Nasadli sme unavení do autobusu. Niektorí hneď zalomili (dnešná mládež už nič nevydrží), my sme pozerali film na tablete. Po takmer dvoch hodinách sme došli do San Dona Di Piave. To je mestečko na sever od Benátok. Trošku sme poblúdili, lebo najlepšie je postaviť hotel na takom mieste, kam sa autobus s klientelou nedostane (odporúča SLSP). Nacúval nám, vybrali sme si batožinu a išli do hotela. Hala bola taká malá, že sme sa do nej skoro nezmestili. Radšej si ani nepýtali doklady a rovno rozdali kľúče.

Hotel bol naozaj nízkonákladový, ale veď čo by sme potrebovali na jednu noc. Heslo na wifi som si musel vypýtať osobitne, lebo nikomu nenapadlo, aby ho dávali s kľúčom. Trošku sme si oddýchli, zavolali domov a išli sme hľadať dačo pod zub. Niektorí mali aj večeru v cene, mne to cestovka ani neponúkala. Našťastie, lebo podľa vyjadrenia spolutrpiteľov bola večera hrozná. Dajaké cestoviny s omáčkou z prášku a ako hlavné jedlo nechutný steak bez prílohy. Ako dezert dačo čudné sladké. Pitie nebolo v cene, takže pivo za 4 eurá, ale z päťeurovky sa nevydávalo. Toto všetko za skoro 20 poctivo našetrených slovenských eur. Veď je to celomesačná dávka slovenského dôchodcu po zaplatení celej réžie a po pumpnutí vnukom narkomanom.

My sme sa mali lepšie. Ešte doma som si pozrel okolie, prečítal recenzie pizzérií a našiel som neďaleko takú maličkú vychválenú. Nikto tam nebol, tak sme si vybrali a čakali. Dostali sme chuť na víno, ale mali len celé fľaše. Konečne došla pizza, slečna sa ospravedlnila, že mi priškvarila trošku roh. Nie veľa, u nás by si to nevšímali, ale doniesla gratis ešte jednu porciu. Medzitým prichádzali ľudia, zvonil telefón, napĺňali sa krabice a keď sme dojedli, musel som sa prebojovať cez ľudí, aby som to vyplatil.

Stále nás ťahalo víno, tak sme cestou na hotel skočili do jednej vinárne. Babenka neovládala žiaden jazyk, ktorý ja. Začal som chápať nadávku našej súdružky učiteľky “ty talian”. Ale šéf vedel aspoň trošku ingliš a objednali sme dajaké sladké červené víno. Doniesol fľašu, otvoril a nechal nás okoštovať. Už som sa cítil ako snob, a zároveň škrob v jednej osobe, lebo čo keď dajú zaplatiť celú fľašu a do konca mesiaca bude celá rodina na suchých rožkoch, parížskej saláme a zázvorovom čaji. Našťastie účtovali naozaj len to, čo sme vypili a grátis sme dostali aj zákusky (čiže nielen Kňour má také šťastie).

Cestou na hotel sme si opakovali meno vína, aby sme ho nezabudli. Pravdaže sme ho zabudli. Tak sme sa hodili do postele a spali do rána. Ráno som sa zobudil pred siedmou, o pol ôsmej raňajky. Sprievodca upozorňoval, že nebudú dajako bohaté, ale dve kolieska šunkovej salámy a dva plátky syra sme nečakali. Pre maškrtnejších tam boli džemy, maslo s príchuťou ropných produktov a klon nutely s podobnou chemickou príchuťou. A aby sme nežrali veľa, tak aj pečivo bolo také suché, že aj trojdňový rožok zo Slovenska, ktorý precestoval skoro tisíc kilometrov, bol konzumnejší.

Keď sme išli na raňajky, ešte nepršalo, ale keď pristavili autobus, už hej. Ešte len popŕchalo a dúfali sme, že to bude len taký slabý dážď. Márne.

