„Ten istý mechanizmus, ktorý z nás robí najláskavejší živočíšny druh, nás robí zároveň najkrutejšími tvormi na planéte.“ (citát z knihy)

Už po pár stránkach knihy Rutgera Bregmana, ktorý nás od začiatku presviedča, že ľudia nie sú také svine, ako sa nám to zdá, som bola šokovaná ako Bohuš. Můj tata že nebyl můj tata? Môj svet bol otrasený v základoch, ľadové ostrie môjho cynizmu sa otupilo a zmizla chuť opekať filantropov v hriankovači.

Drvivá väčšina ľudí vraj nepodvádza, nekradne a pomôže vám, keď bude treba, aj keď denne čítame desivé príbehy o tom, čo všetko zlé si ľudia dokážu urobiť. To ešte celkom chápem. Radšej si prečítaš o tom, ako umlátil traktorista z Prievidze svoju ženu zateplenými kroksami alebo ako napohľad slušný učiteľ väznil svoje aj susedove deti v pivnici až do ich dôchodkového veku ako o slušnom živote nudných občanov, pre ktorých je vrchol blaha separovanie odpadu a odprátavanie psích hovien spred paneláku. Video jebnutej a jebajúcej Verešky je vzrušujúcejšie ako profil na pohľad nezaujímavej zdravoťáčky, ktorá ťahá nadčasy na úkor rodiny. Keďže sme denne bombardovaní šokujúcimi upútavkami, ukladá sa nám to v pamäti a deformuje náš pohľad na svet. Je jasné, čo ľudí šokuje a na čo klikajú, tak nech sa páči, nakŕmte sa tým.

Nasleduje putovanie za skutočným príbehom chlapcov stroskotaných na ostrove. Má to byť opakom fikcie osudu detí z Goldingovej knihy Pán múch, v ktorej sa deti po havárii lietadla ocitli na ostrove, kde sa postupne valia všetky smradľavé sračky z najtemnejšieho temna ich detskej duše. Chalani sa boja obludy, ktorá chodí v noci na ostrove strašiť a nakoniec tým zvieraťom sú oni. Spisovateľ Golding bol vraj alkoholik, mal sklon k depresii a bil svoje deti. Ani sa nečudujem, lebo ak si myslel, že deti sú také, ako ich vykreslil v Pánovi múch, tiež by som ich bila už od mala. Rekonštrukcia skutočného prípadu chalanov, ktorí stroskotali v roku 1977 počas rybárskeho výletu na ostrove však ukázala celkom iné decká, čo ma dosť potešilo. Loď ich najprv unášala osem dni, kedy boli bez jedla a vody. Zbierali daždovú vodu do kokosových škrupín, spravodlivo si ju delili, každý dostal hlt vody ráno a večer. Na ostrove potom spoločne udržiavali oheň viac než rok a nikdy im nezhasol na rozdiel od fikcie v Pánovi múch, kde sa decká na oheň vyprdli. Skutoční chalani si pomáhali, vedeli sa spoľahnúť jeden na druhého a po tom, čo ich príbeh skončil, ostali po celý život priateľmi. Ich príbeh však média nezaujímal, proste nuda v Brne.

Či je dojímavý príbeh chalanov anomáliou, či sme ako ľudia náchylní viac na dobré alebo na zlé, skúma autor zo všetkých strán a tu to už začína gradovať. Bregman na to ide najprv od začiatku vzniku človeka, dokazuje a argumentuje, aké sme superspoločenské bytosti. Veď aj červenanie je ľudským výrazovým prostriedkom, ktorý dokazuje, že nám nie je jedno, čo si ostatní o nás myslia. Prežili sme a vyvinuli sme sa do dnešnej podoby preto, lebo si pomáhame a tak rýchle napredujeme. Takto. Pomáhajú si aj zvieratá. Raz mi to hovoril jeden poľovník (nie, nebol to Kris, ak si ešte pamätáte tunajšieho talentovaného autora, ktorého týmto pozdravujem). Srnky si v zime vyhrabávajú kopýtkom potravu spod snehu a on videl srnku s poraneným kopýtkom, ktorú sprevádzala zdravá a svojim kopýtkom jej túto potravu na prežitie vyhrabávala. Určite je takýchto prípadov v prírode viac, ale Bregman hovorí o nás ako bytostiach, ktoré si pomáhajú úplne že najviac zo všetkých tvorov.

A teraz poďme k tomu pre mňa najneuveriteľnejšiemu, k vojne, vojakom a zabíjaniu a ako to môže byť všetko celkom inak. Normálny zdravý jedinec ma vnútorný odpor voči zabíjaniu svojich ľudských druhov a väčšina z nás má strach z agresivity, sme vraj naprogramovaní byť solidárni, preto je násilie také náročné.

Vzal si rovno na mušku slávny stanfordský väzenský experiment, kde sa malo ukázať, že keď dobrovoľníkov zavriete do väzenia, rozdelíte ich na väzňov a dozorcov, tak sa tak budú aj správať. Je to dôkaz toho, že môžete vziať normálnych spokojných ľudí zo šťastných rodín a ovplyvniť ich správanie. A hneď aj dokazuje, že štúdia  Philipa Zimbarda bola podvod! Študenti dostávali presné inštrukcie a Zimbardo ich priamo hecoval k tomu, aby ich plnili. Je smutné, že aj keď sa prišlo v minulosti na to, ako bolo všetko zmanipulované za účelom dokázať, že všetci sme schopní tých najohavnejších činov, stanfordský väzenský experiment nikto z učebníc nevyrazil. Raz dokonca prišla BBC s návrhom pretaviť tento experiment do reality show. Nedali však nikomu inštrukcie a tak ste sa mohli celé hodiny pozerať na to, ako dozorcovia posedávajú, vykecávajú sa a fajčia spolu s väzňami. Televízni producenti pochopili, že ak necháte obyčajných ľudí samých na seba, nič sa nestane.

