„ ........., ak dožijem!“
Kungpaova babka, ktorá umrela ako 102-ročná
Disclaimer : Tento článok je venovaný tým, ktorí na skútri nikdy nesedeli. Vlastne ani nevedia, či by na ňom chceli sedieť, len si sem-tam kladú otázky. Aké je to? Čo k tomu treba? Je to ťažké? Čo to žere? A čo to stojí? Skúsení motorkári sa môžu cítiť trápne, takže ak máte tendenciu prevracať očami, alebo sa nechcete rozosmiať už pri prvej vete, radšej choďte priamo do diskusie. Článok nie je žiadny odborný test, lebo na test potrebujete niečo s niečím zrovnávať a ja nemám s čím, skôr to budú také tie pocity, ktoré zažíva začiatočník. A možno nájdete odpoveď na otázky, ktoré ste sa vždy báli opýtať, aby ste nevyzerali ako debili.
Niektorí muži, vekovo nachádzajúci sa niekde v strede života, môžu mať pocit, že im niečo chýba. Hľadajú nejaký impulz, snažia sa predstierať, že ešte stále nie sú za zenitom, že na to ešte majú, lenže sami dobre vedia, že ich možnosti sú už limitované. Nevládzu toľko, regenerácia trvá dvakrát dlhšie, už aj k doktorovi sem-tam zájdu. Čiže potrebujú rozptýlenie, ktoré ich ale nebude stáť veľa síl, a keďže majú už aj niečo našetrené, nemusí to byť úplne lowcost riešenie na pankáča. Riešenia nájdeme v stereotypoch. Klasikou je športové auto, milenka alebo motorka.
Nuž, i ja pomaly konvergujem k päťdesiatke. Na športové auto nemám prachy (len nedávno sme doplatili dom), milenku mi manželka nedovolí , takže logicky zostáva motorka. Lenže tu narážame na menší problém. Motorky mi nič nehovoria, všetky tie načančané čopre, jačiace jogurty, zbytočná rýchlosť, komplikovanosť, hluk (ten najviac!!!), toto všetko ide tak nejak mimo mňa. Takže zostáva už len jediné riešenie : skúter Vespa.
I keď by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že motiváciou k novej Vespe môžu byť všelijaké influencerky a foodbloggerky, ktoré publikujú na sociálnych sieťach alebo na Dailymale, skutočnosť je ďaleko menej romantickejšia. Piaggio Group, ktorá má pod sebou značky Piaggio, Vespa a Aprilia, si pod značkou Vespa začala budovať také malé marketingové hračkárstvo a ja som sa nechal do tejto pasce chytiť. Mimochodom, tu si môžete prečítať niečo o značke. Zaujímavé čítanie. Skútre Vespa sa vyrábajú už 79 rokov, na začiatku to bolo ľudové riešenie, kde na jednom skútri za pár šušňov tatko odvezie okrem seba aj maminu, dve deti a týždenný nákup, avšak momentálne je to už čistý hype s modernou technikou a retro dizajnom. A keďže Taliansko, hlavne teda jeho sever, je našou najobľúbenejšiu turistickou destináciou, tak sme sa úplne prirodzene začali baviť o tom, že by sme si nejakú Vespu kúpili. Ja budem na nej chodiť do obchodu pre rožky, pani Kungpaová do práce, ktorú má v centre mesta. A Vespa by sa jej náramne hodila, lebo má dobrý dizajn, spotrebu, všade ju zaparkuješ, obchádzaš zápchy, lebo sme zároveň aj cyklisti a milujeme pohyb na jednostopovom vozidle a vietor vo vlasoch na prilbe. A tak sme sa hneď na druhý deň potom, čo sme sa vrátili z tohtoročnej dovolenky, vybrali do predajne kúsok od Kungpaova, len tak pozrieť. A ona tam bola, presne taká, aká sa nám páči! Červená (podmienka pani Kungpaovej), stodvadsaťpäťka (podmienka pána Kungpaa, lebo chodiť do autoškoly sa mu už nechce a pri 125-kách do 14 koní vám stačí len B-čko) a hlavne to bola GTS-ka, takže je robustnejšia, mala vodné chladenie a 14 koňový štvortaktný jednoválec. Mimochodom, motor na mojej sekačke na trávu má objem 163 centimetrov kubických, čo je 30% viac, ako má Vespa. Lenže tá zas nemá zberný kôš na trávu, takže je všetko v poriadku.
