Mit meinen Händen grab ich tief
Zu finden was ich so vermißt
Und als der Mond im schönsten Kleid
Hab deinen kalten Mund geküßt
Ich nehm dich zärtlich in den Arm
Doch deine Haut reißt wie Papier
Und Teile fallen von dir ab
Zum zweiten Mal entkommst du mir

                                               Heirate Mich, album Herzeleid, 1995

                              

Piči, my to asi nestihneme! Je presne 19:00, keď parkujeme vedľa Dunaja, čo je zhodou okolností ten istý časový údaj, ktorý na vstupenke označuje začiatok koncertu. Vystrašene hľadáme nejaké upozornenie, či nie je parkovanie určené len pre rezidentov, neplatí náhodou len každý párny deň, aj to len za splnu, namiesto parkovacieho lístka treba obetovať nahú pannu a k tomu celému potrebuješ pečiatku od okresného úradu požehnanú samotným pápežom. Lenže nikde nič, ulica je takmer prázdna, autá si parkujú len tak naverímboha, za oknami áut neregistrujeme žiadne parkovacie karty, mestskáči nezakladajú papuče. Kapacita štadióna Ernsta Happela vo Viedni je cca 50 tisíc divákov, papierovo sme tak maximálne 20 minút pešieho pochodu od neho. Niečo tu nehrá. (Mimochodom, Ernst Happel bol fodbalista a neskôr aj tréner, keby ste náhodou nevedeli.) No nič, padni komu padni, ideme to risknúť.

Pochod nakoniec trvá len 15 minút a keď prichádzame na pľac pred štadión, začíname chápať. Všetci prišli metrom. OK, toto je civilizácia, mohli sme auto nechať aj pri tom Hoferi bližšie ku štadiónu, čo už. Z útrob štadiónu sa ozýva jemná melódia, rozmýšľam, či má štadión dosť elektriny, aby sa nezopakovala situácia, keď tá tučná americká pizda zrušila rep. Dnes koncert evidentne bude, byť Rammsteinom, bál by som sa ho zrušiť, aj keby hrozila nejaká živelná pohroma. Všetci, opakujem všetci, majú na sebe merch tričko Rammstein, majú kerku, cvoky alebo iné chrómové doplnky, „těžký boty“, krátke vojenské účesy. A trochu naháňajú strach. Ja som ako správny rebel prišiel v tričku Led Zeppelin, taktických kapsáčoch a červenej mikine s nápisom San Francisco. Vyzerám ako idiot.

Vydýchavame sa z rýchleho pochodu a ešte raz zahreším smerom na Bratišku. Strávili sme tam viac ako pol hodiny pred Prístavným, lebo každý druhý petržalský trtko sa musí v rámci mesta s funkčnou MHD voziť sám na sedmičkovom bavoráku, aby ho na noc odstavil tak, nech zo siedmeho poschodia naň vidí, vďaka čomu je hlavný tranzitný ťah tak preplnený, že stačí jedno jemné ťuknutie do brzdového pedálu a máme tu katastrofu celonárodného rozsahu. Pritom z Kungpaova sme vyrazili s rezervou. Lenže trebalo čúrať, trebalo kúpiť známku, trebalo jebať sa v kolóne v Bratiške, trebalo jebať sa v kolóne vo Viedni...

OK, už sme tu, tak ideme na miesta. Ja by som išiel kľudne aj do kotla, s mojimi rozmermi s tým problém nemám, ale život s liliputánmi mi nadelil celoživotný osud večného sedenia. Dve babenky za klavírikom na sekundárnom stejdži práve dohrávajú nejakú uspávanku, za čo som rád, lebo kvalitne si zdriemnuť za 100 evri je v mojom veku príležitosť, ktorá sa neodmieta. Kočky nakoniec poďakujú, dostanú potlesk, zbalia sa a sú preč. Je 20:15 a ja v duchu rátam čas príchodu domov. Vychádza mi to tak, že pri tomto tempe asi pôjdem rovno do roboty, lebo do postele sa mi ani neoplatí ľahnúť. Keď už hľadám trám, na ktorý by som sa od zúfalstva mohol obesiť, zhasnú svetlá a rozozvučí sa akási klasika. Je pol deviatej, znalec umenia vedľa mňa identifikuje G. F. Handela a ja si hovorím že fajn, môžem povedať, že som bol na kultúre.

Minútu na to je všetko inak. Bubeník sa oprel do škopkov, obústrované gitary dáva zvukár na maximum, ak aj bola na koncerte nejaká panna, tak už ňou nie je, lebo duniaca basa jej spravila z blany trhací kalendár. Tlaková vlna ma zatláča hlboko do sedačky. Raz ma previezli na superšporte a ja teraz zažívam podobný pocit, ako keď to auto zrýchľovalo. Oči mi narážajú na zadnú stranu lebky, v ústach mám vlasy pred sebou sediacej metalistky, nedokážem sa nadýchnuť a prepäťový zvodič filtruje hluk na takú úroveň, aby mi neexplodovala hlava. Keď mi preventívne znovu nabehne BIOS, zisťujem, že dokážem rozoznávať aj slová. Na takú úroveň hluku je to veľmi slušný zvuk!

