľastať“ a „V podstate môžete chytiť všetko a všade“. Jeho reč by som zhrnula do tézy, že jediné, čo v Pakistane zaručene nedostaneme, je otrava z bryndzových halušiek. Teoreticky je možná aj dezinfekcia liehovinami, ale najprv sa musíte prehrýzť byrokraciou a vybaviť si v banke špeciálny alkoholický pas.

●

Teraz sme sa ocitli v pakistanskej časti Balučistanu. Hneď prvé mesto za hranicami bolo ako návrat do stredoveku: pár prízemných domčekov z hliny a medzi tým sa ponevieralo zopár ušmudlaných exemplárov domorodcov, ktorí vyzerali ako masoví vrahovia. Mimochodom, Balučovia sú najzarastenejší na svete a kto je vyholený do hladka, toho vraj považujú za homosexuála. I keď oni sami sa ani na ulici nehanbia prejaviť priateľstvo tým, že sa držia za ruky. (Colníci, vedúci sa nežne rúčka v rúčke, iste nepochopili, prečo sme sa pri pohľade na nich prehýbali od smiechu.) Neviem, či slušne oholení našinci nedostali komplexy, ale my, ženy, sme skonštatovali, že čim ideme ďalej na východ, tým sú naši chlapi krajší.

Ubytovali sme sa v schátranej, ale dvojposchodovej barabizni, vydávanej za hotel a šli si sadnúť do „reštaurácie“, no po príhovore sprievodcu by sme si tam nedali ani nohy na stôl. Domáci už na nás čakali. Ako priehľadnú zámienku si zapli televíziu, potom obrátili stoličky k nám a civeli na nás ako na polnočný striptíz.

Túto situáciu sme potom zažívali všade, kde sme zastali na pravidelnej resuscitačnej zastávke a povinne dopĺňali tekutiny (čokoľvek bolo s nami v autobuse, dosiahlo teplotu asi 70 stupňov a bolo nepitné). Všade sa okamžite zbehla celá dedina a jej obyvatelia mladí, starí, najstarší nás mlčky obstúpili, žasli a nemo na nás hľadeli s otvorenými ústami, asi ako by sme my hľadeli na kozmickú loď, ktorá by pristala v centre Bratislavy. Naša snaha o komunikáciu narážala nielen na neznalosť cudzích jazykov, ale - ako sme kolektívne usúdili - aj na dôsledky dlhotrvajúceho tepla. Ak si chcel človek, nedajbože, kúpiť dva rôzne nápoje naraz a jeden z nich hneď otvoriť, musel najprv predviesť pantomímu ako pre hluchonemých, a nakoniec aj tak odsunúť skameneného a slintajúceho predavača a ísť si pre tovar do mrazničky aj otvarák sám.

●

To, po čom sa jazdí v Pakistane, možno nazvať cestou iba pre nedostatok iných výrazov. Miestne komunikácie totiž vyzerajú, ako keby ich pred hodinou zbombardovali. Horko-ťažko sa jazdí tridsiatkou, keď sa raz na akomsi výnimočnom úseku ručička tachometra vyšplhala na šesťdesiatku, Karel si to v neveriacom ošiali aj nafilmoval. Šoféri si zúfali cez deň aj v noci, keď nás zastavovali podozrivé vojenské hliadky a pomocou chabej angličtiny vysvetľovali, že ďalej nemôžeme pokračovať sami, „lebo je tam Alibaba“. Museli sme počkať, kým sa nazbieralo viac áut, a potom sa pokračovalo v konvoji.

Pravdupovediac, nebolo mi všetko jedno, keď sme v akejsi neosvetlenej dedinke museli zastať, lebo po ceste prechádzal sprievod polonahých mužov, ktorí niečo kričali, do taktu mávali rukami a občas sa z celej sily tresli po bruchu. Neviem, čo mal znamenať tento rituál, no podobne si masíruje žalúdok môj brat, keď chce naznačiť, že by od hladu zjedol aj slona. Dúfala som, že domáci tým nevyjadrujú túžbu zajesť si trochu čerstvého bieleho mäska.