Nasledovala večera a štandardné trávenie času v tatooinskej krčme. Na ďalší deň sme mali na pláne oddych: celý deň tráviš čumením do blba, premiestňovaním sa medzi kuchynkou a krčmou, rozoberaním plánu výstupu na ďalší deň. Večer však prišli zlé správy: kvôli vrtkavému počasiu nie je dostatok ľudí, ktorí by šli ratrakom hore a ísť v malej skupinke po čerstvo nasneženom kopci by bolo relatívne nebezpečné. Keďže nikoho z nás čas netlačil, rozhodli sme sa svoju luxusnú dovolenku v unimobunke predĺžili o deň. Športovci z Krasnodaru si vyšľapali na 4700 metrov nad morom a trvalo im to úctyhodné tri hodiny (mne o hodinu viac). A tak v stredu namiesto potenia sa a makania smerom do kopca, sa v matrixe stal glitch a mal som deja-vu. Čumel som do blba, premiestňoval som sa medzi kuchyňou a krčmou a rozoberal plánu výstupu na ďalší deň.

Veselým rozptýlením dňa bol príchod sedemdesiatčlennej výpravy komunistov. Na počesť 75. výročia víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne (druhej svetovej vojne) zorganizovala Komunistická strana Ruskej federácie výstup pre svojich členov Účastníci mali od 16 do 70 rokov, od 50 do 150 kíl a od 0 po 2 promile alkoholu v krvi. Osud tejto výpravy mi nie je známy, predpokladám, že cestou hore odpadávali jej jednotliví členovia ako hrušky a nejaká časť zdravého jadra vrchol predsa len dosiahla. Domnievam sa – výstup mali naplánovaný až na piatok. 

Nasledovala generálna skúška výstroja a o ôsmej večer sme sa uložili spať. Budíček bol nastavený na dve hodiny ráno: hodina na prípravu, vyzbrojenie sa do plnej poľnej a naraňajkovanie sa. Nasledoval polhodinový výstup k ratraku za tmy, pod svetlom čeloviek. Musím povedať, že tak jasné hviezdne nebo som nevidel už dávno. Pri ratraku sme si hneď obuli mačky, nasadli doň a pod ohlušujúcim revom ratraku sme sa vydali smerom k vrcholu. Sklon, ktorý musí ratrak prejsť, je úctyhodný až strašidelný. Sprievodcovia sú postojačky pripnutí lanami ku kabíne a ôsmi nádejní horolezci sa len držia zubami-nechtami za čo sa len dá. Kultúra šoférovania ratrakov a snežných skútrov na svahoch Elbrusu dosť kopíruje chaotický štýl šoférovania v danom regióne Ruska. Ratrak má prednosť a je na ľuďoch, aby odskakovali preč, ak nechcú skončiť pod ním. Snežné skútre majú neraz havárie a občas ich musia aj zachraňovať z ľadových trhlín. 

 

Ratrak zastavil na 4700, kde vystúpili moji spolubývajúci športovci a nás doviezol na 5100 metrov nad morom. Brieždilo sa. Pripojili sme sa k skupinke päťdesiatich záchranárov (zložiek ruského Ministerstva mimoriadnych situácií), ktorí mali tréningový výstup. Na vrchol nám ostalo už len päťsto výškových metrov a vzdialenosť dva a pol kilometra. Tento úsek som šiel päť hodín – z toho vyplýva priemerná rýchlosť pol kilometra za hodinu. Je to neskonale frustrujúce, že sa nedá ísť rýchlejšie, lebo ak nedopatrením spravíte päť krokov rýchlejším tempom, musíte to ďalšie dve minúty rozdýchávať. Traverzom zvaným Šikmá polička (Kasaja polka) sme prešli ponad rozlámaným ľadovcom – tým, ktorý miestni sprievodcovia volajú odkladisko mŕtvol. Traverz sa postupne vyrovnáva a prichádzame do sedla medzi dvoma vrcholmi Elbrusu. Na vrchol ostáva tristo vertikálnych metrov, je to však najťažšia časť celého výstupu: je najstrmšia, musíme sa pripínať k lanám a svah je veľmi šikmý. Tu používame cepín a každým krokom naberáme pol výškového metra. Týmto spôsobom vylezieme na náhornú plošinu, po ktorej ešte musíme prejsť päťsto metrov do cieľa – už len 40 výškových metrov. Tu sme sa posilnili polkou Snickersu a odporúčaným liekom našich sprievodcov – vyšumenou Coca-colou a nechali tu ruksaky.

 

Táto časť sa mi išla najťažšie, bolo to doslova utrpenie. Trasu, ktorú by som pri normálnych okolnostiach prebehol, som šiel takmer hodinu. Po každom kroku-dvoch krátka pauza. Nielen mne sa šlo ťažko, svedčili o tom značky v snehu po oboch stranách cestičky. Občas žltá alebo hnedá, niekedy zelená, ale aj oranžová či červená. 

Vrchol Elbrusu má rozmery tri krát tri metre a keď som sa tam vyštveral, musel som si päť minút posedieť. Nasledovali slávnostné fotky, vzájomné gratulácie a pome ho dole. Mám toho kopca plné zuby. Pred nami je však najnebezpečnejšia časť dňa a to bezpečný návrat. Spúšťanie sa po lanách, traverz ponad trupochraniliše (odkladisko mŕtvol), až naspäť na miesto, kde nás vysadil ratrak. Zdola sa k nám približoval ratrak s ruskými dovolenkujúcimi turistami. Do tohto nehostinného prostredia s nedostatočným množstvom kyslíka sa vyviezli v kraťasoch a teniskách, s popovou hudbou bliakajúcou z mobilu, aby mali selfinu do instastoriek. Dohodli sme sa so šoférom, zvezie nás dole. Dotvárali sme malebný obraz: vyčerpaní, od hlavy po päty zababušení funiaci horolezci a žúrujúci rusoturisti v kraťasoch a tričkách. 

Vrchol som dosiahol o pol desiatej ráno, na základni sme boli okolo dvanástej. Zvliekol som zo seba prepotené oblečenie, zbalil veci a ešte sme stihli lanovku dole. Chalani, s ktorými sme liezli na vrchol sa ponúkli odviezť ma do hlavného mesta regiónu Nalčik, kde ma čakal hotel a izba so sprchou. Myslím, že je to dostatočne šťastný koniec.