Je v hudobnom svete spravodlivosť? Nu, ani veľmi nie. Môžete mať talent, môžete sa hudbe plne oddať, môžete na svojom sne pracovať od rána do rána dlhé roky. I tak nikdy nepresiahnete hranice miestneho kulturáku a najväčším benefitom bude nejaká tá pliaga, ktorú ste chytili od jedinej ožratej fanúšičky, ktorá si vás pred dvanástimi rokmi pomýlila s bubeníkom tej nenávidenej party, ktorej ste robili predkapelu na hodovom koncerte. Alebo môžete ako nejaká Rihanna spievať mladučká v bare práve v ten večer, keď príde na dovolenku pán producent zo štátov, ktorý vás očarený pozve večer urobiť mu súkromný koncert hore do jeho apartmánu, a keďže je vaším výkonom nadšený, kariéra je na svete.
Spravodlivosti sa nedožil istý Solomon Linda, ktorý robil v tridsiatych rokoch upratovačku v Johannesburgu v istej nemenovanej nahrávacej spoločnosti, a tu napísal na motívy akejsi tradičnej piesne v roku 1939 song The Lion Sleeps Tonight. Nikdy za svoju pieseň nedostal ani cent a keď umrel v roku 1962, na účte mal celých 25 juhoafrických dolárov. Zatiaľ jeho pieseň naspievali Pete Seeger, Kingston Trio a mnohí ďalší až po REM a ich verziu použili u Walta Disneyho vo filme Lion King. To už sa ale o práva k piesni súdili tri dcéry milého Solomona a po mnohých rokoch sa im 21. marca 2006 podarilo dosiahnuť víťazstvo. A nárok na štvrtinu všetkých budúcich výnosov. Chudák starý Solomon sa z neba pozerá, ako víťazoslávne jeho tri milované dcérenky odchádzajú od súdu ruka v ruke do lúčov zapadajúceho juhoafrického slnka, niekam do diaľky, niekam tam, kde spí lev...
Romantické, však. A romanticky budem aj pokračovať. Je skutočnou raritou, ak sa medzi hudobníkmi nájde niekto, komu manželstvo vydrží dlhšie, než uschne neveste svadobná kytica. Niekoľko párov som už dávnejšie spomínal a dnes tu mám pár ďalších. Oba sa brali 20. marca. V roku 1969 na Gibraltáre mali svadbu John Lennon a Yoko Ono. Boli, akí boli, ale vydržali spolu až do Johnovej smrti. A v roku 1976 si Alice Cooper zobral inštruktorku tanca a choreografku Sheryl Goddard. V roku 1983 sa rozviedli, lebo Alice v tej dobe chlastal ako východniar, teda ako naozajstný východniar, a nie ako tí moji kamaráti, čo ich teraz na chatách o polnoci musím nosiť do postele. Potiaľto by bolo všetko v súlade s tými najlepšími rockovými mravmi a nebolo by o čom písať. Lenže Alice si vstúpil do svedomia, alkoholu dal pokoj a o rok po rozvode si milú Sheryl zobral znovu. A sú spolu dodnes.
Rockeri už veru nie sú, čo bývali. To taký Buddy Holly mal hrať 25. marca 1958 v ten deň už druhé vystúpenie niekde v Hammersmith v Londýne, posledné na jeho britskom turné. Lenže sa nejako nepohodol s ďalším z vystupujúcich a výsledkom boli dva zlomené predné zuby. Buddy sa vynašiel, zlomené zuby si prilepil žuvačkou na ich kýpte a odspieval koncert, ako keby sa nič nestalo. Keďže spieval americkou angličtinou, šušlanie zrejme obecenstvu neprekážalo.
Ešte tu mám pár významných prvých. 20. marca 1961 vyšla prvá platňa Bobovi Dylanovi, nazvaná Bob Dylan. Invencie v obsahu bolo síce viac ako v názve, ale aj tak to bol pomerne veľký prepadák. Ale Dylan má ešte jeden dôležitý dátum vydaní. 22. marca 1965 mu vyšla jeho piata platňa, Bring It All Back Home. Jeho prvá, na ktorej hral na elektrickú gitaru. Týmto si navždy znepriatelil folkových tradicionalistov, ale otvoril si cestu do histórie.
