Keďže sa tu cestopisy a historky z dovoleniek celkom tešia obľube a ja sa nudím, tak som sa rozhodol prispieť aj ja svojou troškou, konkrétne o 3 týždňoch strávených v Kanade, hlavne vo Vancouveri, nasávajúc ich (multi)kultúru. Keďže je naozaj nemožné vtesnať to do jedného článku, rozdelím ho na viac dielov, aby som vás obral o viac času. 


Na tento výlet sme sa vybrali minulé leto spolu s priateľkou a dôvodov, prečo sme sa rozhodli ísť práve tam a nie inam, bolo hneď niekoľko, a okrem tých, ktoré sa dočítate aj v dovolenkových prospektoch, to bolo aj splenenie si (môjho) dlhoročného sna - mountainbiking v bikeparku Whistler. Kto sa venuje alebo trochu rozumie mountanbikingu, asi mu netreba vysvetlovať, čo je Whistler a prečo práve tam, ale k tomu sa ešte dostaneme v ďalších častiach.


Takže po niekoľkých mesiacoch hektických vybavovačiek a hrania tetrisu s mojou bikerskou výstrojou v kufri sme stáli nedočkaví na budapeštianskom letisku a lúčili sa s našimi famíliami ako posádka Apolla pred cestou na Mesiac. Nasadáme do maličkého Embraeru a absolvujem takto svoj vôbec prvý let lietadlom (ak nerátam ten, z ktorého som prilepený k inštruktorovi skákal padákom) a o ani nie dve hodiny pristávame vo Varšave. Náš harmonogram nám naruší zistenie, že nás okrem klasického stresu na check-ine, kde ma nervózny strážnik svojím poľským komandovaním znervózňoval ešte viac, čaká ešte jedna kontrola - výstupná z EÚ, keďže ďalšou medzizastávkou je Toronto. Do odletu nám ostáva asi polhodinka, no všade sú také dlhé rady, že by sme tam stáli asi doteraz, nebyť ochotnej pani celkom vpredu, ktorú sme uprosili, aby nás pustila pred seba. O chvíľu neskôr si spokojne vydýchneme, keď sedíme v Boeingu a pokračujeme 8-hodinovým letom do Toronta. Keďže som bol dovtedy najďalej v Taliansku, tak vedomie, že letíme ponad Nórsko, Grónsko či Atlantik ma núti celý čas čumieť z okna, aj keď tam nevidím nič, len samú belotu, až z toho černosi protestujú. Keď ma prestane baviť fotiť každý oblak, oboznámim sa s ponukou filmov a hier, ktorá mi vydrží, až kým nám pred pristátím nezačali rozdávať imigračné formuláre s otázkami o tom, ako dlho sa plánujeme zdržať, koľko kíl výbušniny nesieme a koľkých teroristických skupín sme členmi. Pomaličky s priateľkou lúštime, čo kam napísať a v tom sa mi prihovorí chlap, ktorý sedel na trojsedadle s nami. Z jeho ukrajinčiny som sa dovtípil len toľko, že ide za prácou do Halifaxu (a keďže vyzeral trochu ako Niko Belic z GTA IV, tak som sa radšej nepýtal, za akou), a že si nevie dať rady s formulárom, do ktorého zatiaľ nenapísal ani čiarku. Je mi najprv čudné, že človek, čo ide pracovať do anglicky hovoriacej krajiny, neovláda slová ako name, či address, no potom zistím, že on po anglicky naozaj vie asi toľko, čo ja po ukrajinsky - absolútne nič. Ešte k tomu (asi aby bola sranda), vypĺňa francúzsku verziu formulára. A tak mu aj napriek jazykovej bariére horko ťažko rukami nohami vysvetľujeme, čo má kam napísať a najväčšia sranda príde, keď má odpovedať, či vezie nejaké strelné zbrane a podobne. Weapons? pýtam sa - UH? zazerá nechápavo. Dobre, pokus č. 2 - Bum bum? Bang? Stále nič a ešte sa zháčim, či ma niekto nepočul, aby si náhodou nemyslel, že sa ich chystám zoznámť s Alláhom. Keď pri treťom pokuse naznačím z prstov na ruke zbraň, konečne pochopí, pokrúti hlavou a my môžme pomaličky odovzdať formuláre a vystupovať.


Torontské letisko. Kapitola sama osebe, ku ktorej sa dostaneme. Nateraz postačí, že je skutočne obrovské a stratiť sa v ňom nie je vôbec ťažké. Z jednej strany letiska je nádherný výhľad na siluety toronstkých mrakodrapov, ktorým dominuje CN Tower a s priateľkou si hovoríme, že je škoda, že nemáme medzi prestupmi čas vidieť aj toto mesto. Keby sme vtedy len vedeli, že cestou naspäť sa nám to podarí... Chvíľu trvá, kým sa zorientujeme a zistíme, komu a kam máme ten ktorý formulár odovzdať a do akej rady sa postaviť. Pred odletom som si doma pozrel seriál z Discovery o strážnikoch na kanadských letiskách, nech mám aspoň akú takú predstavu o tom, čo nás na imigračnom čaká. Niežeby mali dôvod nás nepustiť, ale nervozita je tu vždy, asi ako keď vidíte na križovatke stáť za vami polcajtov, aj keď viete, že ste nespravili nič zlé. A z toho, čo som videl, sa aj napriek svojej príjemnej kanadskej povahe s nikým neserú. Preto, stojac v dlhej rade na imigračný pohovor, pozorujeme Ukrajinca pred nami a tipujeme, či ho strážcovia hraníc pustia alebo nie. Nakoniec prešiel hladko, čo nás povzbudí. Nás si však pani preveruje trošku dlhšie a podozieravo sa nás pýta, prečo ideme práve do Kanady a odkiaľ máme na takýto výlet, keď sme povedali, že sme študenti. Vravíme, sponsored by parents a ukážeme aj spiatočné letenky, tak ju to obmäkčí a po ďalších kontrolných otázkach nás pustí. Čas sa kráti a po kontrole si ideme rýchlo vyzdvihnúť naše kufre, ktoré budeme potom znovu odovzdávať. Môj som našiel pekne v hromádke s označením Vancouver, ale frajerkin nikde. Ako rýchlo nám tep vyskočil, tak sa aj vrátil do normálu, keď sme ho zbadali v neďalekej kôpke s nápisom Halifax. Chybička se vloudila, skoro odletel aj s Ukrajincom. A vedľa stál práve on, vyzeral ešte stratenejšie, než predtým, až mi ho bolo seriózne ľúto. Vraj vôbec netuší, ako má nájsť svoj gate, a tak trochu ho chápem, lebo my tiež nie. Toto letisko je obrovský, skurvený labyrint.

