Túžba po skratke do Ázie severnou cestou bola u európskych veľmocí veľmi silná ešte aj pár storočí po neúspešných pokusoch Gaspara Corte - Real. Niet divu, o severných moriach rozhodne ani s prižmúrením všetkých dostupných očí nemôžeme hovoriť, že by boli priateľsky naklonené voči ľudským nápadom plaviť sa po nich, a už vôbec nie na drevených lodiach, ktoré mal k dispozícii Corte - Real. Ani o tri storočia neskôr, napriek nespochybniteľnému technologickému pokroku, ešte stále nebol kompletne zmapovaný takzvaný severozápadný priechod. No a práve to dostala za úlohu asi najznámejšia stratená expedícia vôbec, tretia Franklinova expedícia.

Sir John Franklin, narodený v roku 1786, mal iba štrnásť rokov, keď vstúpil do Britského kráľovského námorníctva. Už v rokoch 1801 až 1803 sa zúčastnil svojej prvej objaviteľskej expedície do Austrálie pod vedením presláveného moreplavca a tvorcu máp Matthewa Findersa. Neskôr sa zúčastnil bitiek pri Trafalgare a New Orleanse a od roku 1819 sa ako zaslúžilý vojak začal naplno venovať expedičnej činnosti. Jeho prvá aj druhá polárna výprava boli pre britskú korunu natoľko prínosné, že si John Franklin v roku 1836 vyslúžil titul - bol pasovaný za rytiera. V tom istom roku sa stal guvernérom Tasmánie a na dlhšiu dobu mal s objaviteľskou činnosťou utrum. To sa zmenilo v roku 1845, kedy bol s loďami HMS Erebus a HMS Terror vyslaný na svoju poslednú osudnú cestu do severných morí. Tam sa jeho expedícia stratila.

V priebehu nasledujúcich rokov po zmiznutí Franklinovej expedície sa najmä na naliehanie Franklinovej manželky, ktorá bola presvedčená, že jej manžel aj jeho posádka stále žijú, po jeho stopách vydalo niekoľko záchranných skupín. Tie síce nedokázali lokalizovať zmiznuté lode, avšak našli neklamné známky toho, že expedíciu musel stretnúť mimoriadne nepekný osud. Postupne objavili tu nejaký ten hrob, tam dva ďalšie, sem – tam nejaký nie celkom zmysluplný odkaz... ale samotné lode nájsť schopní neboli. Akoby aj, keď v tom čase už s vysokou pravdepodobnosťou ležali na dne oceánu. V prípade vraku HMS Erebus sa jeho polohu podarilo zistiť až v roku 2014. Vrak HMS Terror bol nájdený ešte o dva roky neskôr. Doba pokročila, moderné technológie dokázali kedysi nemožné a osud oboch lodí je dnes známy, čo sa však už nedá povedať o ich posádke. V skratke by sme výsledky pátrania po Franklinovej výprave mohli z mnohých desiatok zdrojov v priebehu desaťročí skompilovať do nasledujúceho príbehu:

Napriek tomu, že britské námorníctvo spravilo všetko, čo v tej dobe mohlo, aby lode pripravilo na plavbu medzi ľadovcami, v septembri roku 1846 obe ostali uväznené v ľade v blízkosti Ostrova kráľa Wiliama. Zabrániť tomu nedokázal ani parný pohon, ktorým boli lode - pôvodne plachetnice - dodatočne vybavené, ani oplechovanie dreveného trupu lodí, ktoré im malo uľahčiť pohyb medzi ľadovcami. Jediné, čo expedícii pomôcť dokázalo, boli zásoby trvanlivých potravín až na tri roky, hoci aj v tomto prípade šlo o pomoc prinajmenšom diskutabilnú. Väčšina potravín totiž bola konzervovaná. Nebavíme sa však o dnešných konzervách, ale konzervách z prvej polovice 19. storočia, teda kvalitne „ochutených“ olovom a v mnohých prípadoch aj botulotoxínom, čo sa neskôr výrazne podpísalo na zdravotnom stave posádky lodí.

Po tom, ako HMS Erebus a HMS Terror v roku 1846 uviazli v ľade, posádka nejaký čas trpezlivo vyčkávala na lepšie počasie, ktoré by lode dokázalo z ľadu uvoľniť. Príroda sa však nie a nie umúdriť, takže v roku 1848 sa podľa odkazu, nájdeného na Ostrove kráľa Wiliama, stopäť ľudí z pôvodných stodvadsaťdeväť definitívne vylodilo a rozhodlo sa nájsť cestu domov – alebo proste hocikam - po súši. Väčšina z nich sa už nikdy nenašla.

