„Keď sa vydáš na cestu pomsty, vykop dva hroby.“
Konfucius
"A bude to stačit, myslíš?"
Bolek Polívka
Prvá časť Posledných z nás bola na svoju dobu revolučná. Ako akčná hororová hra to bol celkom štandard, ale zmenila prístup k nehrateľným postavám. Dovtedy boli postavy, za ktoré ste v hre nehrali, len tupé polená, ktoré sa vám akurát motali pod nohy, alebo stáli a čumeli. Potom prišiel príbeh Joela a Ellie a dal 3D modelom ľudskosť, emócie a interakciu. Až takú, že vám postavy prirástli k srdcu tak, že ste celkom chápali, že Joel radšej vystrieľa celú nemocnicu len preto, aby Ellie nezomrela. Last of Us part 1 je hra, ktorú niečo len tak neprekoná, a to ani jej pokračovanie, aj keď malo byť väčšie, lepšie, krajšie, dlhšie, hrubšie, atď.
Ale poďme pekne poporiadku. Po 30 hodinách strávených v rozjebanom postapo Seattli som ešte cekom plný dojmov, ale nielen tých dobrých. Hra vyšla pred 5 rokmi, je vonku druhá séria seriálu, takže asi to nebude žiaden spoiler, keď napíšem, že Joel to hneď na začiatku škaredo schytá a vy hráte za Ellie a neskôr ešte aj za Věru Mikulcovú. Znova je to akčný hororový survival, kde sa z hľadiska gameplayu nič nezmenilo, a to je fajn. Stále počítate každý náboj a každé stretnutie s nakazenými alebo ľudskými nepriateľmi je trochu ako šachová partia, kde sa vopred snažíte zistiť, či keď hentoho panáka odstrelíte pištoľkou s tlmičom, neuvidí to ten druhý a či nebude lepšie sa k nemu prikradnúť a podrezať mu krk, ale čo ak sa práve vtedy otočí a... Hra vie pekne postrašiť, ale nielen klasickými lakačkami, keď na vás niečo skočí, spadne, prelomí sa pod vami atď. Ale hlavne takým tým vlezlým pocitom neustáleho a neznámeho ohrozenia, keď sa bojíte otvoriť aj ďalšie dvere. Lebo možno za nimi bude zásuvka s dvoma nábojmi do pušky, ale možno nejaká škriekajúca pičovina, ktorá vám zoberie polovicu zdravia. Je to silno atmosférické, napínavé a aj návykové, ale zároveň to nie je ten typ hry, ktorú si zapnete na 15 minút, aby ste sa odreagovali po stresujúcom dni v korporáte. Nikto vás ale nenúti hrať to nejakým štýlom akože "tu ťa nesmie nikto vidieť, inak game over" - môžete sa plynulo prepínať zo stealthu na rambo štýl a zase naspäť. Alebo dokonca ak viete, kam presne máte ísť (čo ale pri prvom hraní určite neviete) môžete celú lokalitu na drzovku prebehnúť ešte kým nepriatelia len napnú tetivy na lukoch.
K atmosfére pomáha geniálne ozvučenie, kde ešte aj vŕzganie topánok hlavnej postavy znie inak, keď je sucho a keď práve vyšla z vody. Celkovo si vývojári dali až absurdnú prácu s technickými detailmi – vytekajúca krv, ktorá roztopí sneh pod ňou, je len špička ľadovca. Level dizajn je premakaný do posledného listu na strome a žiadna miestnosť nie je úplne prázdna alebo rovnaká. K tomu animácie postáv, ktoré plynulo reagujú s prostredím a aj keď ich neovládate, nestoja tupo ako Huliak v múzeu, ale napravia si vlasy alebo natiahnu svaly. Aha, a ešte špičkový dabing a filmovo zrežírované prestrihové scény.
No a potom tu máme príbeh. Ten by sa dal zhrnúť asi takto:
Postava 2 z pomsty zabije postavu 1, lebo tá v prvej časti zabila postavu 1739 (v sebaobrane, ale ok).
Postava 3 teda chce zabiť postavu 2 ako pomstu za smrť postavy 1.
Postava 3 teda hľadá postavu 2 a medzitým zabije postavu 6 a 7, za ktoré sa recipročne chce pomstiť postava 2 a zabiť postavu 3.
Konečne sa postavy 2 a 3 konfrontujú a postava 2 si to nakoniec rozmyslí a nechá to tak.
Postava 3 si to tiež rozmyslí a nechá to tak. Potom si ale rozmyslí svoje rozmyslenie a ide zabiť postavu 2 – znova.
Pri ďalšej konfrontácii si to Postava 3 rozmyslí a Postavu 2 nechá odísť. Koniec.
