Prečo sú v zámorí nočné relácie prestížnou záležitosťou a my si musíme vystačiť s Adelou?

Mená ako Leno či Letterman sú rozhľadenému televíznemu divákovi známe aj u nás. Len malá skupina ľudí nejakú ich reláciu naozaj aj videla, ale aj ten zvyšok približne vie, že sú to páni v kravatách, ktorí neskoro v noci bavia Američanov. Za milióny dolárov. Vďaka ich reláciám je reklamný čas po 23:35 lukratívny. A spolu s Kimmelom, Fergusonom, Fallonom a O'Brienom tvoria výnimočnú skupinku ľudí, ktorí na prvý pohľad stavajú logiku obchodu na hlavu. Ono to ale nie je celkom tak.

Late night shows spolu so stand up comedy sú kultúrne artikle made in USA, ktorých vývoz so sebou nenesie negatívnu stránku. Čokoľvek postavené na dobrej zábave, s dôrazom na slovíčko "dobrej", nemôže spôsobiť v krajine prijímateľa kultúrny poplach, pretože nie je a nemôže byť konkurenciou omamných televíznych látok z Latinskej Ameriky alebo shitvarieté zosnulého Dušana Hergotta. Zatiaľ čo stand up comedy sme na Slovensku začali brať vážne pred vyše dvoma rokmi a som nesmierne rád, že takmer od počiatku som toho súčasťou, odroda late night show (LNS) zatiaľ nevzbudila pozornosť majiteľov peoplemetrov (a všetkých ostatných) natoľko, aby sa rozvíjala, či v prvom rade prežila.

Blízko k naplneniu významu onoho slovného spojenia mala len jedna relácia. Štátna televízia v roku 2004 vytiahla MM Show s Milanom Markovičom. Tento program mal takmer všetky atribúty LNS - typovo dobrého moderátora, pracovný stôl na pódiu, vlastnú kapelu, sidekicka (Pišťanek) a minimálne dvoch hostí. O niečo sa neskôr pokúsil typovo nevhodný Andy Kraus, ktorý ale rýchlo zistil, že bez lámanej maďarčiny sa mu nerobí dobre. A nejaký čas to skúša Adela. Ako som vyššie nerátal Lopeza, tu som zámerne vynechal Müllera - ani jeden nemal a nemá na obrazovke čo robiť.

Na túto tému napísala v októbri minulého roka obsiahly článok Z. Uličianska zo SME (Adela v krajine talkshow). Scénu síce predstavila po obsahovej stránke, ale takmer úplne vynechala biznis v pozadí, bez ktorého by naozajstné LNS neboli tam, kde sú dnes. Totiž, Leno a ostatní, spolu s legendárnym Carsonom, sa môžu spoľahnúť na aparát televíznej stanice, ktorý fungoval a funguje na princípe "veľa muziky za veľmi veľa peňazí". Leno má k dispozícii vyše 100-členný štáb. Počet writerov v priemere nejde pod päť, skôr sa blíži k desiatim.

Jednoduchá otázka: ako môže jedna súkromná stanica vysielať štyridsať týždňov ročne takú drahú show (NBC a CBS dve)? Jednoduchá odpoveď: zo šesťdesiatich minút vysielacieho času trvá show v priemere štyridsať. Je ťažké uhádnuť, čo tvorí zvyšnú tretinu? Ďalšia otázka: ale na to potrebujú sledovanosť, nie? Dobrá otázka. Ďakujem. Prvé LNS začínajú o 23:35, čo je v zámorí 35 minút po prime time. V rebríčku po prvom májovom týždni bol na tom najlepšie v tomto časovom slote Jay Leno s 3,8 milóna divákov, v čase od 0:35 do 01:35 viedol Craig Ferguson s 1,8 milióna. Rovnaké číslo dosiahol Jimmy Kimmel, ktorý začína o 0:05, ten je však na ABC sám. Inými slovami, aj tú najsledovanejšiu reláciu pozerá približne 1,3 percenta z celkového (oficiálneho) počtu obyvateľov.

Je to málo či veľa? Nuž, fakt neviem. Totiž, neexistuje žiaden iný trh, s ktorým by sa to dalo porovnať. Ale základné poznanie je jasné: organicko-neorganická zmes osobností, obsahu, vysielacieho času a zadávateľov reklamy sa vykryštalizovala do produktu, ktorý je ohromne výnosný pre všetkých. Zatiaľ čo slovenské stanice stále prežívajú v bubline instantnej programovej tvorby, zámorský trh sa formoval desiatky rokov.