V čase, keď boli obe lode námorníkmi opustené, bol už Sir John Franklin rok mŕtvy. Podľa nájdenej správy zomrel dňa 11. júna 1847, ale ako a prečo je taktiež veľkou neznámou až dodnes, pretože jeho hrob sa nikdy nepodarilo nájsť. Našlo sa však niekoľko iných hrobov členov Franklinovej expedície a telá nebožtíkov boli prevezené do civilizácie za účelom expertíz. Tie, spolu s písomnými odkazmi, ktoré rôzne pátracie misie dokázali nájsť, osudu expedície dávajú trochu hororový nádych.

Podľa postupom času čoraz zmätenejších záznamov a odkazov členov posádky, ako aj z rozboru nájdených pozostatkov dnes už tušíme, že tá časť posádky, ktorá nepodľahla otrave botulotoxínom či nejakej tej akútnej chorobe, sa postupne otrávila olovom, obsiahnutým v konzervách a pravdepodobne aj v unikátnom vodovodnom potrubí lode. Z tohto dôvodu sa ľudí postupne začalo zmocňovať šialenstvo, o totálnom rozklade morálky nehovoriac. K tomu sa v priebehu mnohých mesiacov na veľmi slabej výžive začali pridávať „bonusy“ ako tuberkulóza, ťažká podvýživa a skorbut, čo neskôr, počas zúfalého pochodu zamrznutou neznámou krajinou vyústilo až do kanibalizmu. Neklamne o tom svedčia stopy nájdené na pozostatkoch tých členov posádky, ktorých hroby sa neskôr podarilo objaviť. V čase, keď sa zvyšky expedície vybrali na svoj súkromný „pochod smrti“, to už teda muselo viac či menej pripomínať pochod zombíkov.

Niektoré záchranné výpravy, vyslané pátrať po stratenej Franklinovej expedícii počas prvých pár rokov po jej zmiznutí, dokázali stretnúť miestnych domorodcov, Inuitov, ktorí si Franklinovu expedíciu pamätali. Je teda zrejmé, že námorníci počas svojho pochodu stretli aj iné živé duše a nedá sa preto vylúčiť, že časť z nich bola domorodcami prijatá a títo šťastlivci tak ešte možno zažili aj lepšie časy. Ide však len o špekulácie, pretože ani jediný člen Franklinovej expedície sa do civilizácie nevrátil živý a telá väčšiny z nich sa taktiež nikdy nenašli. Osud väčšej časti členov posádok HMS Erebus a HMS Terror tak ostáva neznámy dodnes.

Príbeh Franklinovej expedície je tak fascinujúci a zásluhy samotného Sira Johna Franklina natoľko neprehliadnuteľné, že jeho meno, ako aj mená jeho lodí môžeme nájsť kade tade po svete, predovšetkým po jeho zamrznutých častiach. Sopka Erebus je druhá najvyššia sopka v Antarktíde a zároveň najjužnejšie položená aktívna sopka na svete. Čo by kameňom dohodil od nej sa nachádza vulkanický masív Teror. Poznáme zátoku Erebus a záliv Erebus a Teror. No a čo sa týka samotného Johna Franklina, tak po ňom je niekde na svete pomenované snáď všetko. Rieka, ostrov, morský prúd, úžina, horská reťaz, dedina aj mesto, národný park... stačí pohľadať s prstom na mape a nepomýliť si to s vecami pomenovanými po Benjaminovi Franklinovi. Ak zablúdime do oblasti beletrie, asi najznámejším príbehom na tému Franklinovej expedície je novela Dana Simmonsa z roku 2007 nazvaná Teror, ktorá je inšpirovaná posledným pochodom Franklinovej expedície. Okrem zdokumentovaných katastrof typu choroby a hlad sa v nej hrdinovia výpravy musia navyše vytýkať aj s neznámym monštrom, ktoré ich prenasleduje na ich ceste bielou ničotou. Ako keby toho aj tak nemali dosť, chudáci. Táto novela sa v roku 2018 stala predlohou rovnomenného hororového seriálu, podľa viacerých zdrojov vraj celkom pozerateľného. Ja som ho síce nevidela, ale príde mi to ako dobrý nápad na dlhý vianočný lockdown, alebo čo nás to vlastne čaká, takže sa nad tým zamyslím. Ten príbeh je akosi správnym spôsobom meditatívny. A o spomínanú knihu si rozhodne napíšem Ježiškovi.