Kapitola 14. Talipanan Beach a okolie, z Puerto Galera cez Batangas do Manily
22.02.2015 – 26.02.2015
Bývanie u Mengie, flákanie sa po plážach, Talian, obchodovanie na pláži, shemales, invázia Kórejcov, večerné hodovania.
Z White beach sa na tú Talipananskú dá dostať po asfaltke alebo po pobreží. Vybral som si druhú možnosť, ktorá obnášala preskákanie cez nejaké tie skaly. Ubytovanie som tentokrát nemal vyhliadnuté dopredu. Ako som sa presúval po pobreží, v duchu som si gratuloval k rozhodnutiu zakončiť svoju dovolenku práve na tomto mieste. Počasie super, pláže rovnako, minimum turistov.
K Mengie´s som sa došulil poobede. Po ceste som minul pár luxusne vyzerajúcich rezortov, do ktorých som ani nemal odvahu ísť sa pýtať na ubytovanie. Keď som uzrel príbytky so slamenými strechami, vedel som, že toto je moje miesto. S Mengie som sa dohodol okamžite, zo 600 zišla na 450 PHP za noc za chatku s vlastnou kúpeľňou a hajzlom s tým, že má miesto iba na dve noci a ďalšie dve môžem spať vonku na hamake za 150. Dala mi najesť, zoznámila s celým príbuzenstvom a dala kľúče. Po predošlej prebdenej noci a po pár pivách som bol zmohnutý a rovno som sa zvalil do postele a zaspal.
(Vnučka mojej domácej, furt mi kradla tablet)
Prebudil som sa poobede. Vydal som sa preskúmať okolie. Nohy ma zaviedli po ceste naspäť na White beach. Kúpil som si v miestnom pekárstve skvelé koláče s kokosovou plnkou a nepochopiteľne nízkou cenou (2 pesos za kus) a pár pív a zvalil som sa na pláž. Plán bol jasný, nerobiť zhola nič, jesť, piť a pozorovať cvrkot na pláži. Úspešne sa mi ho darilo napĺňať. Ešte pred súmrakom som preskákal naspäť na Talipanan beach k Mengie. Objednal som si večeru a pivo a pridružil som sa k páru starších Francúzov, ktorí boli ubytovaní vo vedľajšej chatke. Francúz bol kúzelne pripitý a vykladal mi celý večer rôzne historky z Filipín. Ako sa ukázalo, s pani manželkou boli na Filipínach už dvadsiaty piaty raz. Pri druhom stole sedel postarší, z piva usrkávajúci chlapík a uchechtával sa na našich krčmových rečiach.
Ďalšie ráno sme sa všetci stretli pri raňajkách. Francúzi boli na odchode, z uchechtávajúceho chlapíka sa vykľul celkom pohodový Talian so zaujímavým životným príbehom a mizernou angličtinou. Svojimi zážitkami to vybalansoval.
„Počuj,“ hovorí mi. „Dvanásť rokov som robil vykladača kamiónov, potom som si odpálil chrbát a musel som s tým skončiť.“
„No a čo robíš teraz?“, opýtal som sa.
„Teraz sa starám o bláznov v cvokárni, som ošetrovateľ. Povedal som si: „Si blázon, tak musíš pracovať s bláznami." A vyhovuje mi to. 10 mesiacov pracujem, 2 mesiace cez zimu cestujem. Väčšina ľudí musí trpieť magorov v zamestnaní, ja to mám ako súčasť roboty."
Nedalo sa nesúhlasiť.
Po raňajkách sme sa s Talianom vybrali vegetiť na pláž. Sezóna sa ešte nezačala, na pláži to nebolo prepchaté turistami. Viac ako turistov tu bolo žienok ponúkajúcich masáže a chlapíkov predávajúcich kadejakú šmelinu. Nemal som ešte pokúpené suveníry, tak som si krátil čas rozhovormi s predavačmi, s úmyslom možnože aj niečo kúpiť.
„Hej, hej, pane, perly, náramky, super ceny!!“
„Ceny ako pre najlepšieho kamoša?“, nadhodil som. Predavač sa začal škľabiť.
„Jasné jasné, toto tu, tieto náramky, predávam za 600, ale tebe to dám za 300, keďže si povedal, že sme najlepší kamoši.“
Zalovil som vo vrecku a našiel som 76 pesos.
„OK, ty môj najlepší kamoš, dám ti za ten náramok 76 pesos, keďže viac nemám.“
V tvári domorodca sa zračili zmiešané pocity. Aj mi to chcel predať, aj mi to nechcel predať za tak málo. Krútil sa ako červík ešte 15 minút. Talian to celé pozoroval a dobre sa bavil. Nakoniec predavač povolil.
„Dobre dobre... Daj mi tých 76 pesos.. Ja ti to za toľko predám... Ale sľúb mi jedno... Nikomu... NIKOMU nepovieš, že som ti to za toľko predal. Zruinovalo by nám to všetkým biznis.“
Túto fintu s poslednými peniazmi som následne použil ešte niekoľkokrát, vždy s rovnakým koncom.
