Oslavovali ste Deň ústavy? Neodrbávajte, trochu vás poznám. Pretože som Slovák z rodu Kristovho, a nie zapredanec imperialistických jašteríc, dám vám návod na precítené prežitie najväčšieho slovenského sviatku. Prípravy by mali začať už deň vopred, aby ste skoro ráno mohli položiť vence a zapáliť sviečky pred Ústavným súdom v Mordore. Následne sa, spievajúc slovenskú hymnu, presuniete na vlakovú stanicu. Hymnu spievate hlasno a pravou rukou pri tom zvierate ľavú bradavku, najlepšie svoju. Ignorujete opovržlivé pohľady mordorských Maďarov a Indiánov. Začnete svoj presun do Bubliny, na deň otvorených dverí Národnej rady SR. Vo vlaku si hlasom Dušana Jamricha čítate Preambulu a články, v ktorých posledné roky došlo k nejakým zmenám, hlavne sexuálneho charakteru. S deťmi sa hráte hru, že im čítate úryvky z Ústavy a nechávate ich hádať, z ktorého článku pochádzajú. Nakoniec v povznesenej nálade prechádzate otvorenými dverami parlamentu, zdravíte sa s Kolesíkom, Mezenskou a Blahom a polohlasne mrmlete „Vyjebaný vlastizradca!“, keď prechádzate okolo poslancov, ktorí hlasovali proti Ústave. Nakoniec položením ruky na Ústavu prisaháte vernosť Slovensku, len tak pre seba, a spokojní odchádzate domov, do ústavu. Okrem Dňa ústavy si pripomíname aj niekoľko oveľa menej významných výročí. Niektoré sú tu:

 

Hudba. Hmmm. Narodili sa dvojčatá Kaulitzovci z Tokio Hotel a vôbec to nie je náhoda, že sú z Nemecka, krajiny plnej čudných ľudí. Keby mi toto moja dcéra dovliekla domov, tak jej to vyhodím z okna.

Ďalší Nemec je gitarista Rudolf Schenker (1948) zo Scorpions, kapely, propagujúcej krásu nemčiny aj v anglicky spievaných pesničkách.

No a ak si myslíte, že imigranti sú v poslednom čase nejakí drzí, tak vás môžem upokojiť, pretože sme to tu mali odjakživa. V roku 1946 sa narodil Farrokh Bulsara, vlastným menom Freddie Mercury. Typický Brit, narodený na ostrove klinčekov, svoje zajačie zuby maskoval fúzmi a prsteň nosil zásadne navlečený až na biceps. Potiaľto by to bolo všetko v pohode, ešte aj jeho sexuálnu orientáciu by sme mu snáď prepáčili, ale aby sa v kresťanskej Európe vyhrážal, že nás bude kameňovať, tak to je príliš.

 

Prvý septembrový týždeň sa nesie v znamení testosterónom pretekajúcich hláv. Najprv sa Nemci v roku 1939 len tak zo srandy prezliekli za Poliakov (keby ich tak videl führer!) a prepadli vlastný Slobodný vysielač v Gliwiciach. Keď si po vytriezvení uvedomili, že to trochu prehnali, už bolo neskoro. Na druhý deň už mašírovali nach Osten. Vojna, ktorá nasledovala, nemá v dejinách exponovania primitívnych pudov zo začiatku evolúcie ľudstva obdobu. Aspoň nám ovciam sa tak zdá, aj keď ak by som rozmýšľal, tak by som možno prišiel na to, že žiadny holokaust, Katyň ani Stalinove skvelé rozkazy sa nikdy neudiali.

 

V roku 1972 teroristi palestínskej organizácie Čierny september prepadli príbytok izraelských športovcov v mníchovskej olympijskej dedine. Výsledkom rukojemníckej drámy bolo 11 mŕtvych Izraelcov a 5 Palestíncov. Tento incident ukázal absolútnu nepripravenosť nemeckých silových zložiek na riešenie takýchto situácií a palestínsku naivitu, že svojim hurá štýlom niekedy môžu konkurovať strojovej dôkladnosti vyvoleného národa. Následná poľovačka na organizátorov útoku musela byť nočnou morou pre každého, kto sa čo i len trochu obtrel o plánovanie tohto masakru. Teroristi jednoducho jeden po druhom zomierali, akurát sa tam priplietli aj nejakí civilisti. Pre mňa je však úplne nepochopiteľné, že olympiáda pokračovala ďalej. Pierre de Coubertin (zomrel 2. 9. 1937), autor výroku, že nie je dôležité vyhrať, ale zarobiť, by rotoval v hrobe, keby sa toho dožil.

