Kapitola 3 – 17.01.2015 - Prílet do Manily, Cebu City, hľadanie hotela

 

Prileteli sme do Manily niečo pred polnocou. Imigračný proces prebehol hladko, spočíval vo vyplnení imigračného lístka (zjavne iba pre štatistické účely) a klasickej pasovej kontrole, po absolvovaní ktorej mi dali do pasu štempel s povolením na pobyt v dĺžke maximálne 30 dní.

 

Rozdiel medzi predošlými letiskami a tým v Manile bol na prvý pohľad zjavný. Človeku ako prvá udrie do oka obrovská prezamestnanosť, keď namiesto značiek a tabúľ človeka naviguje na správne miesto množstvo zamestnancov letiska. Aj samotná letisková hala viac pripomína stodolu ako moderné letisko.

 

Potreboval som si zadovážiť domácu hotovosť- filipínske peso (ďalej iba „PHP“). So sebou som mal iba 50 eur, plne som sa spoľahol na výbery z bankomatov. Tomáš s Jirkom si išli zmeniť doláre, ja som skúšal podojiť bankomaty. Chcel som si naraz vybrať aspoň ekvivalent 500 eur (25 000 PHP, t.j. 1 EUR = cca 50 PHP). Jeden bankomat bol však mimo prevádzky, druhý mi vypisoval, že mám skúsiť bankomat druhej banky. Na moment som znervóznel, ale keď som videl ostatných belochov ako dosahujú rovnaké úspechy, trochu ma to upokojilo a rozhodol som sa vymeniť si zvyšné eurá za pesos, nech mám aspoň nejakú hotovosť, kým sa dostanem do Cebu City.

 

Medzitým si moji noví najlepší kamaráti zakúpili domáce SIMkarty a boli pripravení na odchod do svojho dopredu zarezervovaného hotela. Odpísal som si číslo na Tomáša a dohodli sme sa, že sa dohodneme. Rozlúčili sme sa a šli sme si po svojom.

 

Mojou úlohou bolo dostať sa z Terminálu 1 na terminál neviemktorý, čiže mojou úplne najsamprvšou úlohou bolo zistiť, z ktorého terminálu  mi to vlastne letí do Cebu City. Pomohla mi zamestnankyňa letiska, ktorá si pozrela moju vytlačenú letenku a skonštatovala, že letím z Terminálu 3. Následne mi oznámila, že o 15 minút ide shuttle bus, ktorý je grátis a na môj terminál ma odvezie. Vyšiel som z príletovej haly a ďalší zriadenec mi zopakoval už počuté. Tak som si sadol na zastávku shuttle busov a čakal.

 

Okej, ešte jedna vec. Manila ma privítala tak, ako som čakal. Človek jednoducho vyjde z letiska a Manila ho plesne po ksichte vlhkým, horúcim a smradľavým vechťom. Vlhké a horúce sa zvládnuť dá, nakoniec aj smrad. Ale ten smrad, no je to niečo veľmi špecifické a ťažko charakterizovateľné. Niečo ako kafiléria, ľudské hovná a hnijúce ovocie dohromady. Romantika.

 

Shuttle bus prišiel a ja som sa vrútil dnu. Oproti mne si sadli domorodci, vedľa mňa sedel starší Európan s Filipínkou, ich ratolesťou a nenormálnym množstvom batožiny. Osamote cestujúci beloch je stále atrakciou, tak netrvalo dlho a oproti sediaci Filipínci sa mi prihovorili. Išlo o ľudí pracujúcich dlhodobo v USA, tráviacich dovolenku v domovine. Pomerne častý jav, keďže vonku pracuje približne 12 miliónov Filipíncov. Títo sa najskôr nevedeli vynačudovať nad tým, že cestujem sám. Následne ma uistili, že môj let je ozaj z Terminálu 3. Vzápätí sa mi prihovoril aj európsko-filipínsky pár sediaci vedľa mňa a odporučil mi ich nasledovať.

 

Terminál 3 bol aj o pol druhej v noci tým najrušnejším letiskom, na akom som v živote bol. Pripomínal mi obrovský obchoďák, v ktorom na jednom poschodí stoja nekonečné rady na check-ine, na druhom ďalšie kvantum ľudí žere vo fastfoodoch a pomedzi to je každá voľná plocha zaprataná  ľuďmi spiacimi, čakajúcimi na svoje lety.

