Spokojná som sa prehŕňala stránkami vizuálne, aj obsahovo farebného občasníka Malé Karpaty. Za vydareným samizdátom stojí Ivo Kováč, bývalý bass gitarista brutal death metalovej skupiny Mortally Infected a autor turistickej príručky akútnej potreby Lesná vykládka, ktorá ma zaujala netradičnými spôsobmi vykládky bez preťažovania svalstva dolných končatín a to kladením na pníku, na kameni a spadnutom kmeni. Po jej prečítaní som sa vyfackala, že som na tieto skvelé spôsoby vykládky sama neprišla.

Občasníky sa Ivovi Kováčovi tiež mimoriadne vydarili a ja som si v jednom našla tip na knihu Františka Závodského Malokarpatský pytliak z roku 1976, kedy vyšla v náklade desať tisíc kusov. Svojho času ju mal každý rodený Račan doma na poličke, dnes je to prakticky nezohnateľná kniha. Ja som ju skúšala kúpiť cez bazár, ale dvadsaťpäť ečiek sa mi za ňu nechcelo vysoliť. Vzdala som sa túžby vlastniť ju a prebehla som elektronické katalógy okolitých knižníc. Keď mi vo vajnorskej milá pani knihovníčka odovzdávala ich jediný kus, podotkla, že si ju požičiavajú hlavne poľovníci a prípadne miestni pamätníci, ktorí si oživujú spomienky na staré časy zbeletrizovaným príbehom niekoľkonásobného surového vraha a pytliaka z roku 1941. Mená skutočných osôb a názvy miest boli zmenené, ale Račania aj tak vedeli postavy a miesta identifikovať s realitou.

S chuťou som sa pustila do knihy, ktorá ma hneď od začiatku prekvapila zaujímavými názvami z prostredia lesa, dôkladným zaznamenávaním udalostí a úsilím autora pochopiť myslenie jednotlivých postáv a pohnútky ich činov. Je sympatické, ako opisuje chudobu snúbiacu sa s hladom, v ktorej vyrastie človek bez morálnych zábran zabíjať a snaží sa priviesť čitateľa k pochopeniu, ale nie k ospravedlneniu jeho konania. Keďže ku knihe sa len tak ľahko nedostanete, rozhodla som sa urobiť záznam do DM čitateľského denníka tak, aby ste získali nielen vedomosť o udalosti, ale nasiakli aj atmosférou oných čias.

 

Horár Rohoža obišiel riedinu s mokrou pôdou, ktorú rozrývajú diviaky a za teplého počasia tam aj vylihujú. Ako schádzal z lesa, pred ním sa rozprestrela plocha, kde rástla len tráva a kde-tu zo zdravého bukového pňa výmladok, smerom k dedine plocha s dorastajúcou dubinou, na priesvitných kruhoch rástla vysoká psiarka. Okolo dubov sa zelenali čučoriedkové kríky a všetko to lemovala žrďovina. „Nádejný les“, pomyslel si Rohoža.

Menej nádeje sa už dostávalo jeho povolaniu. Pristihneš pytliaka pri čine a nemôžeš vystreliť prvý. A tak vždy vystrelí prvý pytliak, vzápätí sa obráti chrbtom, uteká. Ak ťa smrteľne nezranil a mohol by si teraz strieľať ty, narazíš na zákaz strieľať na neho zozadu. Horár môže použiť zbraň len na výslovnú sebaobranu. Keď po jednej naháňačke za pytliakmi našli žandári Rohožu mŕtveho, zatkli dvoch podozrivých pytliakov a všetko skončilo trestom za zabitie človeka z neopatrnosti a plus malým trestom za pytliactvo. Jeden si odsedel pár týždňov a ten, čo strieľal, pol roka.

Po tejto kauze, ktorá nás voviedla do pomerov vtedajšej doby, sa rozbieha dej s novými postavičkami. Máme tu horára Kesslera z údolia Panskej cesty, ktorý po tejto vražde začal byť opatrnejší a na pochôdzky si bráva so sebou psa. Stret s pytliakom Karolom Bordáčom. Pytliak vystrelí prvý, ľahko poraní horára, otočí sa a uteká, horár napriek tomu za ním strieľa. Keď doktor vyberá pytliakovi z chrbta náboje, tzv. behúnky, ten ukrutne zúri, pretože nemožno len tak strieľať na utekajúceho človeka. Nikto však neumiera, nikde sa nič nenahlási, len horár si povzdychne: „Človek sa bude pomaly cítiť v týchto lesoch ako na fronte.“

Prichádza ďalšia postavička príbehu a je ňou Dr. Hrbek, ktorý si prenajíma revír a bez ostychu strieľa do pytliakov soľnými nábojmi, vďaka čomu náš už známy pytliak Karol Bordáč schytá štyri zásahy, zvíja sa od bolesti a odtrpí si zopár dní. 