Večer sme si s Fabiom (tak sa Talian volal) kúpili fľašku rumu a u Mengie v bare sme započali konzumáciu. Mengie som sa opýtal, či náhodou nemá prístup k čerstvým rybám. Ukázala mi nalovené tuniaky a red snappery. Tak som si s ňou dohodol, že presne toto chcem každý deň večerať a ohlásil som aj Fabiovi, či sa nechce pridať. Za cenu 200 pesos na osobu sme tak mali každý večer pripravenú čerstvú grilovanú rybu s kopou ryže a zeleninového šalátu. Určite lepšie ako cordon bleu s hranolkami, ktoré mala, okrem iného, Mengie na jedálnom lístku. Po večeri sme si s Fabiom vymieňali rôzne skúsenosti z cestovania. Najviac ma zaujala jeho story, ako bol v Mexiku, skonzumoval magické huby a šiel na exkurziu na aztécke vykopávky.
Nasledujúci deň sme šli pozrieť na neďaleký vodopád. Ten sám o sebe za veľa nestál, ale vymákli sme tam filipínsku omladinu oslavujúcu narodeniny jedného z nich. Oslavovali príkladne, po okolí sa váľali prázdne fľašky rumu, slečny skákali oblečené do vody, skoro ako na Gottku (až na tie vodopády). Porobili sme nejaké fotky. Fabio nosil so sebou sošku kostlivca, ktorého si vždy vyfotil pri nejakej pozornosti hodnej príležitosti. Aj som sa ho pýtal, aký to má význam, ale dočkal som sa iba rôznych neurčitých odpovedí.
(Filipínska omladina oslavuje)
Na obed sme skočili do miestnej hrnciarne, v ktorej obsluhoval zjavný shemale. Inak odporúčam, najlepšia hrnciareň, akú som na Filipínach navštívil. A nie kvôli shemalovi, kvôli skvelému jedlu. Ak tam niekedy niekto zavíta, musí okoštovať ich kuracie karí. Ceny príjemné, 60 pesos za porciu mäsa s kopou ryže. Princíp je jednoduchý. Človek uvidí stánok s hrncami, podíde, podvíha pokrievky, ak nevie identifikovať, čo je to za jedlo, tak sa opýta a keď sa mu niečo zapáči, tak si nakáže naložiť. V týchto zariadeniach som sa stravoval na 90% mojej dovolenky. Treba ale sledovať prevádzky, kde sa motajú domáci vo vyššom počte. Máte istotu, že jedlo je chutné a zdravotne nezávadné.
(Typická filipínska „hrnciareň“)
(Typický filipínsky fastfood – hamburger za 40 centov)
K shemalom len toľko. Ak má niekto chuť, nech ide na White beach. V každom jednom plážovom bare pracujú minimálne dvaja, v niektorých je celý personál tvorený týmito kreatúrami. Človek sa im nijako nevyhne, to si tak prechádzate bar za barom a z každého na vás kričia ženochlapi: „Hej pane!... Masáž? Drink?“. Drink si dáte, masáž neriskujete. Aj keď mi Mengie v súvislosti so shemalami tvrdila, že na to, aby sa človek dostal do neba netreba nevyhnutne umrieť.
(Tak som si nejaký drink teda dal)
Posledné dve noci som musel spať vonku. Nakoniec na verande na matraci, do hamaky som sa nezmestil. Dôvod bol prostý – prišli Kórejci. A nie hocijakí, títo boli organizovaní v cirkvi nazývanej adventisti siedmeho dňa. To sme tak ráno sedeli s Fabiom v bare a popíjali kávu. Zrazu vyletela Mengie a zvolala" „Kórejci idú!!“ Pozreli sme s Fabiom na seba, potom na more a fakt. K pobrežiu sa blížilo asi 50 Kórejcov v desiatich loďkách. Asi takto to mohlo vyzerať, keď sa Japonci vylodili počas druhej svetovej v Malajzii a na Filipínach. Každý večer sme potom museli vypratať bar, pretože si z neho spravil ich duchovný vodca kazateľnicu. My sme vždy sedeli opodiaľ, pochlastávali rum alebo gin a počúvali sme.
„Možno by sme im mali zamiešať do večere tie magické huby, čo predávajú na plážach,“ nadhodil Fabio.
„Ja si myslím, že oni už svojho Boha hľadať nemusia,“ odvetil som. Všetci boli z kázne dojatí. Okrem nás.
(výhľad z cesty nad Puerto Galera)
Posledný deň som si požičal skúter a celý deň som strávil vozením sa po ostrove. Fabio odišiel, Kórejci odišli tiež. A ďalšie ráno som sa pobral aj ja. V Puerto Galera som poslednýkrát nastúpil na loď, odviezol som sa do Batangas a nastúpil na autobus do Manily. Tam som mal zarezervované ubytovanie v Pink Manila Hostel, moja posledná noc pred odletom domov.
Kapitola 15. Manila, Kanton, Paríž, Praha, Bratislava.
26.02.2015 – 28.02.2015
Príchod na hostel, party na hosteli, bosý Austrálčan, problémy s bankou, drzý taxikár, príchod domov.