Došli sme do Punta Sabbioni, odkiaľ odchádzajú loďky na Námestie Sv. Marka. Sprievodca vyzbieral od nás peniaze podľa cenníka na internete. Pravdaže, na mieste to bolo drahšie. Upozorňoval nás, aby sme sa držali pokope, lebo bude pokokot veľa ľudí. Aj sme sa držali, kým nedošli dve loďky naraz a obidve na Námestie Sv. Marka. Dav nás tlačil dopredu (boli sme pri dverách stanice), a skoro sme nastúpili na inú loď ako ostatní, ktorí bol za nami. Lístky sú tiež zaujímavé - čiarový kód, ale pre človeka žiadna informácia, na aké číslo má nastúpiť.

Tie lode fungujú ako MHD, len vedia previezť oveľa viac ľudí. Sedadlá sú v troch radoch rozložené ako 3-2-3, čiže sú dve uličky. Lenže v uličkách nie sú žiadne možnosti na držanie. A keď stojíte nad paranoidnou Taliankou, ktorá na vás stále kuká, akoby ste ju išli okradnúť a potom vyskočiť von oknom a preplávať kanál, tak sa radšej posuniete. Taliani sú ako deti na školskom výlete - nahrnú sa do lode, obsadia 6 miest taškami a mokrými dáždnikmi, a potom sa dovalia ostatní. Človek mal až chuť výchovne povyhadzovať cez okno kabelky.

Po asi 40 minútach plavby sme sa dostali do historického centra. Pre neznalých - Benátky sú postavené na vode, všade naokolo je voda, a keď sa vám voda leje ešte aj za golier, už nemáte takú dobrú náladu.

Vystúpili sme na San Zakaria, odkiaľ bol odchod. Posledná loď, ktorou sa dá stihnúť autobus, odchádza 19:45. Názov stanice sme si zapamätali, veď moje meno, a vydali sme sa za davom. Kto má problémy s davom, tomu neodporúčam Benátky v čase karnevalu, a hlavne nie počas dažďa. Párkrát som sa musel uhnúť, aby som zachránil moje jediné oko pred dáždnikom.

Pred vchodom na námestie, čiže do úplného centra, stáli uniformovaní ozbrojenci a detektorom kovu každého kontrolovali. To isté aj z druhej strany. Došli sme k dvom stĺpom, kde nám sprievodca v rýchlosti povedal niečo o pamiatkach na okolí a dal nám veľmi dôležitú informáciu - ukázal smer na toalety. Potom sme sa presunuli bližšie k bazilike Sv. Marka a zvonici, tiež pár rýchlych informácií, ktoré vyfučia z hlavy skôr, ako ich stihne človek uložiť do softvéru.

Bazilika Sv. Marka. Taliani majú obľubu v kradnutí mŕtvol

Dostali sme rozchod do jednej s tým, že o dvanástej na námestí bude let orla. Nechápavo sme čumeli, ale potom vysvitlo, že je to človek s krídlami, ktorého pustia dole zo zvonice. Mal aj gitaru a hral dookola pár taktov z Ódy na radosť. My sme pritom naňho čumeli a pršalo nám za golier. Dav bol taký hustý, že sme sa ledva vedeli predrať cez námestie. Vybrali sme sa k toaletám, kde nás pri toitojoch skasli o euro (vraj to boli tie lacnejšie) a išli sme na miesto stretnutia - k dvom stĺpom. Odtiaľ sme sa so sprievodcom vydali k mostu vzdychov.

Let orla. Aj keď to vyzerá ako zdochnutý papagáj na špagáte.

Celé historické centrum má rozlohu asi 7 kilometrov štvorcových, čiže približne 3-krát 2 kilometre, čo človek prejde aj po dĺžke ráznym krokom za pol hodiny. Toľko teórie. Prax je taká, že celé je to na vode, uličky sú spojené mostami a cez celé mesto prechádza Canal Grande, cez ktorý sú postavené len 4 mosty. Úzke uličky boli plné ľudí a my sme išli v skupine rozťahanej ako sopeľ na plote. Keď sa niekam odbočuje, čakáme na seba a blokujeme premávku. Okrem toho stále prší a stále mám pocit, že niečí dáždnik mi pristane v oku.