Neskôr, keď sa v krčme nazvanej Peklo pytliaci pohádajú a pobijú, zabije Karol Bordáč poľovníckym nožom jedného z hostí, ktorý sa mu pripletie pod nohy. Je vydaný na neho zatykač a preto utečie do Francúzska, odkiaľ z Marseille posiela rodine pohľadnicu. Niekoľko rokov prežije v cudzineckých légiach v Afrike a Ázii, vráti sa s rozsekanou a pozošívanou tvárou a stáva sa ešte tvrdším, bezohľadnejším a úskočnejším.

A nakoniec prichádza ikona všetkých pytliakov - Štefan Kamenec. Dvanásťročný chalanisko pochádza z chudobných pomerov, do školy nechodí, rodina sa živí, ako vie. Pri sadení stromčekov ukradne v nestráženej chvíli horárovi pušku, zahrá pred žandármi divadlo, že ju skryl a nevie ju už nájsť. V tej chvíli je jeho osud pytliaka jasne určený. Pytliactvo je otrocká vášeň, ako hovorí autor, ktorá človeka prepadne a drží sa ho ako kliešť a to sa deje aj Kamencovi.

Počas vojenčiny sa skamaráti s Lipnickým, nahovorí ho na pytliačenie a keď pri love na daniela natrafia na horára Turasa, spoločne ho takmer na smrť ubijú konármi a utečú späť do kasární. Dokaličený horár sa preberie k životu, udá páchateľov a divízny súd obom pytliakom vymeriava prísny trest na výstrahu ostatným a to po jednom roku väzenia v Terezíne.

Po odkrútení trestu sa Štefan chvíľu snaží žiť normálny život, ožení sa a pod tlakom mladej ženy, ktorá sa stará o pár mesačnú dcérku, začne pracovať v továrni, kde vykladá vagóny, ale pytliacka vášeň je silnejšia. Často zrána ešte pred robotou odbieha do lesa a keď uloví niečo väčšie, nejde do práce. Čoskoro ho prepustia.

Na Jozefa sa stretnú v Pekle všetci miestni pytliaci a plánujú, ako budú zabíjať danielov, ktorých mäso je na jar najchutnejšie, veď čo na tom, že na jar rodia danielice mláďatá. A tak, keď nad krajom prelietajú sluky, posolkyne poľovníckej jari, dubina vonia jarou a príjemne šumí, vydajú sa spoločne do lesa. Skupina pytliakov však narazí na skupinu poľovníkov. Pytliaci výstražne zakričia na poľovníkov, aby sa ku nim nepribližovali. Revírny Hostovský však nechápe, prečo by sa vo svojom vlastnom revíre nemohol voľne pohybovať a napriek výzvam kráča ďalej. Kamenec neváha a revírneho bezohľadne zastrelí. Po vražde sa uteká skryť do lesa. Malé Karpaty sú malé len podľa názvu, ale dosť veľké na to, aby ukryli vraha a tak ho nie je ľahké chytiť. 

Žandári predpokladajú, že Štefan bude chodiť domov pre jedlo a tak traja z nich potajme obkľúčia jeho biednu chalupu blízko vinohradov, ktorá trčí ako stará chrasta z ľudského tela. Žena na dvore rozvešiava bielizeň ako znamenie, že vzduch je čistý. Keď Štefan prichádza domov, ocitne sa zoči-voči jednému z nich, ktorý začne odriekavať zatýkaciu formulku, ale kým ju dohovorí, pytliak ho vážne postrelí a utečie znovu do lesa.

Pri ďalšej akcii sa počty žandárov štvornásobia, ale napriek tomu sa ho nikomu nepodarí pri prestrelke poraniť. Žandári mieria na nohy, Kamenec stojí na vyvýšenej rúne, guľky ho minú a odrazia sa od kamenia. Kým sa žandári spamätajú, zabije jedného z nich a opäť im uniká. Jedenásť žandárov stojí zahanbene pri mŕtvom druhovi. Ako však hodnotí autor, takto musí skončiť každý boj, keď podmienky nie sú rovnaké. Kto bojuje chlebom, musí vždy prehrať proti tomu, ktorý bojuje kameňom.

Prestíž žandárov upadá a urýchlene sa musí niečo urobiť, aby si napravili reputáciu. Presťahovať rodinu vraha do dediny a chalupu zlikvidovať, vyvesiť jeho fotografiu s odmenou za dolapenie a zakázať všetkým nepovolaným osobám až do odvolania vstup do okolitých lesov? Do dediny prichádza súčasne hlavný veliteľ žandárstva, sám generál Malý a predstavuje im kapitána Hrivnáka, ktorý bude viesť akciu na dolapenie nebezpečného pytliaka.