Chalani odpálili Was ich liebe a hneď potom Links 234. Ak by v publiku niekde v sektore B sedel niekto z Katedry slovanských jazykov na Viedenskej univerzite, po doznení druhého songu by počul nasledovný rozhovor :

„Čo ti jebe? To čo bolo?“

„Čo ti jebe? Čo si vravel?“

Nový album som si ešte nestihol stiahnuť kúpiť, a tak sa snažím lapať melódie, našťastie u Rammstein je modus operandi viac menej rovnaký. Niektorí tomu hovoria technometal, ja by som to prirovnal k búchaniu lisu na kovové výlisky v automobilke, preložené zvukom štartujúceho Migu 29M a synťákov z 80tych rokov, toto všetko v rezkom pochodovom rytme raz-dva, raz-dva, raz-dva. A do toho východonemecký Hviezdoslavov Kubín, ktorý sa Till Lindemann snaží sem-tam položiť do nejakej tóniny (s čelovým registrom o šírke Smarta Fortwo prvej generácie). Na nové songy sa nechytám, našťastie zaznejú aj nejaké staršie kúsky, a keď celý štadión zborovo reve refrén Heirate mich, spomeniem si na moje prvé stretnutie s ich hudbou – Lynčov film Lost Highway. Odvtedy som fanúšikom.

Keby to však ostalo len pri hudbe, tak by na ich koncerty chodili asi len vojaci a študenti umeleckého kováčstva. To, čím sú koncerty Rammsteinu výnimočné, je výprava v podobe fantastickej svetelnej a ohňovej show. Pódium pripomína horu Barad-dûr z Pána Prsteňov, pod ktorou je pódium s obrovskými svetlenými kruhmi, navyše celé to vyzerá, akoby to projektoval Albert Speer. Na šesť ľudí je priestoru až-až, preto si chlapci dopomáhajú kostýmami, rekvizitami v podobe uhoľného vozíka (Mein Teil), nafukovacích člnov pendlujúcich medzi pódiami (Auslander) alebo dela v podobe penisu chrliaceho svoje produkty na divákov (Pussy). Veľký horiaci detský kočík (Puppe) mi pripomína Lučiaka s Blasovou, čím ich srdečne pozdravujem a malej DM princezničke želá ujo Kungpao všetko najlepšie do života.

Čím ma ale junáci z Berlína dostali najviac, bola dramaturgia koncertu. Kapela už nejaký ten piatok hrá a koncertuje, navyše, ako vieme, sú to Nemci, takže všetko klape presne ako v dízlovom motore koncernu Volkswagen. Ak tam aj sú nejaké zaváhania, nestihol som ich zaregistrovať, lebo 90% divákov reaguje presne tak, ako my. Na začiatku otvoríte ústa od údivu a na konci ich zavriete. Ono ten pochodový takt, skombinovaný s ohlušujúcou hlasitosťou a davovým šialenstvom človeka normálne zomelie, nemusíte mať ani vlasy, a do minúty hádžete hlavou a rukami búchate do taktu po stehnách. Britskí vedci vraj dokázali, že najagresívnejšie jazdia vodiči počúvajúci operu, lebo tá podvedome graduje, až nič netušiacu obeť prinúti predbehnúť pomalšie idúceho vodiča a prekročiť rýchlosť o 3 km za hodinu. Rammstein to robí úplne vedome a okato, od začiatku ide naplno, a keď dajú pomalšiu skladbu, tak hneď v ďalšom songu spustia také pyro-efekty, že v blízkej rafinérke OMV pípajú všetky senzory. Mimochodom na margo tých plameňov, neviem či je to vypočítaný efekt, ale ak by som sedel len meter bližšie ku nim, asi by mi spálili obočie a mohol som ušetriť na kozmetičke.

Na konci zaznieva skladba Rammstein a za ňou ešte Ich will. Vstávame, tlieskame, nechápavo hľadíme striedavo na seba a na konštrukciu Barad-dûru, ktorý v hornej časti celý horí. Panebože, to čo bolo? Pomaly sa oťapene vytackáme zo štadióna a ideme k autu. Všímam si, že v Rakúsku aj tráva vedľa cesty rastie úhľadnejšie a jedným smerom, rytmicky si odratúvam do taktu eins-zwei, eins-zwei. V duchu si opakujem niektoré texty, hoci po nemecky moc nerozumiem, vlastne nemčinu neznášam, lebo vždy, keď ju počujem, mám chuť napadnúť Poľsko! Ale teraz, po koncerte, by som sa rád stal Nemcom, pochodoval s davom, kúpil si Audi, pil pivo z litráka a dal si k nemu bavorské koleno alebo wursty s chrenom. A búchal pri tom do rytmu.

Papuča nebola. Domov prášim plný kotol, noha si podupuje po plyne, zrejme ešte reflex z koncertu, takže už o druhej v noci pochodujem vo sne. Ale ten takt, tá mašinéria, tá sila toho beatu vo mne rezonuje aj na druhý deň. Vystúpeniu dávam presne 10 z 10-tich vztýčených pravíc a zodpovedne prehlasujem, že som ešte nikdy nevidel lepšiu koncertnú show. Ale tak zase na druhej strane, ja nie som Potkan, že?