Čítajúc ceduľky ho predsa len odprevádzame na ten správny, lúčime sa s ním a ešte mi venoval pero s obrázkom ženy, ktoré keď obrátim, tak sa vyzlečie (tá žena, ofc). Milé. My sa však ponáhľame na ten náš, keďže ani my nemáme času nazvyš. Ešte nás čakal check-in, kde ma pobavil pohľad na arabského strážnika s turbanom a binládinovskou bradou, a prvotný inštinkt mi vravel, či by sme nemali skontrolovať skôr my jeho, než on nás. Prichádzame pred náš gate s časovou rezervou a už na nás naozaj začína dobiehať únava. Predstava, že nás čaká ďalších 5 hodín letu, nás ubíja ešte viac. Ešte k tomu odletíme s dvojhodinovým oneskorením, lebo lietadlo malo poruchu s podvozkom. OK, radšej na to prísť na zemi, než vo vzduchu. Tento airbus, ktorým sme leteli, bol menší než Boeing, a tak sme tam na trojsedačkách sedeli natlačení ako sardinky. Radosť. Cesta ubiehala tak pomaly, až som mal pocit, že tam sedíme večnosť, v takom stiesnenom priestore sa ani spať nedalo. Filmy už pozerať nevládzem, a tak sledujem mapku na obrazovke predo mnou a očami túžobne tlačím naše lietadlo do Vancouveru.

Vždy, keď letuška išla okolo a pýtala sa, či niečo netreba, tak som automaticky pýtal vodu, aj keď som nebol smädný, len som sa nudil. Následkom toho som takmer zahájil náš prílet do Vancouveru trapasom, keď som sa rozhodol, že by nebolo od veci ísť pred pristátím na WC, lebo sa tá voda hromadila a pomaly sa pýtala von. Akonáhle mi táto myšlienka zišla na um, ozval sa pilot, že budeme pristávať a máme sa pripútať. No do riti. Celé pristávanie a rolovanie ku gatu sa vlieklo tak ukrutne dlho, že som myslel, že sa na mieste dočúram alebo uhyniem v biednom kŕči. Pilot sa točil po pristávacej dráhe, stále niekam zahýbal a ja som sa už pomaly lúčil so suchými nohavicami. Už to viselo na vlásku, a keďže sme sedeli takmer úplne vzadu a jediné WC bolo úplne vpredu, neostávalo mi po odopnutí pásov nič iné, len čakať, kým sa pomaličky došuchceme k prednej časti lietadla a dovtedy dúfať, že môj mechúr má ešte stále nejakú rezervu. Našťastie mal, a tá radosť z úľavy nachvílu predčila aj radosť zo samotného faktu, že sme po vyše 30 hodinách cestovania z domu až sem konečne v cieli.


Vyzdvihli sme kufre, hodili do seba bagety a s jedinou túžbou zvaliť sa do mäkkej postele sme išli nájsť prvý taxík, ktorý nás vezme na ubytko. To sme si zabezpečili cez airbnb u veľmi milého, staršieho manželského páru v ich sto rokov starom rodinnom dome. Vychádzame z dverí letiska a spolu so vstupom na kanadskú pôdu zhlboka nasávam ten nočný vzduch. Aj napriek tomu, že už mám oči ako sfajčený Číňan, vidím prvý taxík neďaleko. Prichádzame k černoško-arabskému taxikárovi a odverklíkujem mu vopred naučenú adresu. Ten sa ma obratom niečo opýta a ja nerozumiem ani slovo. A tak opakujem adresu a zasa sa ma na to niečo pýta. Síce zrejme hovorí po anglicky, no je to akýsi mix britsko-africko-arabského prízvuku, vďaka čomu mu rozumieť ako napitému Rusínovi, a tak len prikývnem a dúfam, že mi rozumel. Ako tak vchádzame na diaľnicu, tak okrem toho, že obzeráme nočné svetlá a ulice, sa snažíme rozlúštiť, čo sa nás ten taxikár stále v aute pýta a dúfame, že nás nevezie do nejakého ghetta, kde nás rozoberie na orgány. Našťastie však prichádzame tam, kam máme a ideme sa ubytovať. Ubytko sa nachádzalo pri Commercial Drive, známej predovšetkým rozmanitými reštauráciami a obchodíkmi všetkého druhu, a ako čoskoro zistíme, je aj centrom snáď všetkých podivínov, týpkov a maskotov z celého Vancouveru, ale o tom v až ďalšom dieli!