LHK

Na rozdiel od niektorých nemám rád zhon na dovolenke. Stačí celý rok. Spím, dokedy sa mi zachce a snažím sa nerobiť väčšie plány. Väčšinou improvizujeme, máme dajaký začiatočný plán, že čo na dnes a potom uvidíme, ako to dopadne. Mali sme tam 4 bicykle, tak poďme sa pozrieť pozdĺž pobrežia. Dcéra zvyknutá na menší bicykel ako ten najmenší, čo tam bol, urobila pár kolečiek v garáži na zacvičenie a môžeme ísť. Cyklochodník viedol pozdĺž pobrežia, ale celé to vyzeralo tak, ako v centre Bratišky, keď veľkomestskí hipsta  bajkery slalomujú medzi chodcami na chodníku. Potom sa aj cyklochodník chodník stratil a ľudí bolo ešte viac, tak sme si sadli, oddýchli a išli späť. Prvá nehoda sa stala, keď puberťák zabudol, že má obisť schody, ktoré boli na ceste a neskoro zabrzdil. Bicykel prežil, on si ošúchal kožu na ruke a pleci.

Ďalšia z možností ničnerobenia, okrem vyvalenia sa na terase bolo vyvaliť sa na pláži. More bolo akurát, nie také horúce ako v Egypte, že si myslíte, že ste v termáloch, ale ani také nie, ako v Andalúzii, že varlata si hľadajú teplé miestečko pod žalúdkom. 

Našťastie Španielsko má verejné pláže. Človek, ktorý nechce celý deň vylihovať na pláži si tam dôjde, roztiahne si deku, napichne slnečník do piesku, natrie sa faktorom 50+, aby nemal rakovinu kože  a ide do vody (neplatí pre Barbiny, ktoré sa idú škvariť na slnku a potom vyzerajú ako grilované kurča). Vo vrecku nohavíc pohodených pod slnečníkom si nenechávame mobil, šperky ani peniaze z dôvodov uvedených v predchádzajúcej časti. A keďže ani mobil nemáme, tak nás nikto nevyrušuje pracovne, nikto nečumí do mobilu, len šum mora a vánok, ktorý spôsobujeme, že sa bez pocitu, že by sme sa spálili škvaríme ako Barbina, keď si zdriemneme.

 

Mesto podruhé

Zase sme nasadli na tú istú linku a tlačili a potili  sme sa v zápche s domácimi. Cesta bola len o pár minút kratšia, lebo sme vystupovali na  Plaça d'Espanya. Toto kruhové námestie je obrovský kruhový objazd, na ktorom by bežný slovenský polovodič mal depku (minule som skoro sundal optimisti na bajku, ktorý si povedal, že naokolo je to ďaleko a išiel v protismere v kruhači). Odtiaľ vedie široká cesta na kopček nazývaný Montjuic (Stále som miešal barcelónsky Montjuis a príšky Mont Martre). Na konci tejto širokej cesty sú schody a obrovská fontána Font Magica de Montjuic. Za ňou zase schody, plošinka, schody, plošinka, schody … ani neviem koľkokrát, ale človeku sa zdá, že je už na úrovni Ufóna na Moste SNP a stále nie je hore. Konečne sme sa vytrepali k vizuálnemu orientačnému bodu, ktorý je vidno aj z námestia. Je to Múzeum katalánskeho umenia. Je to zákerné, lebo človek nevidí, čo je za ním (prezradím, kopec). Som si myslel, že ten kopec zdoláme, ale rodina ma prehlasovala (áno, sú takí istí leniví ako ja). Vrátili sme sa užšími uličkami, nastúpili na bus a išli k prístavu.

Vystúpili sme pri soche Colomba, ale je to iný Colombo, lebo sa to volá Colom a je to socha Kolumba, ktorý sa narodil ako Christoforo Colombo a sponieli ho poznajú ako Cristóbala Colóna. Columbus monument alebo Mirador de Colom je taký vysoký stĺp, na vrchole ktorého stojí socha toho Colomba s viacerými menami (podľa iných zdrojov sa volal Pedro Scotto) a zazerá na more. Prešli sme popri prístave, našli sme si reštauráciu, kde som si dal paelu. Veď sme v Španielsku, alebo čo. Takú obyčajnú s kuracím masom, lebo treba myslieť aj na cestu domov. Radšej žiadne mušle, krevety, slimáky. Až pri platení som zistil, že v tej reštaurácii pracuje dajako podozrivo veľa Číňanov.