Proste ženy – nevedia, čo chcú, ale neprestanú otravovať, kým nestlačíte escape. Aha,už som spomínal, že hlavné hrdinky sú ženské? A jedna z nich je dokonca lesba? Čo úplne stačilo, aby zo svojich jaskýň povyliezali všetci critical drinkeri a ostatní kontrolóri rasovej a sexuálnej čistoty fiktívných postáv a hru zadupali do zeme ešte predtým, než vôbec vyšla, lebo je to to oné.... woke. Áno, hra, kde sa podrezávajú tehotné ženy a kde deťom rozbíjajú lakťové kĺby kladivom, je woke*. Ok, boomeri. Uf, musí to byť hrozný život, keď vidíte woke ideológiu ešte aj v odhryznutom hamburgeri.
*trochu im to ale uznám pri seriáli, kde sa HBO podarilo vytvoriť celú epizódu o dvoch cicmajúcich sa starých chlapoch, len tak bez chlebíka, aj keď v predlohe nič také nebolo a v rámci deja to nemalo žiadny význam.
Čo sa mňa týka, hlavný hrdina môže byť aj moslimský gender-fluidný eskymák/čka a vyzerať jak B-complex, ak je dobre napísaný/á a uveriteľný/á. S príbehom tu mám úplne iný problém. Zjavne sa pokračovanie neplánovalo, a tak bolo treba vymyslieť nejaké premostenie. Neviem, či smrť niekoho, o kom v prvej hre viete prd, lebo ho vidíte asi tri sekundy, je dobrý štartovací bod na nový príbeh a asi to úplne nevedeli ani scenáristi. Takže sa tomu celému snažili v druhej časti dať nejaký kontext vo forme flashbackov. Nie som ich najväčší fanúšik celkovo a tuto dosť rozbili tempo celého hrania. V jednom leveli ostreľujete bloatera brokovnicou a hneď v ďalšom idete so svojím virtuálnym otcom po lese a rozprávate sa. Je to síce zaujímavá zmena rytmu, ale pri opätovnom hraní budú asi tieto „misie“, kde nič nerobíte a nedajú sa preskočiť ešte väčšia otrava. Už som písal, že dohranie mi trvalo 30 hodín, čo je na singleplayerovú striktne lineárnu hru masívna dĺžka a je to dvakrát viac ako prvá časť. A to je druhý problém, ak takúto dĺžku nemáte príbehovo čím naplniť. Prvá časť nemala snáď ani jedno hluché miesto a brutálne tempo od začiatku až do konca. Tu sa rovnaký motív opakuje niekoľkokrát. Chápem, že tvorcovia tým chceli vyzdvihnúť nezmyselnosť krvnej pomsty, lebo pri nej stratíte všetko a všetkých a nakoniec aj samých seba. Ale to sa dá pochopiť asi aj na prvýkrát (lebo je to tam fakt celkom názorné), nepotrebujem, aby mi tým niekto mával pred ksichtom trikrát po sebe. A hlavne by tá myšlienka o zbytočnosti násilia vyznela lepšie, keby vám ju scenárista nedávkoval pomedzi to, ako vystrelenými mozgami nepriateľov tapetujete steny.
Okrem toho s pribúdajúcim herným časom pribúdajú aj diery v plote (po anglicky plot holes) a kontinuite – napríklad celá hra (prvá aj druhá) je postavená na tom, aké je ťažké v zničenom a nebezpečnom svete sa niekam dostať, takže sa nejaké štyri hodiny trápite, aby ste sa prebojovali / prelozili / preplazili / preutekali iba na druhý koniec mesta. Potom sa ale zrazu tá istá postava, za ktorú hráte, len zranená a neozbrojená vráti bez nejakých problémov späť na pôvodné miesto, alebo dokonca prejde krížom celú Ameriku, len preto, že zápletka to tak potrebovala.
A nakoniec hra ani nevie, kedy má skončiť. Už asi trikrát máte pocit, že nabehnú titulky, ale nie. Posledná hodina je vyslovene o tom, že idete zachrániť niekoho pred smrťou, aby ste ho mohli zabiť a záverečný ženský súboj v bahne už je skôr smiešny ako adrenalínový - už som čakal, kedy zaznie huba z Bennyho Hilla. Ale zase nemôžem napísať, že by som sa nebavil – je to stále herný masterpiss, aký sa objaví raz za dekádu, aj napriek polodebilnej opakujúcej sa zápletke tých zabitých (doslova) 30 hodín vôbec neľutujem. Dokonca by som si to pokojne zahral znova - ak by som mal strašne veľa voľného času a chuť znova si privodiť posttraumatickú stresovú poruchu. Číselné hodnotenie nedám, lebo sa mi nechce.
