Rád strieľam a rád poľujem. Ale nikdy som nemal rád zabíjanie. Je to však moja práca. Ak ich nedostanem, tak zabijú kopec deciek v mariňáckych uniformách.

 

Carlos Hathcock

 

Počuli ste už meno Carlos Hathcock? Ani jeho bojovú prezývku White feather? Nie? To je čudné, pretože je to podľa mňa jeden z dvoch najlepších sniperov histórie (Biela Smrť - Simo Häyhä je ten druhý, o ňom možno nabudúce). Ale pekne poporiadku, k tomuto článku si musíme pustiť vhodnú muziku.

 

Hathcock dosiahol počas vojny vo Vietname 93 potvrdených zabití. To nevyzerá byť až tak vysoké číslo, ale Spojené štáty vtedy mali prísnu metodológiu počítania zásahov. Kill musel byť potvrdený treťou stranou - americkým dôstojníkom iným, než sniperov spotter (pozorovateľ). Z povahy misií vyplývalo, že si Carlos zbytočného dôstojníka za zadkom neťahal. Okrem potvrdených zabití má na konte podľa vlastných odhadov ďalších 300-400 neoficiálnych zabití.

 

Ale poďme na začiatok. Hathcock sa narodil v 1942 do chudobnej rodiny. Medzi predkami mal aj indiánov. Keď sa jeho rodičia rozviedli, vyrastal u starej mamy v Arkansase. Už v 12-tich rokoch pomáhal uživiť rodinu tým, že lovil drobnú zver starou opakovačkou Mauser, ktorú jeho otec doniesol ako korisť z prvej svetovej. Od detstva túžil narukovať k armáde. Sen si plní ako 17 ročný, dáva sa k mariňákom (US Marines).

 

Aby sa v dobe mieru v armáde nenudil, tak vyhráva pár streleckých súťaží. V 1966 ho posielajú do Vietnamu. Pôvodne mal slúžiť ako vojenský policajt. V kariére MP-íka sa však nenašiel a hlási sa ako dobrovoľník k sniperom. Súťažná streľba hovorí v jeho prospech a tak ho berú.

 

Čoskoro sa ukazuje jeho talent a Carlos je jeden z najlepších sniperov, akých mariňáci majú. Dostatočne mu narástlo aj ego a preto nosí za klobúkom biele pierko (odtiaľ aj prezývka). Pierko je čiastočne talizman prinášajúci šťastie, ale hlavne je to frajerinka a výzva nepriateľom, keďže v džungli trocha “svieti.”

Len počas jednej misie si ho nevzal a to z toho dôvodu, že samotná misia bola šialená a aj bez zbytočných demaskujúcich blbostí takmer nesplniteľná. Hathcock sa na ňu prihlásil dobrovoľne, ešte predtým, ako vôbec vedel, o čo pôjde.

 

“Je to tajné, megatajné, čo máte urobiť vám povieme až keď budete súhlasiť, že to spravíte.”

 

Úloha bola v podstate jednoduchá. Zastreliť severovietnamského generála. V strede vietnamského tábora. Na otvorenom priestranstve, bez akéhokoľvek úkrytu pre strelca. Ľavou zadnou. Carlos nebol len dobrý strelec, to by na status sniperskej legendy nestačilo. Vedel sa, ako to sám povedal, zavrieť do bubliny. Absolútne sa sústrediť na úlohu pred sebou, nenechať sa vyrušovať vonkajšími vplyvmi ani vlastnými myšlienkami.

 

Vrtuľník ho doviezol pár kilometrov od tábora. Džungľou sa predral asi do vzdialenosti 2 km od nepriateľa. Tam končili stromy. Nezostávalo mu nič iné, ako ľahnúť si a plaziť sa. Prejsť kilomer a pol na palebnú pozíciu mu trvalo štyri dni a tri noci. Neplazil sa po bruchu, pretože to zanecháva širokú stopu, ale ležal na boku. Za ten čas okolo neho niekoľkokrát prešli hliadky, raz to vyzeralo, že jeden z vojakov sa o neho potkne.

