„V Bratislave, tam keď nepoložíš pred upratovačku tricať tisíc, tak sa ani nepohne! A takí, čo robia aj s počítačáma, tak tí zarábajú aj tristotisíc. Minimálne!“

 

Vo zvyšku Slovenska, aspoň tam, odkiaľ pochádzam, žiaľ, panuje skreslená predstava, že sa stačí doma odhodlať. Odpútať sa od rodnej viesky, zbaliť si do šatky zopár parených buchiet, zakvačiť ich na palicu od paradajok a odísť za šťastím a blahobytom. O tých, ktorí to dokázali, sa tradujú legendy, ako ich hneď pri tabuli Bratislava privítali s posolenými päťstoeurovkami, prezliekli do obleku a odsúdili na doživotný pobyt v obrovských mezonetových bytoch s americkou chladničkou a plazmovým televízorom väčším ako obývačková stena v trebišovskom paneláku.


Takáto glorifikácia a mystifikácia Bratislavy trvá už veľmi dlho, pravdepodobne už od príchodu solúnskych bratov. Dosť jej napomáha fakt, že človek, ktorý príde na deň, dva, do Bratislavy, vidí hrubokrkých kaviarnikov s kľúčmi od mercedesu, ktorí preháňajú čašníkov hore-dole a ich náplňou práce je ísť si na obed zacvičiť a pomedzi to vyriešiť nejaký ten milión hore-dole. Deje sa tak preto, lebo normálni pracujúci ľudia sú v tých chvíľach a pravdepodobne až do chvíľ večerných obklopení štyrmi stenami svojho pracoviska.

 

Ďalším faktorom, ktorý náramne vplýva na obraz o živote v Bratislave sú napríklad reklamy. Pohľad na bratislavský mikrosvet je čiastočne deformovaný predstavami o bežnej bratislavskej rodine, ktorá akoby z oka vypadla tej z reklám na pracie prachy a acidofilné mlieko. Veď už kde inde by tieto rodiny boli, ak nie v kapitálnom meste našej vlasti.


V reklame vystupuje mladá, 25-ročná mamička, ktorá má so svojím 30-ročným mužom dve deti. Synčeka, cca 9-ročného a dcérku, tak 5-ročnú. Spolu vysmiati žijú v mezonetovom byte o rozlohe futbalového ihriska. Mňa by skôr, než začnem premýšľať nad tým, či je to v Bratislave skutočne tak, zaujímalo, čo je viac čudné. Či to, že mamička prvorodila ako šestnásťročná, alebo to, že majú taký byt. A že či rodiť pred pubertou a zároveň mať mezonet s výhľadom na celý svet ide k sebe. Nejde. V bratislavskom vesmíre toto rozhodne bežná rodina nie je.


Bežná mladá rodina sa tisne v dvojizbovom byte, umne sadrokartónovou stenou prerobenom na trojizbák o rozlohe dedinských kurínov. Zarábajú síce viac, než výdajníčka stravy v Detve, ale zároveň platia šialene vysokú hypotéku, predraženú škôlku, ktorá je nedostatkový tovar ako banány za socializmu, a keď si rozhodnú si povyskočiť, tak aj tankujú do auta, ktoré si dovolili zadovážiť.


Medzi mýty tiež patrí predstava o práci. V Bratislave nikto nič nerobí, len pozerá do počítača, surfuje na facebooku, pije kávu, šteboce s kolegami a na konci mesiaca mu blikne sto tisíc a ide sa chváliť domov. Alebo sa chváli fotkami z Kanárskych ostrovov na facebooku. Alebo ide domov a chváli sa tými fotkami osobne. Pravdou je, no, že to tak nie je. Ono totiž každá fotka, každý úsmev je vykúpený chvíľami, keď človek zatína zuby, kape pod náporom stresu, roboty má toľko, že by ju nezvládol ani do konca života. Ale každý večer napokon prichádza chvíľa, keď ľahne do postele a má právo si povedať: „Urobil som dnes všetko, čo som mal urobiť!“.


Samozrejme, na záver prichádza otázka: Prečo sa teda mlaď stále húfne ženie do Bratislavy? Prečo tu nejaký Jaro Horváth vyplakáva, ale pritom sám dal zbohom bezpečiu otcových ramien a matkinho lona a opustil rodnú dedovizeň? Odpoveďou je to, že sú tu, aj keď oproti zahraničiu ešte stále značne oklieštené, ale predsa len aké-také možnosti. A tiež predstava, vzdialená v hmle budúcnosti, že ak budete šikovní, odriekať si a pracovať na sebe a na dobrých veciach, raz sa vám to všetko vráti. A potom, možno raz, budete sedieť za počítačáma a zarábať tristotisíc. Minimálne. Tak preto.

 

 

pic by Bratislava - Mesto bez miery