Predrali sme sa cez turistov a dostali sme sa k mostu vzdychov. Opäť sme dostali krátku prednášku a pol hodinky na prezretie okolia. Už bolo pol druhej, tak sme si sadli do miestneho rýchloobčerstvenia, a kým sme zjedli svoju ohrievanú pizzu, veľa času sme nemali. Prešli sme cez most a v uličkách sme uvideli plno stánkov s rôznymi volovinkami (napríklad originál talianske cestoviny - pol kila za 4 eurá). Akurát prestalo pršať, tak sme sa rozhodli, že ešte chvíľu pobudneme a riskneme bludisko späť na Sv. Marka vo vlastnej réžii.

Masky

Pomaličky sme si pozreli stánky, kúpili suveníry a opäť začalo pršať, tak sme sa vydali otestovať pamäť a to, či nájdeme cestu späť. Keďže sme mali času dosť, tak sme si cestou pozreli aj pár kostolov, ktoré sme poklusom nestihli. Na moje prekvapenie sme sa nestratili. Keď som si doma pozrel, koľko sme prešli, naozaj to nebolo veľa, len adrenalín zapracoval, pretože sme boli v cudzom meste…

O tretej sa začalo predstavenie masiek. Pršalo ešte viac ako v priemere celý deň. Ešte nám pár minút zostalo, a akurát otvorili Baziliku Sv. Marka, ktorú som chcel vidieť. Môj optimizmus bol väčší ako pri zakladaní strany O2H. Rad na vstup sa ťahal až k rohu Dóžovho paláca. Takže som len kukol cez vchod, aby som nasal atmosféru. Prd, chcel som len vidieť, ako vyzerá zlaté obloženie.

To je všetko, čo som videl z Baziliky Sv. Marka zvnútra

Na predstavenie masiek sa prišlo pozrieť toľko ľudí, že keby sa pár samovražedných atentátnikov v maskách strategicky rozmiestnilo, tak tam urobia takú spúšť, že by na najbližších 100 rokov zakázali masky v celej Európe. V podstate sa nič nedalo vidieť kvôli dáždnikom, na pódiu kecali po taliansky a ja som začal cítiť, že mi premoká pravá topánka. Tak sme sa pobrali pozrieť si niečo, kde budeme mať aspoň strechu nad hlavou - Dóžov palác.

Nádvorie Dóžovho paláca je spojené s bazilikou

19 euráčov na hlavu sme zaplatili a tešili sme sa, že sa môžeme zašiť aspoň na dve hodinky. Benátky boli republikou v období nášho temného stredoveku a na čele stál dóža. Jeho palác je obrovský s obrovskými miestnosťami. Pomaličky sme prechádzali a tam mi napadlo, že kua, mám úplne premoknutú nohu. Našťastie manželka mala v kabelke suché ponožky (svoje) a za účelom zabránenia ďalšiemu premokaniu som to obalil v igelite. Áno, mala pri sebe aj grcsáčok.

Ako odbilo 5 hodín, jednoducho nás vyhodili, že prehliadka sa končí. Ešte sme si mohli pozrieť nádvorie, ktoré je spojené zozadu s bazilikou. Pomaličky sa stmievalo, ľudí bolo menej a mohli sme sa konečne voľne pohybovať aj v úzkych uličkách. Sadli sme si do ďalšieho rýchloobčerstvenia, pomaly zjedli rýchlopizzu, vypili rýchločaj a pomaličky sme sa vybrali k loďkám. Sprievodca tam čakal s tým, že jedna babka sa stratila, ale už sa našla.

Vyľudnené námestie Sv. Marka

Na parkovisku stáli už len dva autobusy - náš a jeden nemecký, vedľa ktorého si šoféri robili gril party v daždi. Slsp sa má ešte čo učiť od kapitalistických kolegov.

Cesta domov bola v pohode, aj som si viac pospal, ale pre istotu som na ten deň zobral dovolenku na oddych po dovolenke.