Prečo to nikde inde neexistuje? Je to len o dôvere vo svojich ľudí a vzťahu k divákom. Carson moderoval Tonight Show tridsať rokov, Letterman od toho nemá ďaleko a Leno onedlho zavŕší dvadsiatku. Ako to, že nie sú okukaní? Pretože sa z nich stali inštitúcie, ktoré prinášajú divákom i biznisu presne to, čo obe skupiny potrebujú. A mali na tom more času.

Vrátim sa k článku SME, v ktorom Markovič v návrate k svojmu neúspechu poznamenal: "Precízne vymasírovaná verejnosť má už na zábavu svoj názor." Okrem logickej chyby - názor vymasírovanej spoločnosti nie je jej vlastný - moderátor môjmu srdcu blízkych Večerov vlastne povedal, že na Slovensku prežije len estrádny humor a akýkoľvek iný skôr či neskôr upadne v nemilosť. Problém je, že ten amerického strihu, alebo akéhokoľvek neslovenského, u nás ešte ozajstne nikto nevyskúšal. Jediným vzorom Markoviča bol a vždy bude Milan Markovič, Andy Kraus sa v minulosti chválil tým, že berie vtipy z internetu (a robí ich ešte menej vtipnými) a Müller mohol byť rád, že vôbec zo seba pred kamerou niečo dostal, keď mu práve ne**balo.

Môžete mať neviem aký band, dokonca tých najlepších hostí. K tomu byť výborným talkmasterom. To ide takému Janovi Krasusovi lepšie než komukoľvek inému. Ale moderátor LNS ide so svojou kožou na trh predovšetkým s úvodným, približne desaťminútovým monológom, ktorého humor a jeho podanie má diváka presvedčiť, aby ďalších tridsať minút neprepol na niečo iné. To takému Janovi Krausovi ide horšie než komukoľvek inému. Ale prvý hosť už nedočkavo stepuje za dverami, takže diváci ten shit nejako prežijú... Čo iné im zostáva?

Neverím, že slovenské publikum, ako vzdialene tvrdí Markovič, nedokáže prijať humor "amerického strihu". Z svojich stand up vystúpení, kde publikum pozostáva presne zo vzorky, po ktorej LNS idú (vek 18-49), viem, že naň reagujú veľmi dobre. Niekedy výborne. Viete, vtipným ste len vtedy, keď rozosmejete publikum. Iným spôsobom si ľudí na svoju stranu nezískate. Vedel to už Johnny Carson, keď v roku 1962 prvýkrát pozdravil obecenstvo a vďaka svojmu humoru a pohotovému moderovaniu na to mal príležitosť ďalšie tri dekády. Večer čo večer hovoril Amerike, kde sú jej rany a ako sa s vtipom dajú aspoň na hodinu denne zahojiť. Dedičia nasledujú jeho príklad.

Banášovej Adele preto nezávidím. V druhom rade prišla so svojou show v čase, keď po všelijakých iných projektoch mali mainstreamoví diváci na jej prezenciu najmenšiu chuť, a v takejto pozícii je vybudovať si vlastné publikum ohromne ťažké. No v prvom rade dala dohromady koncepciu (primárne pripomínajúcu Chelsea Lately), ktorá síce nesie jej meno, ale nevidieť v ňom ani náznak jej osobnosti. Ukázať na začiatku relácie video, ktoré natočil niekto iný, potom sa spoliehať na trojicu iných hláškarov kolísavej kvality a napokon dúfať, že s hosťom to dotiahnete do cieľa... V takom prípade sa nedá vyhnúť pocitu, že by to vlastne mohol robiť ktokoľvek iný. To je pre moderátora late night show veľmi zlé vysvedčenie. Vlastne horšie nie je.

Touto chorobou ale trpí celý slovenský minitrh. Ak chcete robiť veľa muziky, potrebujete veľa peňazí. Tomu sa nedá vyhnúť. Ak niekto neverí, že sa to dá aj po 23. hodine, bude všetko po starom. Ksichty, humor i slovenská vlajková loď v podobe tureckej pi**, ktorá rieši problémy vo vzťahoch. My sa síce môžeme dobre baviť na ich účet, ale stále sa hľadá človek, ktorý by nám s tým priamo z obrazovky pomohol.