Mám tu ešte zopár prvých koncertov. 21. marca 1952 sa podľa historikov uskutočnil vôbec prvý rock´n´rollový koncert, bolo to niekde v Clevelande. 22. marca prvýkrát stál na pódiu Hank Williams Jr., budúca obrovská hviezda country, v tej dobe mal osem rokov. A nakoniec 24. marca 1962 mali prvé vystúpenie dvaja mladíci menom Mick Jagger a Keith Richards, hrali v tej dobe spolu v kapele s názvom Little Boy Blue & the Blue Boys. Zato Elvis Presley 24. marca 1958 na istú dobu s koncertovaním musel prestať. V ten deň sa z neho stalo číslo 53310761 v armáde Spojených štátov.
V hitparádach snáď i tento týždeň nájdem niečo zaujímavé. V roku 1971 v US viedla Janis Joplin a jej jediný No. 1 hit Me & Bobby McGee, v UK pre zmenu viedli T-Rex a Hot Love. V roku 1980 zasa v US boli na vrchole Pink Floyd a Another Brick in the Wall, Part 2 a v UK The Jam a skutočne výborná skladba Going Underground. V roku 1982 boli na vrchole Billboard Hot 100 Joan Jett & the Blackhearts a I love Rock´n´Roll. V roku 1996 v UK sa dostali na vrchol Prodigy a Firestarter.
A je čas na oslávencov. 19. marca sa narodil Ricky Wilson (1953), pôvodný gitarista z B 52´s, ale ten si zrejme oslavu príliš neužije, keďže už ako tridsaťdvaročný umrel na AIDS. O niečo radostnejší deň zrejme budú mať Jack Bessant (1971), basák z Reef alebo Brann Dailor (1975), bubeník z Mastodon. 20. marca sa narodil Carl Palmer (1950), bubeník z Emerson, Lake & Palmer, David Ian Shuttleworth (1967), bubeník z Terrorvision, speváčka Natacha Atlas (1964) a dvaja speváci, Alex Kapranos (1972) z Franz Ferdinand a Chester Bennington (1976) z Linkin Park. 21. marca sa narodil jeden z najväčších revolucionárov v histórii hudby, istý Johann Sebastian Bach (1685), vďaka ktorému napríklad dnes máme klavír, na ktorom sa dá hrať vo všetkých stupniciach, a nie iba v jednej. Ale mám tu i mladších, síce asi nie takých revolučných, ale určite hodných spomenutia. Ako napríklad Roger Hodgson (1950), pôvodný gitarista v Supertramp, Conrad Lozano (1951), basák z Los Lobos, Share Pedersen (1963), basáčka z Vixen, Sean Dickson (1967), spevák zo Soup Dragons, Maxim Reality (1967) z Prodigy, Mark Hamilton (1977), basák z Ash, Nick Baines (1978), klávesák z Kaiser Chiefs a na konci dlhého zoznamu tu je ešte Bizzy D (1980), spevák a gitarista zo Sum 41. Vlastne všetko fajn kapely, aspoň trochu. 22. marca sa narodil Angelo Badalamenti (1937), už iba kvôli hudbe z Twin Peaks tu byť musí. Ešte sa v ten deň narodil aj Keith Relf (1943), spevák z Yarbirds, ktorého neskôr zabil zlý kábel gitary. Narodil sa aj istý Andrew Lloyd Webber (1948), ale keďže ja muzikály pokladám za zlo, nič viacej o ňom nepoviem, a radšej sa budem venovať takým, čo robili poriadnu muziku. Ako napríklad Randy Jo Hobbs (1948), basák, ktorý hrával s bratmi Winterovcami a stihol si párkrát zajammovať i s Hendrixom. Alebo Susanne Sulley (1963), jedna z dvoch speváčok z Human League. Alebo taký vypaľovač kostolov Euronymous (1968), čo by teda na zápis nestačilo, ale chalanisko okrem toho hrával na gitaru v Mayhem či Burzum. 