 

Druhý kritický okamih nastal, keď stretol iného plaza, smrteľne jedovatú bambusovú zmiju (bamboo viper, preklad som si vymyslel). Nakoniec sa ovládol a bez pohybu nechal hada prejsť okolo seba. Doplazil sa na svoju pozíciu v tráve asi 600 metrov od generálovej chatrče. Už len čakať. Ráno rozospatý generál vyšiel z chatrče, natiahol sa, zívol a Bum! Rovno do srdca. Jedna rana, jeden mŕtvy. Vietnamci sa rozbehli k stromom, pretože logicky predpokladali, že strelec bude ukrytý tam. Hathocok sa najskôr plazil späť, potom sa dostal do priekopy, v ktorej sa mohol postaviť a bežať prikrčený. Keď sa však po 4 dňoch plazenia prudko zodvihol, skoro odpadol. Ani nohy ho veľmi nechceli poslúchať, ale prekonal to a dostal sa na miesto, kde ho vyzdvihla helikoptéra.

V oblasti, kde Hathcock operoval, pôsobila jedna mimoriadne krutá vietnamská veliteľka. Kvôli tomu, že mučila zajatcov ju prezývali Apačka. Obľúbené činnosti boli rezanie očných viečok, vytŕhanie nechtov,  odfiknutie penisu. To všetko robila dosť často v dosluchu od amerického tábora. Keď s nešťastníkom skončila, tak ho pustila, aby sa sám vrátil domov. Väčšinou to neprežili. Jedného takéhoto vracajúceho sa chudáka stretol aj Hathcock. V tom momente to začalo byť osobné.

 

V amerických článkoch (po vietnamsky viac ako pho bo a bun bo nam bo neviem, tak som čerpal len z nich) o nej hovoria veľmi nepekne. Ja si však viem predstaviť, prečo sa tak správala. Dôvodom mohla byť napríklad napalmom vypálená rodná dedina, z vrtuľníka rozstrieľaní rodičia. Alebo (a to teraz leziem do kapusty dr. Marigoldovi) podľa kastrácie to kľudne mohla byť party s pár americkými chlapcami, ktorí “nie” nebrali ako odpoveď.

 

Aby sme sa vrátili k Hathcockovi. Podarilo sa mu v džungli vystopovať skupinku 5 Vietnamcov, v ktorej bola aj Apačka. Problémom bolo určiť z diaľky cca 700 metrov, ktorá z postáv je ona. Všetci mali rovnaké pyžamá, ryžové klobúčiky, kalašnikov. Po prvom výstrele by sa ostatní rozpŕchli, tak musel strieľať na istotu. Pomohla mu náhoda. Jedna z postáv zaostala, stiahla si nohavice a pričupla si. O pár sekúnd sa postavila, natiahla nohavice a Bum! Mŕtva Apačka sa zvalila do kaluže vlastného moču. Aj keď to obvykle nerobieval, vystrelil do ležiaceho tela ešte raz. Pre istotu. Hovorím, že to bolo osobné.

Samozrejme, jeho operácie nezostali skryté pred Vietnamcami. Vypísali na jeho hlavu odmenu 30000 dolárov. Toto číslo nám nič nehovorí, dáme si ho do kontextu. Bežne sa na amerických sniperov vypisovala odmena 1000-2000 dolárov. Priemerný ročný plat vo Vietname bol v tej dobe 300 dolárov. Po prepočte na naše platy by to bolo okolo 74 miliónov PHP. Jedným zo sniperov, ktorí si túto odmenu chceli vybrať, bol aj Kobra.

