Vianočná kapustnica, tesne predtým, ako do nej dáme zátrepku.

Nie, vôňa čerstvo prezlečených perín. Nadýchaný, jemne naškrobený damask, hladký ako detská tvárička, šuští pod prstami, už len zakryť sa a snívať. Ani to nie. Tak vôňa jesennej lúky, keď je nad ňou ešte nízka hmla a slnko ju prebleskuje, sľubujúc krásny a okolo obeda aj horúci deň na zemiakovej brigáde. Hm, nie. Tvoj prvý Impulse, kúpený v Tuzexe, červený. Všetky baby na intráku chodili prosiť, aby si mohli dať „len jeden strek“ na pulover z mohéru.

Nie, nie je to ono.

Leží v posteli a márne sa snaží v pamäti vyloviť vôňu, závan, ktorý by označila ako svoj najobľúbenejší, taký, ktorý by chcela pocítiť ešte raz predtým, ako jej povedia, že jej nos už nikdy nebude schopný rozlišovať vône, pachy, smrady, puchy.  Pretože presne k tomu sa schyľuje.

V dobe tuhých mrazov a solených ciest jej prestal fungovať najobľúbenejší orgán. Neodporúčal sa len tak, bez varovania, najprv začalo šteklenie, potom priesvitný sopeľ, ktorý mal tendenciu stať sa stredne silnou riečkou v balade o vodných stavoch. Riečku ale v noci nejaký blokátor zahatal a zostalo len úporné nutkanie vyfúkať si mozog z hlavy a pálenie sliznice zo všetkých tých nasivinov, olynthov, sanorinov a iných chemických preparátov, a.k.a medikamentov. Horské slnko mieriace na dutiny bývalo za socíku na Koske silnejšie. Naparovanie sa nad hrncom so slaným harmančekom prinieslo akurát tak výzor čerstvo ošťatej prepitej bezdomovkyne. Orgán zostal voči pomoci imúnny.

Ľahnúť si do postele a čakať na Járu Cimrmana zdalo sa byť v tejto situácii jediným rozumným činom. Aj tak sa neoplatí jesť, keď nemôžeš precítiť tie chute, dojazdy, vône a všetko chutí ako guličky uhnetené z papierovej vreckovky. Ani piť, škoda míňať med a citrón do čaju, ktorý vo finále chutí ako teplá voda podávaná Petrom Justinom Topoľským.

Ale pamäť zostala. Všetky tie vône, ktoré od detstva do seba nasávala, predsa nezmizli, zostali kdesi v skrytej mozgovej komore a mohli by sa v tomto krízovom stave zmobilizovať.

Napríklad tá, keď ako štvorročná vybehla z bytu na ulicu, lebo cez okno videla takú krásnu mláku a chcela skúsiť, ako by sa v nej kúpalo. Mala na sebe len biele krepsilónové pančuchy a kockovanú košeľu a tak si do tej mláky sadla. Vzduch voňal po letnej búrke, bolo teplo a tá voda bola príjemná, bola cítiť bahnom a mokrým prachom, dobre sa v nej čľapkalo. Menej dobre sa už prali tie štrimfle, ako bolo počuť z kúpeľne, ale kto to neskúsil, nech zomrie sprostý. Alebo nech spomína na pach rozseknutej dážďovky, to sme skúsili snáď všetci.

A čo tak vôňa pečených zemiakov, keď sa v zime podvečer vracala z hodín nemčiny, zmrznutá ako cencúľ, lebo mestská hromadná doprava v nej nikdy nevzbudzovala prílišnú dôveru. Otvoríte dvere, objíme vás príjemné teplo a vôňa chrumkavých zlatavých okrajov zemiakových koliesok, posypaných rascou, len naložiť a zapíjať kyslým mliekom. Zrazu ani tá nemecká gramatika nie je až taká hrozná španielska čižma.

Vôňa starkinho kožucha, ktorý si rada skúšala, keď bola u nej. Ťažký ako Ficovo svedomie, s vôňou ovčej kožušiny, premiešanej s naftalínom, znie to síce úplne na prd, ale malému dieťaťu aj takéto pachy dodávajú pocit istoty a domova. Je zvláštne, aké vône si dokážeme obľúbiť, ak sú prepojené s príjemnými pocitmi a činnosťami.

Voňu šalátovej polievky. Tie hnusné vechte by nikdy v živote nedala do úst, ale vôňu milovala. Spájala sa s letnou kuchyňou s dverami stále dokorán, len záclona delila muchy, pripravené k útoku od cieľa a zvonica kostola na poludnie bola zákon, ktorý pripomínal – čakaj smrť, ak sa nenaješ.

Lipy okolo cesty. Migrove včely doštípali každého jedného, kto si chcel nazbierať lipový kvet na čaj, svine zúrivé. Ale čuchačov nechali na pokoji. Stačilo si sadnúť pod strom a nechať sa prebzučať do mikrospánku. Potom ho človek v zime ešte stále počul, keď otvoril pohár s Migrovým medom. 

Vôňa kníh, to bude ono, kníhkupectvo bolo vlastne jej detský sen o budúcom povolaní, ako keď zamestnáte feťáka v lekárni, o mesiac ho tam nájdete uschnutého nad nejakým fajným matrošom. Ju by v tej dobe našli isto uschnutú nad Updikovými Dvojicami, tá kniha ju dlho držala. 

Predsa len nie, tak teda káva? Jej vôňa zjemní krutosť čakania u zubára, navodí útulnú atmosféru v kaviarni, obrúsi ostré hrany rána v práci, spraví deň znesiteľnejším.

Stále to nie je ono. Zrejme mozog obalený sopľom nedokáže vytiahnuť zo svojich hlbín jednu jedinú vec, ktorá je blízko, na dosah, ale predsa ten povestný krok chýba, aby ju uchopila. Vôňa milovanej osoby, vianočného stromčeka, horiaceho dreva, lekvárových buchiet, narodeninovej torty, vytúženého parfému, svojho dieťaťa...

Nevedela. 

Zobudila sa o tri smrte na osem na pichanie v ušiach a prišlo prozření. 

Ešte raz, jediný raz pocítiť ten smrad z papierní. Ešte raz mať pocit, že si dieťa, chránené, bezstarostné a všetko máš pred sebou. Len jediný raz. 

Taaak a sme hotoví, pani. Môžete pomaly vstať, po punkcii by sa vám mohla točiť hlava.