Začalo to trailerom, ktorý bol zlepenec tých najväčších klišé, ktoré sa dajú od rýchlej a zbesilej série čakať. Bum, prásk, letiace kusy betónu, muscle car, starý známy tím, suchá hláška...
Prvý moment, kedy sa človeku dvíha obočie prichádza, keď Vinco vytlačí Dwayna „The Rock“ Johnsona mimo cesty a vybrakuje mu elektroniku z kufra, čím sa z neho stane zloduch. V poriadku, hrá hispánca, stereotypné predispozície by boli, ale aj tak si človek povie, že tvorcovia prestrelili, trailer vypne a radšej si znovu pozrie krátke filmy prepájajúce predchádzajúce diely.

Nedal som sa ale nakoniec odradiť a vybral som sa na siedme pokračovanie. Pojem siedme pokračovanie znel sám o sebe nedôveryhodne a zloženie kinosály mi napovedalo, že už asi nie som cieľovou skupinou tvorcov filmu. A hoci som film nepozeral so zápalom a úžasom ako mladí smradi predomnou, ktorí v momente, ako nabehli záverečné titulky začali rozoberať, aký veľký spojler môžu namontovať na Oktávku po tatkovi, tak som si ho vážne užil.

Ako som už spomínal, séria si ma získala a tak nejak si ma vlastne drží až podnes. Nikdy som sa do auta nezamiloval tak rýchlo, ako do zelenej Mitsubishi Eclipse, aby som o pár momentov neskôr so slzami v očiach pozoroval, ako mizne v zelených plameňoch. Držal som sa aj napriek slabej dvojke, z ktorej som už túžil len po Eve Mendez. Prežul som aj náučnú lekciu „Šmykom proti Jakuze“ tretieho dielu. Štvrtý diel s návratom pôvodných hrdinov a pridaním izraelskej supermodelky naznačil zmenu správnym smerom. Piaty diel dokonale kombinoval krásne autá, ženy a dovliekol ma k hudbe, ktorú som nikdy nepočúval a proste sa mi tak nejak celkovo dostal pod kožu. Radosť opadla pri šiestom, kedy tvorcovia odstránili Gal Gadot a nechali pre potechu oka len mexickú lesbičku a žieňa s obočím kaukazkého typu. Siedmy už som ako väčšina zhltol len zo zotrvačnosti a zvedavosti, ako sa režisér vysporiada s tým, že sa mu hlavná hviezda medzičasom vysekala na Porsche s fatálnymi následkami.
Čo teda čakať od ôsmeho dielu, kde je ústredným motívom nepochopiteľná zrada toho, ktorý by za „rodinu“ holými rukami vyhubil ľudstvo?

Tentokrát na to však išli inak. Všetko začína takpovediac v koľajach piateho dielu, poriadne namazané reggaetonom, starými americkými osemvalcovými klasikami, latino zadočkami v ukrutne krátkych sukničkách a závodmi na ulici. Hneď v prvých minútach dostaneme niekoľko absolútnych da fuck momentov ohľadom mechaniky áut, ale je to Rýchlo a zbesilo, toto jednoducho treba brať s nadhľadom až do konca, nešli sme predsa na náučný film. Závodná scéna samozrejme končí Vincovým mravným ponaučením, ktoré by ste pokojne a bez hanby mohli predniesť na nedeľňajšej omši. O pár momentov sa však objaví Charlize Theron, ktorá desiatimi vetami a jedným obrázkom v telefóne obráti Torreta na zlú stranu. Byť na jeho mieste, museli by to byť jej nahé fotky, tvorcovia ale použili viac.

Na prvý pohľad ale taktiež klišé, ktoré sa však postupom deja ukáže ako nie úplne predpokladateľná motivácia. Osmička všeobecne začne lámať niektoré zaužívané zvyky predchádzajúcich dielov.
To je sakramentsky drahé auto, to nezničia a keď, tak cez CGI alebo stojace ako maketu. Omyl, nemilosrdne rozsekajú všetko, bez ohľadu na cenu a emócie, ktoré to vyvolá u diváka. Vážne, občas som sa prichytil, ako nevedomky hádžem po plátne pukance, lebo na tej červenej Corvette nemôžu zodrať lak. O pár sekúnd ide auto na šrot a mne sa znovu drali slzy do očí.
To je hlavná postava, tá nemôže len tak jednoducho umrieť. Omyl, bez váhania, zdĺhavého vysvetľovania a úplne nemilosrdne. Nebudem ale kaziť moment prekvapenia konkretizovaním.
Bryan odišiel v poslednej časti do západu slnka, žiaden Bryan sa už nemôže znovu objaviť. Omyl,... budem zákerný, tiež nepoviem.