Vespa je drahá, ale zas nie až tak kurevsky drahá. Kým obyčajné skútre v kubatúre do 125ccm vás budú stáť približne 3,5 tisíca slovenských evri, za Vespu GTS vyvalíte o dve-tri tisícky viac, subtílnejšia a menej výkonnejšia Primavera alebo Sprint vás vyjde okolo päťky. Aby to bolo férové, dá sa povedať, že 125-ka od Hondy alebo Yamahy budú technicky na tom asi lepšie, ale videl som aj dajaké porovnania a Vespa našťastie patrí do horného kvantilu, čo sa týka kvality aj výkonu. A kým japonské a čínske značky sú obalené v plaste, Vespa je v kove. V priamom porovnaní nemá problém vyrovnať sa ani novej Aprilii SR GT 125, kde je síce koncernový motor, ale športovejšie naladený. Geometria má za sebou 80 rokov vývoja, to by museli byť úplní lempli, keby toto sfušovali, plus sú tam všelijaké parádne detaily. Kotúče Nissin, brzdy Brembo, predné koleso zavesené na jednostrannom paralelograme, červená pružina na prednom tlmiči. Kopec malých pičoviniek, nech sa ten cenový rozdiel aspoň trochu dá obhájiť, a hlavne nech si to môže kúpiť aj chlap. Ale aj tak platíte hlavne za dizajn.
A ten je úplne mega. Tá červená je nádherná, ja som chcel pôvodne žltú, veď Vespa znamená Osa a osy sú žlté, ale žltá sa dáva len na Primaveru, ktorá na mňa má primálo koní (bývam v naozaj prudkom kopci a mám 100 kíl, nechcem aby ma predbiehali aj cyklisti), ale hlavne tá červená je naozaj viditeľná a chytá za oči. Sedíte mega pohodlne, pod sebou nemáte žiadne stredové tunely, ak si pod nohy chcete dať vrece zemiakov, nákup z Tesca, alebo povedzme stredne veľkého psa, tak kľudne môžete. Nohy sú zakryté a majú kopec miesta, a to mám skoro dva metre. Ovládanie je absolútne intuitívne, má to len 5 tlačítok (naľavo prepínanie predného LED svetla a diaľkových, pod ním smerovky a pod nimi celkom hlasná trúba, napravo vypínanie štart-stop systému a elektrický štartér), dve brzdové páčky na rajdách a potom už len plyn. Nič viac, za 2 minúty to viete ovládať. Zatáčky sa okamžite naučíte brať náklonom a ak viete jazdiť na lyžiach a na bicykli, už po tretej jazde máte pocit, že by ste zvládli Ducati Desmosedici GP. Plyn je dosť citlivý a po ubratí motorka výrazne spomaľuje, niekedy mám pocit, že skoro až ako elektrické auto s rekuperáciou. Žerie to 100vku benzín, v prípade núdze v pohode môžete dať aj 95-ku, má to sedem litrovú nádrž, spotreba je cca 2,5 l/100 km takže po 300 km treba dotankovať. Za smiešnych desať euro. Má to ABS, ASR, a tak.
