Keďže nielen z pozerania Top Staru je človek živý, môj polovičiak ma vzal do divadla na predstavenie Dialógy penisov.

 

Neviem, či som feministka, možno áno alebo aj nie. Svojho času so mnou jedna učiteľka z Ameriky, ktorá bola u nás na stáži, robila rozhovor o feminizme na Slovensku pred rokom '89, o ktorom viem houby, lebo som vtedy mala 0 rokov, ale povedala som jej podľa svojho najlepšieho svedomia, že za socializmu sa asi rodovou rovnosťou nikto nezaoberal, lebo ženy sa mohli stať napríklad aj kranofščicami (žeriavničkami). Jessica vyzerala sklamane, lebo zrejme čakala od našej exotickej krajiny niečo lepšie, napríklad, že komunistickí funkcionári vlastnili háremy pozostávajúce z dojičiek, ktoré cez deň makali na JRD a v noci tancovali na normalizačné songy. Sklamaná však bola aj vtedy, keď sme sa jej snažili kolektívne vysvetliť, že Izrael sa naozaj nenachádza v Južnej Amerike, čím prichádzame k stereotypom. Stereotyp je predsa len jav pochopiteľný, vyplývajúci z pozorovania.

 

Dialógy penisov boli na nich tiež postavené. Hlavní účinkujúci mali podobné kostýmy ako ja na halloweenskom večierku, kam som prišla v alobalovom korzete a igelitovej sukni. Možno tak chceli vyjadriť, že obe pohlavia majú z času na čas potrebu obliecť si niečo trblietavé a zakričať Bitch/Dick, I'm fabulous! Navzájom sa herci oslovovali „penis“ a „vagína“ a touto synekdochou chceli demonštrovať celé sady vlastností prislúchajúcich tomu ktorému pohlaviu. Priznám sa, že som nevidela Monológy vagíny, aj keď som o existencii tohto predstavenia vedela. Darmo, ženská časť akademickej obce mojej alma mater má vo svojej rodovej identite jasno. Keďže som Monológy vagíny nevidela, ale vedela som, že ide o feministické predstavenie, očakávala som niečo filozofické. Veď feminizmus je filozofia a pri filozofovaní človek vedie monológ. Nuž, filozofické to nebolo a neboli to ani monológy, dokonca ani penisov. Skôr mi to miestami povrchným humorom a fúzatými vtipmi pripomínalo Kameňák. Chápem, že pri takej téme, akou je spolužitie mužov a žien v mieri a láske, je ťažké negeneralizovať, ale keď v jednej z posledných kapitol muži ženy zavreli do rezervácie, kde boli kaderníctva, kaviarne, kozmetické salóny a pudlíky, no uznajte... U kaderníčky som nebola 8 rokov, nech mi boh odpustí. Nie, nie som plešatá. V živote som nenavštívila kozmetický salón a dokonca neoplývam ani láskou k pudlíkom. To sú, prosím pekne, tie stereotypy.

 

Potom prišlo priehrštie životných právd, ako napríklad, že ženy nevedia vykonávať orálny sex a muži sa zaň nevedia správne poďakovať. Niektorí penisovia sa o vagíny nezaujímajú, pretože sa zaujímajú o iných penisov. Keď sme teda pri penisoch, tak tie sú malé aj veľké, malé sú nafigu (čo si budeme klamať) a mužov ovládajú. Okrem toho ženy mužov motivujú, aby zarábali, posilňovali a neprdeli. Leitmotív tiahnuci sa celým predstavením pojednával o tom, že mužom sa nechce strihať si nechty na nohách, čo vedie k prederaveniu ponožiek, čomu som na základe empírie ešte ochotná uveriť. Myslela som si však, že výmena spodného prádla je niečo, čomu sa muži prestávajú brániť niekedy okolo ukončenia základnej školy, zhruba v tom veku, keď si začínajú dobrovoľne umývať aj zuby.

 

Čo sa však týka didaktickej hodnoty tohto kultúrneho zážitku – bola tam. Navrieskala som v nedeľu na svojho muža, že máme pokazený prietokový ohrievač v kuchyni a odmietla som umývať riad v studenej vode. Muž prietokový ohrievač rozobral, úspešne opravil, namontoval naspäť, začudovane sa na mňa obrátil a skonštatoval: „Vy ženy nás naozaj motivujete.“

 

Pic by Mustafa Sabbagh