Kamera zaslúži dávku kritiky – v dnešnej dobe high-tech steadycam systémov pôsobila väčšina záberov naháňačiek a akčných scén, ako keby ich točil kameraman sediaci na skateboarde ťahanom po štrkom vysypanej cestičke. Popri tom mala kamera minimálne 30 kíl, do práce ju musel kameraman doniesť na ramene každé ráno pešo cez pol mesta a na zem sa nesmela pokladať. V 3D musia u bežného diváka tieto scény spustiť epilepsiu, hoci o nej jeho mozog nikdy ani neuvažoval.

Druhým negatívom je naozaj prehnaný product placement. Uvedomujem si, že sa tomuto v dnešnej dobe vyhýbajú snáď už len nezávislé filmy z nórskej produkcie, no napriek tomu mi to vadí. V jednej scéne sa tak jasne ukáže logo jablka, vzápätí voľne nahradené detailom na telefón s kórejským logom. Detaily na značky áut, špedičné firmy, káva, gastro... keď si predstavím, ako to ide na Hnojke alebo Narkóze so štandardnou intenzitou reklamy, nebude sa to dať pozerať. 

Označovať nelogické správanie postáv za negatívum tiež už dnes stráca zmysel. Napriek tomu zlosyni vedome a s úsmevom premeškávajú príležitosti na zmazanie dobrých chlapcov z povrchu zeme, aby ich neskôr dobráci mohli riadne nakopať do zadku. Musím ale uznať, že konkrétna metodika má v sebe kus nápaditosti.

Posledným negatívom, čo stojí za pripomenutie je posunutie fyziky a mechaniky pod akceptovateľnú úroveň. Mysleli ste, že na vývoj autonómnych vozidiel budeme potrebovať ešte roky? Omyl, odteraz by ste sa mali mať na pozore pred svojim sedemročným Priusom. Môže totiž obsahovať hacknutý chip, s ktorým môže nad vašim vozidlom prebrať úplnú kontrolu tretia osoba a ohroziť tak napríklad diplomatickú misiu. Prípadne niekoľko stoviek ton vážiaca nukleárna ponorka z obdobia studenej vojny (samozrejme taktiež ovládaná bez posádky úplne autonómne na diaľku) si v jednom momente stojí v zamrznutom doku a o pár sekúnd už si to brázdi pod vodou.
„Akože ako sa dostala z tých oceľových stĺpov cez ľad do vody?“ „Nóóó... šak sila ponorky, nie?“ schladil ma môj blonďavý doprovod. Výber správneho parťáka pre tento film dobre zvážte, často ho pri podobných momentoch bude treba, inak budete mať čelo omlátené viac, ako keď ste na základke hrali, kto vydrží väčšiu frčku, prípadne skúšali, či rana päsťou cez knihu nebolí.

Napriek negatívam je film naozaj vyvážený. V jednom momente na vás tlačí vysokooktánovú akciu v koňských dávkach, pričom v ďalšom vás schladí úplným „čodpičkurv“ momentom. Všetko je prekladané vyslovene komediálnymi scénami, pre ktoré sú vyčlenené konkrétne postavy. Nie je to už len o dvoch hláškach na pochechtnutie za film, ale plnohodnotné dávky humoru, ktorý nie je prvoplánový. Celkovo tak film pôsobí sviežo, dynamicky a má všetko, čo od neho čakáme: nádherné autá, krásne ženy, nečakané známe tváre, hudbu od Chipmunkov, efektné choreografie bojových scén a naozaj dostatok prekvapivých momentov.

S ohliadnutím musím konštatovať, že ide o zlepšenie po všetkých stránkach. S istotou treba strhnúť body za vyššie spomenutú roztrasenú kameru, prehnaný product placement, časté nelogické správanie (hlavne záporných) postáv a natŕhanie zadku (už tak značne benevolentnej filmovej) fyzike a mechanike. Záverom filmu by mohli pokojne celú sériu krásne uzavrieť, no Vin sa na svojom ksichtoknižkovom profile nechal počuť, že nás čakajú ešte dva diely a toho sa úprimne obávam.

Za mňa teda ale 6 nádrží vysokooktánového benzínu z 10.

Ak ste videli doterajšie časti, odporúčam vám pozrieť si aj túto. Podarilo sa jej v podstatnej nostalgickej rovine nadviazať na skvelý prvý a piaty diel a ja som sa pristihol, ako som pri odchode k autu podvedome zmenil playlist na Cruising music, pustil si Bandoleros a cestou domov hral s ručičkou tlaku turba hru „Menej ako jeden bar a vo svete umrie mačiatko“. Tak nejak celkovo mi pripomenula dôvody mojej lásky k autám a fakt, že Torretova hláška o niekoľko sekundovej slobode s pedálom na podlahe má niečo do seba.