Kapitola 7. Siquijor Island, Apo Island
26.01.2015 – 29.01.2015
Klára, motorky, rum, pláže, vodopády, rakúsky konšpirátoský párik, piati 25 km tricyklom, korytnačky.
Ráno sme prišli do prístavu v Tagbilarane a pokúsili sme sa dostať nejakú kompenzáciu za to, že nepoužijeme spiatočný lístok do Cebu City. Nepochodili sme (lístky boli kupované „v akcii“ s doložkou nerefundovateľné), tak sme oželeli pár sto pesos a kúpili lístky na loď do mesta Siquijor na rovnomennom ostrove s medzizastávkou na ostrove Negros v meste Dumaguete. Loď odchádzala o hodinu, ktorú sme strávili dospávaním predošlého dňa. Po všadeprítomnej kontrole batožiny sme našli zakryté miesto na vrchu lode a pokračovali v spánku.
Zobudili sme sa 20 minút od cieľa našej cesty. Pršalo. Kým sme dorazili na Siquijor, pršať neprestalo. Po vystúpení z lode sa na nás vyslovene vrhli miestni prepravcovia. Tak my, ako aj väčšina osádky lode, sme mali namierené do približne 20 km vzdialenej dediny San Juan, kde mali byť hlavné ubytovacie kapacity a pláže ostrova. Najskôr som sa vysmial chlapíkovi, ktorý nám ponúkal jedno miesto v jeepney za 200 PHP, aby prišiel vzápätí druhý s ponukou na odvoz za 20 PHP/osoba, dodávkou. Predošlý borec si ešte vypočul zopár vulgárností (okrem toho, že mal kleptomanské sklony, bol ešte aj drzý) a šli sme s druhým.
Naládovali sme sa dnu, počkali, kým sa vozidlo zaplní do posledného miestečka (kapacita takejto dodávky je neobmedzená), a vyrazili sme. Osadenstvo pestré, okrem domácich a niekoľkých kusov hrabavej hydiny, ktorú prevážali v klietkach, aj pár turistov. Traja z nich zapojení v družnom rozhovore v španielčine. Najmä jedna – vysoká modrooká blondína – rozhodne nevyzerala ako Španielka.
Bavil som sa s Tomášom, keď sme zrazu zastali. Šoférovi došiel v tej jeho rachotine benzín a vybral sa ho zháňať po okolitých príbytkoch. Začali sme analyzovať situáciu, keď blondína oproti po česky zahlásila „asi nám došiel benzín“.
„No, vyzerá to tak....aj som si myslel, že nie si Španielka,“ odvetil som.
„No, tak to teda nie som..“
Klára, ako sa dotyčná volala, žila dlhodobo v Barcelone a na ceste po juhovýchodnej Ázii bola už piaty mesiac. Sama.
Po doliatí benzínu sme sa pohli a šťastne dorazili do San Juanu. Šofér nám dal pár tipov na ubytovanie. Nakoniec sme zobrali na prvú noc dorm v Charisma Beach Resort & Restaurant za 300 PHP/osoba. Kláre sa to zdalo veľa, domáca nebola ochotná vyjednávať, tak sa pohla ďalej. Neskôr sme ju stretli campovať o kúsok vedľa. Na tomto mieste som neodolal steaku z tuniaka za príjemných 200 PHP, k obedu patrilo neodmysliteľné pivo, nech neuškodí. Dohodli sme sa s Klárou, že sa ráno stretneme a zoberieme ju na výlet po ostrove na motorkách. Následne sme šli preskúmať dedinu a po ceste sme si dohodli výhodnejšie ubytko (chatka na pláži za 600 PHP/noc pre všetkých troch) a rovno sme si od domáceho prenajali motorky za 300 PHP/deň.
Ráno sme sa podľa dohody stretli s Klárou a vyrazili sme na okružnú jazdu po ostrove. Siquijor môžem odporučiť. Pekný, malý a hornatý ostrov, minimum turistov, pekné scenérie a prekvapivo dobré cesty. Prvú väčšiu prestávku sme si spravili na vodopádoch Cambugahay Falls. Najmä Jirku bol problém odtiaľ dostať, kúpanie v sladkej vode si patrične užíval. Ja som mal ešte nedoliečené boľačky z nehody na motorke, tak som sa iba poflakoval na brehu a driemal. Potom sme pokračovali cez vyhliadku (na ktorej kvôli zlej viditeľnosti nebolo nič vidno) do mestečka Larena. Tam sme dali obed v hrnciarni a Klára si pozrela, kedy jej ide loď z Lareny do Tagbilaranu. Výlet sme ukončili relaxom na Salagdong beach.