Ten sa medzitým potáca hladný a uzimený lesom. Schytá poriadny aprílový dážď, studená voda sa cedí z oblohy ako cez sito, prechladne a cíti sa ako starý kopov, ktorý si nie je už istý ani čuchom ani sluchom. V takomto stave natrafí na skupinku, ktorá sadí agátové sadenice, pohrozí im puškou a oberá ich o jedlo. Boj o prežitie pokračuje. Kým ho žandári prenasledujú, pytliak na úteku stretne množstvo divej zveri a odrazu si zo svojho pytliackeho uhlu pohľadu pripadá im podobný. Aj na neho striehne všade smrť. Ukradnuté jedlo mu pomôže prežiť ďalšie dni slobody v lesoch Malých Karpát. Po desiatich dňoch sa však znovu ohlásil hlad.

Pri ceste za hľadaním novej zásoby jedla natrafí na jednu z hliadok a zabije ďalšieho žandára. Miestne obyvateľstvo je zhrozené, pytliaci sa škodoradostne usmievajú. Generál Malý zvozí kapitána Hrivnáka, vzápätí prichádza minister spravodlivosti a minister vnútra a zvozia generála. Nakoniec minister spravodlivosti zachraňuje situáciu, obviňuje byrokraciu, ktorá trvá na tom, aby žandári dostali vraha do rúk živého a dáva všetkým voľné ruky. Nie, toto fakt nie je žiaden vymyslený western.

Plagát s jeho podobizňou a odmenou 5000 korún za zlapanie. Ak neuposlúchne prvú výzvu, aby sa vzdal, možno ho na mieste zastreliť. Vidina peňazí je silná a tak sa do hry pripletie aj omyl. Horlivý obyvateľ nahlási iniciatívnemu žandárovi, že ho videl v krčme v Záhorskej Peci a ten ho uteká zatknúť. Po žandárovej výzve, aby dal ruky hore, sa montér, ktorý sa v krčme zastavil na pivko, nechápavo obzerá okolo seba, či tam nie je nejaká podozrivá osoba a strčí si pritom ruky do vrecka nohavíc. Toto mimovoľné gesto však vyhodnotí žandár ako pokus vytiahnuť zbraň a dvadsaťpäťročného Michala Šamaja zastrelí.

Kamenec sa rozhoduje podľa vzoru Karola Bordáča utiecť. Veď aj ten utiekol po zavraždení hosťa v krčme do sveta, z ktorého sa vrátil ako hrdina a nikto sa už k jeho zločinu nevracal. Naplánoval si preto útek do Rakúska, ale potreboval čisté oblečenie, jedlo a peniaze na cestu. Toto mu mal obstarať Matúš Syrový, ktorého v noci tajne navštívil a požiadal ho o pomoc. Syrového cesty do lesa s jedlom pre ukrývajúceho sa kamaráta a návštevy jeho ženy za účelom získať oblečenie a peniaze neušli oku žandárov a tak všetko nabralo rýchly spád. Zatkli ho, vypočúvali a keď sa ku všetkému priznal, donútili ho k spolupráci. Slučka sa sťahovala.

Na dohodnuté miesto stretnutia namiesto Syrového prišli žandári. Lesy stmavievali, všetci zaujali svoje pozície. Po výkriku „Stoj!“ zazneli tri výstrely a pytliak Štefan Kamenec ostal ležať na tráve mŕtvy, v chatrných šatách, s guľovnicou zavesenou krížom cez seba a s brokovnicou, ktorú ešte aj po smrti zvieral v rukách.

Dedina si vydýchla, pytliaci vyrevúvali odrhovačky o jeho hrdinstve a niektorí sľubovali pomstu za smrť svojho vodcu. Na dome Syrového sa objavovali stále nápisy ako Zradca a Judáš, mladá vdova mu napísala list s tými najnevyberanejšími nadávkami a výčitky svedomia ho doháňali míľovými krokmi. Neprekvapí preto fakt, že jedného dňa ho žena nájde obeseného na kľučke dverí, za ktorými sa ukrýval pred celým svetom.

 

Epilóg

Štyridsiate roky boli pre Malé Karpaty ťažké. Kým dovtedy bolo pytliactvo nelegálnou svojpomocou pre hladom zbedačené rodiny, neskôr nadobúdalo oveľa obludnejšie rozmery vďaka rastúcemu nekontrolovateľnému zabíjaniu zveri a priekupníkom, pomocou ktorých sa divina dostávala do bratislavských reštaurácií. Prípad Štefana Skalu, ktorý sa stal predlohou pre knihu Františka Závodského, bol zaujímavý aj v tom, že vytvára priestor na viacero úvah. Nielen tých, ktoré načrtol autor Malokarpatského pytliaka, ale aj úvahami novinárov nad sociologickým fenoménom, prečo si ľudia na piedestál hrdinstva postavia zločinca, ako tomu bolo aj v prípade Jánošíka, aj pytliaka Skalu. Páčia sa nám tie nekonečné možnosti, ktoré my na rozdiel od zločincov nevieme využiť? Myslíme si, že obete si aj tak za svoje nešťastie môžu samy a nám by sa to nestalo? A na záver - sú kladní hrdinovia s morálnymi zásadami dodržiavajúci poctivo zákon naozaj až takí nudní, že nás bavia viac zločinci?