 

Ja som mal do odletu 4 hodiny čas. Najskôr som mal v pláne pospať si, ale bez šance, všetky miesta čo i len trochu vhodné na spanie boli obsadené. Potom ma chytil hlad, tak som si dal polku kuraťa s ryžou (raňajkové menu) a najedený som čakal, kým sa na tabuli zjaví môj let. Po pár hodinách čakania som začal byť nervózny, najmä keď sa na tabuli zjavovali lety neskoršie ako bol ten môj. Naveľa som sa šiel opýtať, čo je s mojím letom do Cebu City, či je zrušený a ku mne sa to nedostalo, alebo som iba dementný a neviem ho na tabuli nájsť. Nakoniec sa ukázalo, že dementní boli všetci ostatní a moje lietadlo o hodinu a pol odlieta z Terminálu 4. Navyše som sa dozvedel, že najbližší shuttle bus chodí o 05:30 ráno (môj let o 05:35) a je nutné použiť taxík. V tom čase som už vďaka časovému posunu a nedostatku spánku začínal byť paranoidný, takže som mal pocit, že ma chcú odrbať a shuttle bus jednoducho musí chodiť, keď je všade toľko ľudí.

 

Nechodil. Taxík ma za 150 PHP odviezol na Terminál 4, ktorý vyzerá ako taká väčšia autobusová stanica. Konečne som na tabuli zazrel svoj let, po ixtýkrát som absolvoval rovnaké kontroly a po chvíli čakania sa usadil v lietadle.

 

V Cebu City sme pristáli o siedmej hodine ráno. V tom čase som mal za sebou 50 hodín strávených na letiskách a v lietadlách, počas ktorých som spal presne 2 hodiny. Bol som úplne mimo. Odchytil ma zamestnanec letiska:

„Kam idete?“

„Neviem.“

„Hotel?“

„Dúfam.“

„Potrebujete taxík, ale nechoďte žltým, tí majú jednotnú cenu, biele vyjdú lacnejšie. Máte hotel?“

„Nemám nič, musím nejaký pohľadať, neviete o nejakom?“

„Treba sa opýtať taxikára, pýtajte sa na apartelle.“

Mhm, pomyslel som si a v tú sekundu som zabudol, na čo sa mám pýtať.

„Okej vďaka.“

 

Vybral som sa odporúčaným smerom a uvidel som asi 40 bielych taxíkov. „Výborne“, pomyslel som si, sadol som si na múrik, otvoril som sprievodcu a začal som si čítať o odporúčaných ubytkách. Nič, nula bodov, v momente som všetko zabúdal. Vstal som a zakýval na taxík.

 

„Kam to bude, Sir?“

Hmmm Sir, konečne niekto oceňuje môj majestát.

„Neviem, do Cebu City, nevieš o nejakom hoteli? Potrebujem ubytko, môj limit je do 1000 PHP.“

„O niečom viem, vyskúšame.“

„Len ma niekam dovez, nespal som dva dni, kokotsky dlhá cesta, meliem z posledného.“

„Odkiaľ si, z USA?“

„Nie, Slovensko.“

„Aha.“

 

Ako sa neskôr ukázalo, slovíčko „Aha“ (aaaaaa) bolo najčastejšou reakciou na „Slovensko.

 

Blúdili sme po meste v hroznej premávke asi hodinu a pol a vyskúšali sme 6 hotelov, všetko plne obsadené. Medzitým ma môj taxikár pochváli za postreh, keď som poznamenal, že semafory sú na Filipínach zjavne na okrasu a navrhol mi, že ak neuspejeme v ďalšom hoteli, tak môžem bývať u neho.

 

Nakoniec, keď som už rezignovane posunul svoju latku na 4000 PHP, sme uspeli v hoteli č. 7, kde mali jednoposteľ s vlastným hajzlom a horúcou sprchou za 950 PHP. Okamžite som to zobral, taxikárovi som zaplatil podľa taxametra 500 PHP (10 EUR za hodinu a pol vozenia sa celkom ide), vysral sa, dal si sprchu a zvalil sa o 9tej ráno miestneho času do postele.