Presne tak to malo byť. Ako by v televíznom prijímači povedali - Dve Rodiny. Štyri Deti. Jedna Destinácia. Malo to veru vyzerať úplne ako z upútavky nahovorenej triezvym Štefanom Skrúcaným. Intergalaktická kolízia dvoch rozdielnych rodín, kde by elementy ako politika, výchova, či názory na čokolvek, mrežovník ba aj únava lietali vzduchom hustejšie, ako dúhove konfetti na pochode LGBTQRSTUV. Popri tých 17 hodinách strávených spoločnou cestou autom do Grécka vyzerá James Francových filmových 127 hodín ako prechádzka pavilónom urológie počas rozkvitnuto sparného letného dňa, držiac sa pritom za ruku s duchom Borisa Filana. Istotne by si aj samotný James odkúsol radšej obe ruky (film som síce nevidel, ale asi tak dáko to muselo byť) len aby aj on nemusel byt zahrnutý do ekipy obyvateľov 9 miestneho Volkswagenu/Fordu/dosť sa to menilo. Napriek tomu to obe rodiny chceli zvládnuť.
Ale to všetko len malo byť. Čo ale naozaj bolo? Posadajte si deti okolo klavíra a doneste otcovi marhuľový džem a hašlerky. Nastal čas vyprávania života.
Budú naše požiadavky rešpektované? Nebudeme o niečo ukrátení? Pôjdeme sa po ceste niekam pozrieť, alebo sa neunavíme a pôjdeme priamo? Dokážeme sa pobaliť do polovice kufra auta? Ako to bude s peniazmi vopred? Je 50€ extra za klimatizáciu na izbe priveľa, alebo nutné zlo? Kde to Grécko vlastne je?
Aj takéto otázky si kládli rovným dielom dva ku jednej obe rodiny. Báli sa totiž, aby neostali o niečo ochudobnení, čo je predsa po škaredých spolužiačkach v deviatej triede a vypredaných karfioloch v Kauflande tesne tretí najväčší problém na svete. Keď už všetko smerovalo do veľkého finále a najväčšia epocha juhoslovansko-bulharsko-gréckej kinematografie mala ísť do produkcie, nastal zvrat udalosti.
Michal a jeho kamene.
Akoby mu všetky vesmíry sveta chceli povedať, že po tom, čo v roku 2017 krvopotne do svojej pseudo-thanosovskej rukavice získal zopár žlčníkových kúskov, nastal čas o niečo sa priblížiť k získaniu kompletnej zbierky Infinity Kameňov (neviem, ako ich Česi preložili. Najskôr asi ako Fařebné Šutře). Mimochodom od 2018 už práve v nej hrdo svietil aj kameň číslo dva - zubný. Ako dôkaz použu(i)te zubársky účet nakumulovaný za sledované obdobie, so súčtom niekde na úrovni 500€. Ale o tom inokedy.
Tretí kameň nedokázal nechať na seba dlhšie čakať a ako blesk maslom preťal dokonale krehko nalinajkované plány oboch rodín.
Cesta na pohotovosť tri dni pred odchodom.
Lekárka ženského džendžeru sa ma najsamprv snažili odbiť, ale po potvrdenej krvi v moči zmenili rétoriku. Pretočíme o niečo vpred a v ten istý večer ma uisťuje lekár: “Máte tam nie jeden, nie dva, ale hned tri obličkové kamene!”
Vtedy to bolo nad plameň zváračky jasnejšie.
Žiadna dovolenka. Ale zbrusu nové dobrodružstvo smerované k ďalšiemu kameňu z mnohých. Ak bude raz zbierka kompletná, postačí jedno nenútené lúsknutie a polovica všetkých takýchto zlých kameňov sa premení na prach. Ako nikdy nehovorí vodič 72jky cestou nahor okolo Starej Sladovne, niečoho sa chyťte, pôjdeme rýchlo a do asi troch (obličkových) zákrut.
Autobus odišiel ráno. Legendárny Ford bezo mňa na palube kvôli prešovskému meškaniu až chvíľu po obede. A Michal nastúpil do Novej Nemocnice, na poschodie číslo jedenásť.
Skrátka dovolenka každemu dopraje po svojom.