Ide to celkom dobre. Síce môj švagor motorkár, ktorý má 120-koňový stroj z pekla sa len usmieva, ale pre niekoho, komu všetky tie hlučné motorky vlastne vadia je aj tých 14 koní viac ako dosť. Do 60tky viete ísť veľmi svižne, vlastne v meste ste úplný kráľ, vytiahnuť do 100vky by to nemal byť až taký problém. Neviem, ešte som to neskúšal, skúter je v zábehu, počas prvých tisíc kilometrov by som nemal ísť viac ako päťtisíc otáčok, čo je ekvivalent 80 km/h. Rozhodne z križovatky odchádzate prví, pomer výkon/váha je lepší ako u šedého priemeru u áut, fyziku neojebeš. Mimochodom, je tam automat, takže o starosť menej. Kolesá sú dvanásť palcové, čo je mega smiešne a v podstate by to malo byť aj nepohodlné, a vraj to kedysi aj bolo, ale teraz je odpruženie vyladené dobre, predok neriešite, zadok sem tam na retardéroch kopne. Mašina váži v konfigurácii GTS cca 160 kíl a ja dúfam, že ju nikdy nebudem musieť dvíhať. Sú tam dva odkladacie uzamykacie priečinky, pod sedadlo sa zmestí prilba, do priehradky pod volantom rukavice a bežné blbosti.
Toľko technikálie, a teraz to najdôležitejšie - pocity. Tá jazda je úžasná. Idete si len tak na skútriku, motor si poprdkáva (moju Vespu volám Prdítko), ľudia po vás čumia. Rýchlosť vás nezaujíma, ide to presne tak ako chcete a verte, že na tomto nechcete chodiť príliš rýchlo, nestihli by ste vstrebávať to čaro. Charizma toho skútra je obrovská. Zaparkujete to hocikde a vždy, keď sa k nemu vraciate pri ňom niekto stojí a obzerá ho. Ten skúter nie je dopravný prostriedok, je to životný štýl. Nemám prehľad o konkurencii, ale nič podobné vám zrejme nikto neponúkne. A hlavne, keď zosadnete, usmievate sa ako knedlík, ani neviete prečo. Instantný pocit šťastia.
Názorovo na Vespu by som ľudstvo rozdelil na dve polovice. Prvá časť sa vás snaží odhovoriť nielen od Vespy, ale celkovo od motoriek, skútrov, bicyklov, kolobežiek a podobne, lebo však vás na ceste zabijú, nedajú vám prednosť, spadnete, umriete, unesú vás mimozemšťania. Blbé je to, že sú to ľudia z vášho najbližšieho okolia, dobré je to, že oni to nerobia preto, aby vám to znechutili, ale preto, že vás majú radi a boja sa o vás. Opačným pólom sú ľudia, ktorým sa Vespa páči, síce na tom pravdepodobne nikdy nesedeli, ale aj tak by ju chceli. Aha, ešte som zabudol na jednu skupinu – motorkári. Všetci motorkári vás zdravia, dokonca aj policajti.
Aby som len nechválil, sú tam aj nejaké proti. Ako som už spomínal, je drahšia, našťastie mi z článkov na Dailymale tečú slušné prachy, takže si ju môžem dovoliť a ešte mi zostalo aj na bublifuk. Podľa mňa sa dá skúter ľahko ukradnúť. Volant síce má síce takú tú polohu, kde celú prednú vidlicu zamknete proti otáčaniu, ale ak prídu traja chlapi s dodávkou, môžete mať problém, takže pri dlhšom parkovaní v meste by som ju asi zamykal. Najväčším problémom sú však šoféri. Skútristi, motorkári a cyklisti sú na Slovensku permanentne v ohrození, lebo tu sa každý strašne ponáhľa, potrebuje sa predvádzať, alebo nepredpokladá, že by na križovatke uprostred sídliska mohli byť aj iní účastníci premávky ako sú autá. A už vôbec nie jednostopové vozidlá. Takže musíte myslieť aj za nich a predpokladať, že vás nevidia.
Na to, že vlastne motorky neznášam, lebo sú nebezpečné a hlučné, som sa dostal do zaujímavej situácie. Som chytený. Stratený. Niet cesty späť. Na tomto skútri chcem obehnúť celú planétu. A časom si určite kúpim výfuk od Remusu, má krásny hutný zvuk. Alebo od Akrapoviča. Ale najprv chcem Prdítko zabehnúť a naučiť sa na ňom jazdiť. A užívať si to. A nenechať sa od niekoho zraziť a neľahnúť na ňom, aby som mohol dožiť, ako hovorila moja babka. Lebo ešte by mi ju mohla pani Kungpaová zakázať! Držte palce!