Vrátili sme sa na La Rambla, kde pred 20 rokmi bolo plno živých sôch. Stoja tam namaľované a pohnú sa len ak im dakto hodí mincu. Asi sme netrafili vhodný čas (v lete poobede v centre Barcelony vie byť kua teplo aj bez toho, aby dakto bol naobliekaný ako duch Mozarta s namaľovanou tvárou na sivomodro). Takže len pár aktivnych sôch sme našli,

Pekné spomienky z pred 20 rokov sme mali z tržnice, tak sme sa vybrali ju pozrieť. Poučený z krízového vývoja poslednej návštevy mesta som držal ruku na peňaženke. Tržnica v Barcelone na rozdiel od Miletičky nie je okupovaná šikmáčmi a textíliami pochybnej kvality a ešte pochybnejšieho pôvodu. Ide naozaj o tržnicu, ako má byť - ovocie, zelenina a morské plody, príšerky a veľké príšery. Prišerky sme nekúpili, lebo dostať sa autobusom do Gavy v tom teple by spôsobovalo zamorenie autobusu a vyhostenie neprispôsobivých turistov. Dali sme si obrovskú figu, pre porovnanie s domácou a išli sme ďalej. V tom teple sa nám veľmi nechcelo, tak sme si sadli na zmrzlinu a obišli katedrálu. Áno, v Barcelóne je aj iná katedrála ako Sagrada família. Bola postavená v roku 1339 a nesie meno Catedral de la Santa Creu i Santa Eulàlia, čiže Svätého kríža a svätej Eulálie. Večer sa pripravoval dajaký koncert, tak sme išli radšej na autobus, aby sme ešte večer mohli zaplávať v bazéne.

Pohoda, klídek

Zostali nám dva posledné dni, ktoré sme plánovali tráviť v hlbokej meditácii. Pohoda, klídek… Už by som ani nemal o čo písať, keby sme nepotrebovali ešte posledný krát zájsť do obchodu. Ako som už spomínal, v Barcelone sa kradne. Najmä v meste vykrádajú turistov, ale pri krádežiach bicyklov by sa naši geneticky pigmentovaní sociálne a hygienicky zanedbávaní spoluobčania by bledli závisťou. Preto, aby sa predchádzalo krádežiam, tak majú také asi centimeter hrubé oceľové a asi 30 cm dlhé zámky na bicykel.

My sme sa vybrali traja (puberťák ako vždy sa zatiahol s mobilom do svojho kútika). Hneď na prvej križovatke sa manželke uvoľnil zámok, ona sa snažila ten zámok chytiť, aby nespadol, ale výsledok bol, že spadla aj ona. Ako je zvykom pri takýchto pádoch, človek sa to snaží tlmiť rukou, takže padla na ruku. Do obchodu odpedálovala jednou rukou, zostala vonku, ja som nakúpil a išli sme domov. Na noc nurofen 400 (silnejšie sme nemali).

Na druhý deň to tiež nevyzeralo veľmi lepšie, stále nevedela hýbať rukou. Vynútená pohoda, klídek… Ale aspoň sme vyšli na pláž a večer na suschi. Potom už nezostalo nám nič iné, len si zbaliť veci, poupratovať a ísť na letisko. Ešte pred odchodom nás stihla prekvapiť upratovačka, ale cez google translate si to s ňou puberťák vykomunikoval, že posteľné prádlo sme vyprali, dlážku umyli a riad je v umývačke. Keď dačo ešte potrebuje urobiť, nech dôjde o hodinu. Astalavista

 

Záver

Ťažka hejtovať dačo, čo sa nám páčilo. Nebyť stretu s organizovanou skupinou znepríjemňujúcou pobyt turistov v Barcelone a stretu manželky so svätou špenielskou zemou, tak by to bolo aj nudné. 

 

PS: manželke sa podarilo nezlomiť ruku, ale aj tak jej to trvalo skoro do Vianoc, kým hybnosť ruky bola na pôvodnej úrovni.