(Cambugahay Falls)
(typický predaj benzínu)
Cestou späť do San Juan sme opäť dostali defekt. Najbližší opravár bol podľa domácich 2 km ďaleko. Keďže Klára odchádzala už v ten večer z Lareny, Jirka ju šiel zaviezť a ja s Tomášom sme vyriešili problém s defektom. Na večeru sme si dali nejaké grilované mäso z ulice a kúpili neodmysliteľný rum. Pri večernom popíjaní sa ku nám pripojil párik Rakúšanov, s ktorými som ostal v rozhovore do hlbokej noci. Oboznámili ma s celou paletou konšpiračných teórií a mohol som ísť spokojne spať.
Ďalší deň prebiehal podobne ako predošlý. Hneď ráno sme nasadli na motorky a zašli na vodopády a keďže sa moje rany celkom pekne hojili, aj ja som si konečne omočil slivky. Nakoniec sme našli úplne vyľudnenú pláž Kagusuan beach, ktorú zaraďujem k jedným z najlepších vôbec na Filipínach. Večer sa k nám opäť na pár drinkov pripojili Rakúšania, ja som sa ale radšej zaoberal plánovaním mojich ďalších dní. Čas rozlúčky s chalanmi sa blížil, a tak bolo načase porozmýšľať nad tým, čo ďalej. Rozhodol som sa, že sa s nimi vrátim naspäť do Cebu City a odtiaľ poletím do mesta Puerto Princesa na ostrove Palawan. Rovno som si kúpil letenku za cca 120 €.
(cesty Siquijor)
(Kagusuan beach)
Predtým nás ale ešte čakal Klárou odporučený Apo Island, v okolí ktorého mali byť veľmi dobré podmienky na šnorchlovanie. Ráno sme sa dopravili jeepneym do Siquijoru a odtiaľ do Dumaguete. V Dumaguete sme narazili na našich obľúbených Rakúšanov. Keďže bolo potrebné dopraviť sa do Malatapay, odkiaľ premávajú bangky na Apo Island, skoordinovali sme postup a chytili tricykel. Ak bola predtým jazda v tricykli na Panglau pomerne divoká, toto bolo ródeo. V tricykli sme boli namadžganí piati, ten mal zjavné problémy aj do malého briežka. Začali panovať obavy, že sa niekde prekotíme. Vzhľadom na stav tejto sajdky by to mohlo mať fatálne následky.
(tricykel)
Nakoniec sme opäť úspešne dorazili do prístavu Malatapay. Tu sme si dohodli loďku za 300 PHP/osoba, ktorá nás doviezla na maličký ostrov Apo. Oddelili sme sa od Rakúšanov a našli ubytko v dorme za síce nehoráznych 800 PHP, ale boli v tom tri jedlá a na ostrove moc na výber nebolo, takže to nebol v konečnom dôsledku zlý kauf. S Tomášom sme šli pozrieť na vyhliadku na maják, Jirka mal dosť a ostal si trochu pospať. Večer sme si dali v reštaurácii pár koktejlov a keďže sa nič moc nedialo a na druhý deň nás čakal šnorchel, šli sme pomerne skoro spať. Mimochodom, na ostrove Apo ide elektrina iba pár hodín denne a definitívne ju vypínajú o deviatej večer.
(bezný deň na Apo Island)
Ráno sme stretli nadšeného mladého Nemca, ktorý vrieskal „iba 5 metrov od brehu a takéto korytnačky“ a rozťahoval ruky do obludných rozmerov. Povzbudení sme sa šľahli do mora a fakt, iba pár metrov od brehu bolo vidno korytnačky rôznych veľkostí. Ja som ich narátal osem. Najmä jedna veľká, ktorá plávala popod mňa, bola obria a vzbudzovala rešpekt. Tomáša takmer nebolo možné dostať z vody, naveľa vyliezol s tým, že si dá neskôr repete. To sa ale opäť začali kopiť mraky a dvíhať vietor.
Kapitola 8. Z Apo Island do Dumaguete City, Cebu City, Puerto Princesa; 29.01.2015 – 01.02.2015
Surfovanie na bangke, večer v Dumaguete, opäť karaoke, party, vysporiadanie sa so šľapkami, adrenalínový trajekt, rozlúčkový večer s kumpánmi, už sólo na Palawan.