23. marca sa narodil napríklad Michael Nyman (1944), ďalej aj Phil Lanzon (1950), klávesák Uriah Heep, Ric Ocasek (1949), gitarista z Cars, americká speváčka Chaka Khan (1953) alebo John Strohm (1967), ktorý hrával na bubny a neskôr aj na gitaru v Lemonheads. Chalan dopadol strašne zle. Jedného dňa sa vykašlal na muziku a rozhodol sa, že sa z neho stane právnik. Dnes je váženou osobnosťou v Loeb & Loeb LLP, a to chalan začínal pôvodne ako čistý pankáč. Skutočne mimoriadne smutný príbeh, tak sa vrátim radšej k oslavám a doplním, že v ten deň oslavuje aj jeden z mojich veľkých obľúbencov, Damon Albarn (1968), spevák z Blur alebo Gorillaz. 24. marca sa narodil Holger Czukay (1938), jeden zo zakladateľov nemeckých Can, pionierov elektroniky a avantgardnej hudby, a napriek tomu sa to celkom dá počúvať. Narodeniny má aj Dougie Thomson (1951), pôvodný basák zo Supertramp, kráska z plagátov osemdesiatych rokov Gabriele Susanne Kerner zvaná Nena (1960) i s jej balónmi alebo Robert Young (1965), gitarista Primal Scream. 25. marca samozrejme ako prvú musím spomenúť Arethu Franklin (1942), kráľovnú soulu, narodil sa aj nejaký sir, konkrétne Elton John (1947), ale dobre, na začiatku kariéry pár jeho piesní bolo pomerne zábavných. Ale radšej by som písal o muzikantoch ako Steve Norman (1960), saxofonista zo Spandau Ballet, Jeffrey Walker (1969), basák a textár Carcass, Michael McKeegan (1971), basák z Therapy? alebo Anders Fridén (1973), spevák švédskych In Flames.
Minulý týždeň, keď som písal, ešte Chuck Berry žil, dnes už je po ňom. Nepatrí do tohto týždňa, lebo stihol umrieť ešte 18. marca 2017, ale ja ho nemôžem aspoň dodatočne nespomenúť. Jeho koncert na Devíne bol veľkým zážitkom, ktorý prekonal iba zážitok z cesty naspäť verejnou dopravou do Bratislavy. 19. marca tu mám hneď niekoľko prirodzených úmrtí. Prvé je štandardný rocker - v roku 1982 padlo na zem malé lietadlo počas toho, ako pilot blbol a prelietaval nízko nad karavanom so zvyškom kapely. Na palube umrel vtedajší gitarista Ozzyho Osbournea Randy Rhoads. Potom tu je grunge rocker - v roku 1990 sa Andrew Wood, spevák Seattleských Mother Love Bone predávkoval heroínom. Zvyšní členovia kapely sa rozhodli pokračovať pod novým menom, zohnali istého pumpára menom Eddie Vedder za mikrofón a premenovali sa na Pearl Jam. A v roku 2013 tu máme prirodzenú smrť black metalistu, Davida Parlanda, gitaristu kapiel Infernal, Necrophobic či Dark Funeral, spáchal v ten deň samovraždu. Ďalej tu mám dve úmrtia, ktoré sa hudby netýkajú úplne priamo, ale sú hodné spomenutia. 20. marca 1991 syn Erica Claptona Conor vypadol z okna na 53. poschodí hotela v NY, čo by samo o sebe bola tragédia. Ale ešte horšie bolo, že o tomto vznikla ohavná pieseň Tears in Heaven. Zrejme Clapton chcel, aby človek pri jej počutí trpel tak ako on s Conorom, jeho matkou a celou rodinou dohromady a podarilo sa mu to. O deň neskôr, 21. marca 1991 zas umrel aj jeden grécky obchodník, ktorý nevedel hrať na nijaký nástroj, ani nespieval, neskladal či netextoval. Ale musí tu byť, lebo sa volal Leo Fender. Skonštruoval mnoho nástrojov, ktoré zlegendárneli, či gitár, basgitár, alebo hudobných aparátov. Keď malému decku dáte ceruzku, nech nakreslí elektrickú gitaru, nakreslí Stratocaster. Nemôže za to, je ešte malé a blbé. Leo má Stratocaster aj na náhrobnom kameni.
