Nejaká šuškanda tu už prebehla, ale nič nie je lepšie, ako to vyrozprávať v kľude a teple.

Kúpal som sa s Košickými tuleňmi. V decembri. A prežil som. Celé to prišlo ako blesk z jasného neba a že ja budem do toho namočený skoro po uši, mi nenapadlo ani vo sne. Ako sa vám také niečo môže stať? Normálne idete na dailystretko do Mordoru, tešíte sa, že uvidíte východné krídlo naživo, dáte si super burger, dobré pivko a pokecáte. Na stretku uprostred debaty Beba zahlásila, že sa ideme zajtra kúpať na jazero. Prelustroval som v pamäti, kde je v Košiciach plaváreň a na sídlisku Nad jazerom sa mi nevybavila žiadna. Oponujem, že nemám so sebou plavky a že na jazere si nespomínam na žiadnu plaváreň. Dostávam odpoveď, že plaváreň tam naozaj nie je a že plavky sa dajú nahradiť boxerkami. Fajn, ostalo nám štrkové jazero, ha ha ha, vtip vyšiel, kto by tam liezol?

Červík však už hlodal, niečo také som chcel skúsiť už dávno a viac-menej položartom som súhlasil, že sa teda v Košiciach zdržím a pôjdem sa čvachtať. Ďalej sa to už neriešilo, stretko sa uberalo príjemným smerom a končilo neskoro v noci. Ráno nás prebrala vôňa výborných čerstvých waflí s javorovým sirupom, kokosom, banánom a jablkom od pani domácej. Hotové nebíčko v papuľke. Rozliepali sme oči a reštartovali systémy. Že včerajšia dohoda nebol žart mi docvaklo, keď som videl, ako Beba balí uterák, kroksy, župan a všetko potrebné do tašky. Okej, tak toto vyzerá byť vážne. Na viac som nestihol pomyslieť, pobalil som sa a už sme sedeli v aute, smer sídlisko. Dovalili sme sa na miesto určenia, odhodlanie vojsť do vody mala Beba ako člen tuleňov povinne, ja som to mal ako hecovačku a odhodlanie nabral aj Rurucha, ktorý tvrdil, že už nejaké skúsenosti so studenou vodou má. Santina som poveril zhotovovaním fotodokumentácie a Joeko13 sa prizeral, neveriacky krútil hlavou a povzbudzoval.

Pri jazere bol kopec ľudí a ako vysvitlo, bola to dosť vyhlásená každoročná akcia Silvestrovské kúpanie. Ľudí ako v lete, príhovor, sekt, kamery a ja si hovorím, čo tam vlastne robím? Po príhovore zaznie povel do plaviek, idem sa vyzliecť do dreveného prístrešku a potom šup vonku. S vďakou prijímam fialové kroksy, netuším, koľko stupňov je práve vonku, cítim chlad, pri pohľade na vodu, na ktorej v diaľke pláva ľad, mi zviera žalúdok. V duchu si hovorím, že mi musí drbať, v decembri postávať skoro nahý na brehu jazera. Urobíme si fotku pri slnečníku, nastúpime na breh, ešte krátky príhovor, povinné foto, aby bolo možné identifikovať utopencov a zaznie povel do vody. Tulene sa rozbehnú, špliechajú a hrnú sa do vody, akoby mala príjemných 30°C. Vyzúvam kroksy, vchádzam do vody, moje srdce skáče ako basketbalová lopta v driblingu Michaela Jordana. Neskutočne mi ťahá na nohy od podlahy, dno je brutálne studené a ja nedokážem pokojne stáť. Vraciam sa naspäť po kroksy a beriem ich so sebou. Oveľa lepšie. Tak vďačný za kúsok plastovej obuvi som ešte nebol. Leziem ďalej, kritické úseky prekonávam šokovou terapiou a mením sa na kráľovnú. Asi. Voda je taká studená, že mi je u prdele jedno, či sa v tej chvíli scvrkávam, alebo nie. Nakoniec mi je voda nad prsia, dych mám nepravidelný a dostávam rady od skúsenejších, aby som neponáral ruky pod hladinu. Takže si tak stojíme, debatíme, čas príjemne plynie, mne trasie sánkou, že by som mohol vyrábať dierne štítky, alebo nahradiť kastanety v hispánskej kapele. Podľa dobrej rady sa snažím dýchať pomaly a zhlboka, súcítim s obeťami Titanicu a vžívam sa do toho, ako asi prežívali posledné chvíle medzi kryhami. Chvíľami mám pocit, že okolo mňa pod hladinou niečo pláva, ale pohľad do vody ma ubezpečí, že to len moje receptory nezvládajú chlad a vysielajú falošné signály. Rurucha vylieza von, konštatuje, že to už je ozaj studená voda a ostáva na brehu. Pýtam si informácie. Som vo vode 6 minút, voda má príjemné 2°C. Postupne ma drgľuje viac a viac, ale som odhodlaný potiahnuť to na 10 minút. Nakoniec z toho bolo 12 minút a vyliezame z vody. Santino robí fotku a ja vyzerám ako loďka. Od čiary ponoru dole červený, nad čiarou ponoru biely ako krieda. Poslúcham rady a idem sa prebehnúť, aby som sa zohrial. Potom rýchlo osušiť a prezliecť. Trasie ma tak, že s ponožkami bojujem hádam 5 minút. Preberám telefón od Santina, takmer mi vypadne z rúk, trafiť ho do obalu je nadľudský výkon. Aspoň natrénujem na parkinsona v dôchodku.

Reportáž z akcie si môžete pozrieť trebárs tu, od 29. minúty:

http://www.rtvs.sk/televizia/archiv/13082/146091#4

Summa summarum:  Neprechladol som, nekontrolované záchvaty triašky som mal asi ešte dve hodiny po kúpaní. Pocit dobrej nálady a nabudenia mi vydržal až do večera a keby bola príležitosť, zopakujem si to zase a znova. Týmto sa chcem ešte raz poďakovať Bebe, že ma do toho zatiahla a dala na mňa pozor.