P. K. Dick (1928 - 1982) je slávny spisovateľ. Jeho poviedky a knihy inšpirovali šikovných filmárov a tak vznikli viaceré sci-fi snímky. Najznámejší je určite „Blade Runner“ (1982), vďaka rôznym dramatickým scénam, temnej atmosfére a perfektnej hudbe. Ďalším je napríklad „Total Recall“ (1990) alebo novší „Minority Report“ (2002).

Čítal som jeho knihy, písal pomerne dosť a niektoré sú lepšie, iné slabšie. No tie veľmi dobré považujem za úplne najlepšie, ktoré som v rámci sci-fi žánru prečítal. Sú to tieto: „Tři Stigmata Palmera Edritche“, „Kaňte, mé slzy, řekl policista“ a „Ubik“. Keďže som však nečítal všetky, možno časom nájdem nejakú ešte lepšiu (čítal som len české verzie). Skúsme sa úplne zaujato pozrieť na tú posledne menovanú.

Ubik je zvláštny názov. Ešte zvláštnejší je príbeh knihy (zasadený do roku 1992, ehm), napísaný ako pomerne šialená reťaz veľmi bizarných a zdanlivo ťažko pochopiteľných udalostí, odohrávajúcich sa v bližšie neurčenej budúcnosti. Skúste si predstaviť svet, kde ľudia už veselo cestujú na Mesiac a späť. Svet v ktorom existujú technológie využívajúce telepatiu, technológie na bezpečnostnú (opatrnostnú) ochranu pred telepatmi. Svet v ktorom mŕtvi ľudia neumierajú okamžite, no dajú sa uskladniť do akejsi kryogenickej rakvy, kde existujú hibernovaní, v zvláštnom stave medzi životom a neodvratnou definitívnou smrťou. Človek s telepatickými schopnosťami sa nazýva „telep“, človek so schopnosťou zablokovať telepatické odpočúvanie myšlienok sa nazýva „inert“, človek so schopnosťou vidieť budúcnosť je „precog“. Ľudí s parapsychologickým nadaním, takzvaných „anti-psionikov“ zamestnáva Glen Runciter, vrátane extra špeciálneho inerta, ženy menom Pat Conley. Ak sa vám konkurenčný boj prekogov, telepatov a inertov nezdá ešte dosť komplikovaný, tak Pat má schopnosť meniť prítomnosť tým, že dokáže modifikovať alebo úplne vymazať udalosti, ktoré sa už stali. To samozrejme mení realitu v súčasnosti. Je to pekelne zamotané.

Napriek skutočne depresívnemu deju a početným nepochopiteľným udalostiam, sa celá kniha číta výborne, je to veľmi chytľavé a s každou novou psychedelickou prihodou hlavných hrdinov človek viac a viac čaká na vysvetlenie, že čo to má znamenať a čo sa to vlastne deje. Hlavné postavy v Dickových knihách zvyčajne nie sú žiadni superhrdinovia, ale väčšinou normálne osoby, ktoré sa ocitajú, nie svojou vinou, v hraničných situáciách.

Predpokladám, že autor v originále použil výraz „half-life“, takzvaný „položivot“ (v českej verzii sa takto uskladnení ľudia nazývajú „semivitálové“). Technológia zmrazenia fakticky mŕtveho človeka, ktorému neskôr akýmsi zvláštnym prístrojom stimulujú mozgovú činnosť, umožňuje živým ľuďom komunikovať s nimi. Nikto živý však nevie čo sa deje v mozgoch položivých ľudí, ktorí sú takto uchovávaní v takzvanom Moratóriu. Živí navštevujú semivitálov, aby sa s nimi porozprávali, každá návšteva a rozhovor však približujú okamih úplného konca. Čím viac sa s položivým komunikuje, tým skôr úplne odíde. Na tejto myšlienke je postavená podstatná časť celého príbehu a zápletky. No a záver... haha... nechajte sa prekvapiť. Poviem len toľko, že Philip to už snáď aj trochu prehnal :)

Knihu som našiel nedávno u príbuzného, ktorý si ju požičal a začal som ju čítať znovu. Škoda, že vydavateľstvo LASER dalo knihe takúto podobu. Ono by si to zaslúžilo nejaký pekne depresívno-šialený cyberpunkový obrázok, trebárs kombináciu Dalího a Gigera, no namiesto toho to vyzerá ako nepodarená práca podpriemerne talentovaného žiaka z grafickej priemyslovky. Nesúď však knihu podľa obalu, lebo sa budeš smiať naposledy.

 

Prečítajte si to, nebudete ľutovať.