 

Z hľadiska počtu obetí bol oveľa horší beslanský teroristický útok (1.-3. 9. 2004), keď čečenskí vypatlanci držali v škole vyše tisíc rukojemníkov a pár dní sa hrali s výbušninami. Ruské jemné psychologické finty pri vyjednávaní s únoscami tak trochu pripomínajú Chárov blafák, takže nakoniec sa Rusi na teroristov vrhli s tankami a bojovým vrtuľníkom. Či je niekto terorista alebo rukojemník nebolo predmetom rozmýšľania, veď to mali odskúšané už od čias teroristického útoku na moskovské divadlo. Výsledkom bolo 334 mŕtvych, z čoho viac, ako polovica boli deti.

 

Tento týždeň sa narodil (1899) aj zomrel (1985) Frank Macfarlane Burnet, jeden z najväčších virológov a imunológov 20. storočia. Nedávno zverejnené dokumenty Nobelovho výboru ukázali, že na Nobelovu cenu bol nominovaný pomaly každý rok svojej aktívnej vedeckej kariéry. Nie je sa čomu čudovať. Objavil pôvodcov Q-horúčky aj psitakózy, vyvinul metódu kultivácie vírusu chrípky v slepačích vajciach, vďaka čomu mohla vzniknúť protichrípková vakcína, ale Nobelovku dostal až za objav imunologickej tolerancie a klonálnej selekcie. To vám nenadávam, hneď to vysvetlím. Imunologická tolerancia je skvelá vlastnosť imunitného systému. Lymfocyty totiž rozpoznávajú, čo je v tele vlastné, a čo cudzie. Na vaše bunky sa vykašlú, ale spravodlivým hnevom zakročia proti imigrantom, vrátane transplantovaných orgánov. Burnet však predpovedal, že transplantácie budú možné medzi imunologicky podobnými jedincami. Klonálna selekcia znamená, že v tele cirkuluje malé množstvo pamäťových imunitných buniek, a keď prídu do kontaktu s patogénom, ktorý majú uložený v pamäti (jedna bunka vždy len jeden patogén), začnú sa rýchlo množiť a keďže v jednote je sila a počet buniek vzniknutých z jednej po dvadsiatich deleniach je približne milión, tak absolútna väčšina narušiteľov skončí svoju kolonizačnú misiu skôr, než ju začne.

Ako to už v dejinách často býva, náhodička se vloudila. V roku 1939 sa narodil ďalší imunológ, Susumu Tonegawa, ktorý sa zaoberal imunologickou záhadou. Odjakživa platilo, že jeden gén=jeden proteín. Ako je potom možné, že ľudské telo má milióny rôznych protilátok, ale len okolo 20 000 génov, z čoho je len niečo vyše stovky génov pre protilátky? Tonegawa zistil, že gény pre protilátky fungujú ako prešmyčka, čiže každý B-lymfocyt svoje gény natrhá na kúsky, pomení poradie jednotlivých úsekov, niektoré úplne vynechá, iné trochu pozmení a zrazu z jedného génu môžu byť tisícky rôznych protilátok.

Niečo podobné, len úplne iné, sa objavuje u nebakteriálnych organizmov v takmer každej molekule RNA (to už je priamy návod na produkciu konkrétneho proteínu odpísaný z kuchárskej knihy s názvom DNA). RNA totiž pozostáva z riadkov, kde je zmysluplný text a z dlhých odsekov, písaných klinovým písmom, ktorému už ani vlastný ribozóm nerozumie. Bunky sú však šikulky, a tieto zbytočnosti vedia vystrihnúť, pričom v niektorých prípadoch záleží od spôsobu vystrihnutia, aký proteín z toho nakoniec vylezie. A toto všetko zistil Richard Roberts, narodený v roku 1943.