Tak som včera po rokoch vyskúšal slovenské rýchlodráhen a nemôžem sa nepodeliť o spektakulárny (neviem, či v dobrom kontexte, ale páči sa mi to slovo) zážitok. Mal som niečo na východe, smerom tam som mal odvoz, no naspäť som sa rozhodol pre dobrodružstvo.
Košice 14:25 - Kupujem si lístok na najbližší rýchlik 15:23. O hodinu a pol ide IC-čko s príchodom do BA o 10 minut neskôr, ako rýchlik, tak si hovorím: "Čo budem robiť v Košiciach na stanici hodinu a pol, kúpim si lístok do prvej triedy, budem si čítať a kochať sa."
14:30 - Vchádz am do staničného "bistra", na pohľad pekný, nový podnik, koláčiky, kávička, dobré sedenie... Vôjdem dnu, vyberiem si z regálu nejakú slivkovú buchtu, prichádzam k pultu, otváram ústa, že si doobjednám a v tom tetuška s kadenciou samopalu: "Ja to tu nepredávam, to si musíte ísť vedľa do obchodu zaplatiť!!!" Vrátili sa mi spomienky na neskoré osemdesiate a skoré deväťdesiate roky, záblesk nostalgie vystrieda analýza situácie. Evidentne vedľa žiadny obchod nie je, len niekde vzadu za regálmi druhá pokladňa tejto prevádzky. "Dobre", hovorím, "pôjdem to zaplatiť, poprosím Vás ešte jeden karamelový rez a kávu..." Tetuška nakladá zákusok, urobí kávu a hovorí: "Dajte aj to pečivo", nablokuje všetko spolu, dá sa..., fajn.
15:18 vychádzam na nástupište číslo 2. Na koľaji stojí niečo, čo vyzerá ako vlak z Mad Maxa (neviem, či bol v Mad Maxovi vlak, ale ak by bol, vyzeral by určite veľmi podobne). Pýtam sa s prievodcu, kde je vozeň 1. triedy. "Hyk, che, he", zasmeje sa sprievodca. "Nevidíte, že je to stará súprava? Týmto pôjdeme len do lh..iskej (nerozumiem), tam prestúpite na rýchlik, to je len nejakých 12 kilometrov."
V tomto momente som si uvedomil, do akého houna som práve vstúpil...
Nastupujem do hov..., pardón, do vlaku. Vyzerá to tam ako v miniaturizovanej napodobenine salónu z divokého západu, poskladanej z vecí nájdených na vrakovisku, ktorú už 20 rokov nikto neupratal. So mnou tento exkluzívny priestor zdieľa asi dvesto tínejdžeriek, čo je príjemné dovtedy, kým sa nezačnú nahlas "rozprávať". Potom to už nie je len príjemné, ale aj zábavné. Krátky úrivok z rozhovoru:
- Čau ty pi.a! Čo tu ty robíš? Hehehehe.
- Neviem, pi.i, hehehe, otrasný vlak, co ti je.e???
- Počuj, tam v tom bare ešte máte nejaké voľné miesto? Potrebujem love.
- Na čo?
- Aaale, na také koko.in y úplné, hehe
- Sak povedz, aké?
- Ale s kámoškou si chceme dať nadpojiť vlasy
- Koľko? Takých tristo eur, čo?
- No, pi.i! Tolko peňazí nemám a naši mi na to nedajú
- Pi.i, auto sa mi pokazilo
- Kks, som sa prihlásila k policajtom, pi.i, v utorok tam idem na pohovor, hehehe
...
Ruky sa mi lepia na smradľavú koženku sedadiel.
Zastavujeme v Haniske pri Košiciach.
Pol hodiny čakáme na stanici niekde v poli, vôňa rozmočeného trávnika mi pripomína vôňu futbalového ihriska počas jesenného tréningu.
Po pol hodine prichádza "rýchlik". Mad Max tentokrát v slabej chvíľke poutieral vagóny špinavým vechťom. Pýtam sa výpravcu, kde je vozeň 1. triedy. Odpovedá: "Nevidíte, že sú to jen dvojky?". "Vidím, ale odmietam tomu uveriť", odpovedám.
Rezignovane nastupujem a ulovím si voľné miesto. Našťastie nikomu nesedia miestenky s číslami vozňov a číslami sedadiel, teda ma nikto nemôže vyhodiť. Po ďalšej pol hodine sa vlak hýbe. V kupé so mnou sedí pekná baba a dvaja pankeri po záruke s nevychovaným psom, ktorý občas piskľavo zašteká, čím mi zakaždým privodí mikroinfarkt. Pri kontrole lístka sa pýtam sprievodcu ešte raz na svoj vozeň. "Bude ešte pripojený, alebo nie?" - "Neviem, možno vo Zvolene, ale neviem Vám to zaručiť" - "Jasné, nevadí."
...cesta...
Zvolen, už ani neviem, koľko hodín: prichádza sprievodca a informuje, že všetci musíme rýchlo prestúpiť do ďalšieho rýchlika.
Vystupujem, na peróne vidím kôš s popolníkom navrchu. Poteším sa a zapaľujem si. Ľudia sa však rýchlo strácajú vo vlaku, po troch ťahoch zahasujem, pýtam sa, kde je vozeň prvej triedy. "Hneď za lokomotívou", hovorí sprievodca. Super, pomyslím si, to je ten vozeň, kde pri vlakových nešťastiach všetci zomierajú. Nevadí, bežím dop redu, za sebou počujem nejaký pokrik, sprievodca mi nonšalantne otvára dvere stlačením tlačidla. Sedí to, číslo, miestenka, otváram čisté, priestranné a voňavé kupé, skoro ako tretia trieda v Japonsku, som šťastný a spokojný. Niekto otvára dvere: -"Vás hľadáme!"
Vo dverách dvaja udýchaní policajti, ozbrojení. Ľakám sa, premýšľam, nastrčil mi niekto do tašky drogy...? Dochádza mi, spájam si to s krikom na peróne. "Ste tu kvôli tomu fajčeniu?" -"Áno, kvôli tomu, na peróne sa fajčiť nesmie, poprosíme Vás občiansky preukaz." Podávam občiansky a žartujem: "Videl som kôš s popolníkom, myslel som si, že vo Zvolene to neplatí..." Spolupracujem, priznávam vinu, vďaka čomu dostávam trest síce nekompromisný, no na spodnej hranici - 10 eur. Mám len hrubé, nemajú vydať, pýtajú sa sprievodcu, tiež nemá. Nakoniec sa mi podarí z vrecák a tašiek v drobných povyťahovať potrebnú sumu. Tri dvojeurovky, tri eurovky, dve päťdesiatcentovky. Policajt ich zoberie do dlaní, pozerá na ne a hovorí: "Je to dobre? Nikdy som nebol dobrý v matematike" (Áno, naozaj to povedal). Na jazyku mám: "Tak to dajte spočítať tomu druhému, čo vie počítať", no uvedomím si, že za tak krátky čas sa medzi nami nemohol vyvinúť vzťah dosť hlboký na to, aby sa ho to nedotklo, tak sa ovládnem.
Odchádzajú.
Sadám si, stlmím si svetlo, strčím nabíjačku do zástrčky a je mi fajn.
Na ďalších 5 - 6 rokov si cestu vlakom plánovať nebudem. Je to zaujímavé, ale už nemám 18...
Back to the southwest
autor: Mike Drabik
Podporiť autora
Reklama
Ďalšie články autora Mike Drabik
Počet videní článku: 7285
Diskusia k článku, (590 príspevkov)