Ak však ľudí manipulujete a uveria, že sú na správnej strane dejín, určitý mechanizmus v nich spustí niečo, čo z nich urobí zabíjajúce monštrá, aj keď to nie je v ich prirodzenej výbave. A ešte je tu jedna vec, pri ktorej mi spadla sánka. Prečo nemecká armáda dokázala počas druhej svetovej vojny podávať také heroické výkony? Bolo to len tým, že boli zmanipulovaní a verili nacistickým ideálom? Okrem pervitínu, ktorým bola nemecká armáda dobre zásobovaná, tu bolo ešte niečo... Priateľstvo. Všetci tí nemeckí muži a chlapci bojovali aj preto, aby nesklamali svojich druhov. Kamarátšafty vznikali v každom bunkri, v každom zákope, vojenskí velitelia si to všimli a využívali to. Niekedy vraj stiahli celé divízie z bojiska, kým sa nanovo naverbovaní vojaci nespriatelili a až potom ich nahnali bojovať. Keď sa v roku 2001 objavili prepisy rozhovorov odpočutých americkou tajnou službou, dozvedeli sme sa, čo si rozprávali štyri tisícky Nemcov v zajateckom tábore. Bežní vojaci wehrmachtu oceňovali kamarátstvo, schopnosť sebaobetovania, oni nebojovali len za vlasť, ale aj za svojich druhov. V knihe je spomenutý aj vianočný zázrak z roku 1914, ktorý som už v jednom článku spomenula a to tu. V kontexte všetkých autorových úvah o vojne a fungovaní vojakov sa mi to už nezdá ako zázrak, ale ľudsky pochopiteľná záležitosť.

A poďme ešte k empatii, ktorú cítime k blízkym ľuďom, priateľom, fanúšikom obľúbenej kapely a tým sa podľa autora súčasne stávame slepými k tým ostatným. Bude vás veľmi šokovať zistenie, že empatia a xenofóbia sú dve strany tej istej mince?

Autor nenecháva nepovšimnutú ani moc a jej vplyv na ľudí. Moc je niečo, čo nás robí necitlivými voči druhým, vnímame ich potom chtiac-nechtiac negatívne. Trebárs politici, ktorí ako keby mali paralyzované v hlave všetko to, čo nás robí tými skvelými ľudskými bytosťami. Absentuje u nich hanba a ak ju nemajú, dokážu potom robiť veci, ktoré by ste vy nikdy nerobili. Hádam by ste sa vy pred zrakmi všetkých ľudí v krajine vedeli suverénne tváriť ako najgeniálnejší mysliteľ a posielať urážlivé primitívne memečka svojim parťákom? Myslíte si, že to robili tí chalani v zákopoch? A ak by vás prichytili, že klamete, vedeli by ste sa nečervenať a drzo napadnúť toho, kto vás pri klamstve prichytil? V tomto svete vládnu len tí najnehanebnejší.

Kniha ma úplne dostala, aj keď ku koncu bol asi aj autor sám dojatý zo svojich zistení a pri príhode o sociálnom pracovníkovi, ktorý pozval na priateľskú večeru svojho zlodeja a ešte mu aj ponúkol kabát, aby mu nebola zima, sám uznal, že to je už fakt sračková príhoda. Napriek tomu, že sa jeho kamoš pri rozprávaní tohto sentimentu pogrcal, Bregman ju aj tak v knihe nechal. Však teda, keď už doják, tak poriadny a ako inak než šokujúcim spôsobom vyjadriť, že sa často upíname k cynickému svetonázoru, ale vo svojom vnútri väčšina z nás túži po spolupatričnosti, láskavosti a pochopení od tých ostatných.

Možno takýchto Bregmanov už bolo viac, len to vzdali skôr ako začali o tom písať. Veľmi ťažko sa musia písať takéto úvahy, aj keď ich podložíte stovkami faktov a nových zistení. Je to ako s jedným mojim známym, ktorý sa kedysi pred rokmi oženil, lebo musel. Po čase zistil, že jeho žena mala v tom inkriminovanom čase viac známostí a že by teda nemusel byť otcom dieťaťa. Dosť ho to vzalo a zmenilo to jeho postoj k synovi. Cítil k nemu zlosť, nenávisť a keď chlapec vyrástol, rodina sa rozpadla. Dnes, keď je z neho už starý osamelý pán a so synom sa nestretli už celé dlhé roky, hovorím mu, prečo si nedal urobiť genetické testy, keď to už bolo možné, mohlo to jeho pochybnosti vyvrátiť. Hodil rukou, že už to bolo jedno, syn bol vtedy už dospelý. A mne došlo, že aké fatálne následky v prípade pozitívneho výsledku by to malo na ich život. Odrazu by všetka tá zloba, zlosť, nenávisť nemala príčinu a stratila by zmysel. Aj keď vlastne, mala vôbec niekedy zloba a nenávisť nejaký zmysel?