 

Podľa Hathcockových slov bol Kobra skoro tak dobrý ako on sám. V tomto sniperskom súboji zase Carlosovi pomohlo povestné šťastíčko. Stopovali džungľou Kobru, keď zrazu ticho preťal výstrel. Hathcock aj spotter sa vrhli do porastu. Spotterovi sa po uniforme začne rozlievať niečo teplé a mokré. Najskôr si myslí, že ho zasiahli, potom, že sa pošťal. V skutočnosti Kobra prestrelil iba fľašu, ktorú mal vojak na opasku. Začína hra na mačku a myš, v ktorej sú obaja aktéri súčasne mačkou, aj myšou. Ako sa snažia obísť toho druhého a prekvapiť ho zo slepého uhla, tak si vymenia miesta. Hathcock sa objaví na mieste, odkiaľ strieľal Kobra a na mieste, kde pred pár minútami stáli, zazrie odraz slnka. Nezávaha a vypáli tým smerom. Počujú pád tela. Vrátia sa naspäť a tam nájdu Kobru mŕtveho. V ruke má pušku s rozbitým puškohľadom a namiesto pravého oka dieru. Hathcockova strela preletela puškohľadom a Kobru zabila akurát v momente, kedy mieril na Carlosa. Hathcock si poškodenú pušku berie na pamiatku, ale v tábore mu ju ukradli.

 

Toto skúšali Mythbusters. Vyšlo im, že je to mýtus a nedá sa niekoho zastreliť cez optiku. Samozrejme, pretože strieľali Jamie a Adam, čo nie sú žiadni čarostrelci. Taktiež strieľali cez moderný puškohľad s 8-10 šošovkami. Dostali tony hatemailu a v ďalšej sérii pokus zopakovali, použili však snipera od maríny a starý puškohľad s 2 šošovkami a zrazu to vyšlo ako nepravdepodobné, ale možné.


 

Hathcock obvykle strieľal z bežnej pušky Winchester model 70 s optikou a prípadne tlmičom. Občas však potreboval dlhší dostrel, než mu poskytovala puška. Vymyslel to jednoducho. Používal ťažký guľomet M2 Browning v kalibri .50 (12,7 mm). Na ten si nechal vyrobiť špeciálnu montáž na puškohľad a tradá, jedna z prvých “veľkých” odstreľovačských pušiek bola na svete. Celé to vážilo okolo 60 kíl, takže to nebolo niečo, čo si človek hodil na chrbát. Hathcock s ním v roku 1967 trafil člena Vietcongu zo vzdialenosti cca 2300 metrov, na takúto vzdialenosť strela letela 3 sekundy. Tento rekord bol prekonaný až v 2002 v Afganistane, odvtedy bol prekonaný už niekoľkokrát (súvisí to aj so špecifickými podmienkami v Afganistane, riedky a suchý vzduch, t.j. menší odpor vzduchu a vysoká viditeľnosť, hornatý terén, takže sa často strieľa “dole kopcom” a absencia vegetácie, takže sa nie je za čo schovať). 

 

Hathcock si so cťou odslúžil svoju tour vo Vietname. Potom sa sem vracia druhýkrát v roku 1969 ako dobrovoľník. To už vedie čatu sniperov. Jeho kariéra vo Vietname sa končí, keď vozidlo v ktorom sedel, prešlo po protitankovej míne. Z horiaceho vozidla vyťahuje 7 zranených parťákov a potom ho ostatní zadržia. Utrpel totiž popáleniny tretieho stupňa na 40 % povrchu tela.

Po návrate do štátov sa stáva inštruktorom, vybuduje sniperský kurz pre mariňákov, učí každú špeciálnu jednotku, ktorá za to stojí. Diagnostikujú mu sklerózu multiplex. Kvôli zdravotným problémom ho vylejú od mariňákov. Je viac ako naštvaný, lebo tak urobia 55 dní pred tým, ako by mal odslúžených 20 rokov a nárok na 100% výsluhový dôchodok, takto dostáva len polovicu. Zomiera v roku 1999 na komplikácie spojené s jeho chorobou.

 

PS: aktuálny svetový sniperský rekord drží anonymný člen kanadských špeciálnych jednotiek, ktorý v Iraku 12,7 mm puškou zložil bojovníka Daešu na vzdialenosť 3540 m.