„Najstarší z vás bude krvavý dedo. Pôjde za dvere, ja sa s ním dohodnem, o ktorej hodine príde. Potom začneme spoločne nahlas recitovať „odbila prvá hodina, lampa ešte svietila“. Keď odrecitujeme hodinu, na ktorej sme sa s krvavým dedom dohodli, krvavý dedo vstúpi do miestnosti a začne sa naháňačka. Môže chytať aj mňa aj vás, decká,“ vysvetlila mladá učiteľka Alica deťom v škôlke. „Tak čo, hráme?“
Alica sedela spolu so svojou deväťročnou dcérou Paťou pred televízorom na gauči. Bolo niečo po deviatej večer, v telke sa práve divákom prihováral sympatický moderátor jednej z početných česko-slovenských talentových súťaží a rozprával o ťažkom osude nádejného talentovaného muzikanta. Alici prišlo ľúto mladého hudobníka. Pripomenul jej bývalého. Neúspešný barový umelec. Hral pekne na gitaru, aj hlas mal pekný, taký hlboký. Plánovali si spoločnú budúcnosť. Niekoľkokrát sa dušoval, že s tým skončí a pôjde skúsiť prácu v miestnej fabrike. Muzikant v jeho vnútri zvíťazil. Už je to rok, čo od neho aj s dcérou odišli. Nasledovalo obdobie v ubytovni. Šváby, ploštice a polorozpadnutý nábytok sa stali dennou realitou. Keď sa pomocný stavebný robotník Maroš vo vedľajšej izbe obesil, rozhodla sa odísť. Skončila v ponurom dvojizbáku svojho otčima. Už od detstva k nemu mala bližšie ako k matke. To, že jej párkrát vbehol do kúpeľne, keď sa sprchovala, ospravedlňovala chýbajúcim kľúčom. O tom, že si ju pri súloži so zatvorenými očami predstavoval namiesto jej matky, už nevedela. K ničomu vážnejšiemu nikdy nedošlo a on bol na ňu milý. Tak si ho pamätala.
Z úvah o minulosti ju vytrhol šuchotavý zvuk za dverami bytu. Predstavovala si, ako v miernom podrepe opretý o dvere triafa otčim kľúčom do zámku. Palec ľavej ruky priložený ku kľúčovej dierke, v pravej zviera kľúče a ten zelený sa snaží podľa palca ľavej ruky vsunúť do zámku. V závislosti od miery opitosti sa mu to buď podarí, alebo začne búchať a zvoniť. Proces triafania trval vždy zhruba päť minút. Ak sa mu to nepodarilo, nasledovalo nástojčivé búchanie na dvere, rev zvončeka a neartikulované výkriky s náznakmi jej mena. V jeho podaní však znelo skôr ako Aisa. To meno znelo Alici trochu exoticky, a možno by sa jej v úplne inej situácii a na inom mieste a s niekým úplne iným aj páčilo. Na chvíľu si predstavila samu seba na nejakom nekonkrétnom pobreží, večer, pláž, nápoj s dáždničkom, západ slnka, pekný cudzinec. Aisa. To by sa jej určite páčilo.
Paťa sedela vedľa mamy. Snažila sa tváriť, že ju nezaujíma vznikajúca situácia. Nasilu sa usmiala nad vtipom moderátora v televízii. Vedela však, čo bude nasledovať. Vždy, keď sa jej nevlastný starý otec vracal takto neskoro domov, mal vypité. A keď sa dostal do bytu, bol nepríjemný. Mal škaredé reči, obťažoval mamu a párkrát obchytkával aj ju. Nebolo to vždy tak. Čo si Paťa pamätala, piť začal, až keď išiel po úraze v dielni na invalidný dôchodok. Bol akýsi agresívnejší, zatrpknutý a uzavretý. Občas sa aj pobil. Hoci Paťa predstierala, že sa nič nedeje, mama cítila jej zrýchlený dych. Podvedome ju chytila za ruku.
Za dverami bojoval otčim a nevlastný starý otec v jednej osobe Pavol s kľúčmi a zámkom. Ako vždy sa zo začiatku snažil nerobiť veľký rozruch. Vedel, že keď začne kopať do dverí, vyjde sused a bude krik. Tomu sa chcel dnes vyhnúť. Vlastne sa tomu chcel vyhnúť vždy, ale čo mal robiť, keď sa ani po niekoľkých pokusoch nedokázal dostať do bytu? Mal spať na schodoch? Čo by si pomysleli susedia? A v byte ho predsa čakala nevlastná dcéra s vnučkou. Rád sa k nim túlil a dotýkal sa ich. Páčila sa mu vnučkina mladosť v rozpuku aj Alicina ženskosť. Alicu občas pozoroval, keď varila. Pri miešaní čohokoľvek sa tak pekne natriasala. Akoby tancovala. A aj napriek zafajčeným veciam si vždy dokázal vybaviť Paťkinu sviežu vôňu. Nerozumel, prečo ho tie dve tak nemajú rady. Veď sa s nimi chcel len trochu pomaznať, ako otec, ako starký, byť trochu nežný. Ako mu len chýbal ženský dotyk. Nerád si ho vynucoval, ale keď to už inak nešlo. Ony pred ním utekali a zamykali sa v kúpeľni.
Začínal byť zúfalý. Vedel, že sedia pred televízorom. A vedel aj, že ten kľúč sa mu nakoniec do zámku trafiť nepodarí. Chvíľu tam stál opretý o dvere, funel a rozmýšľal. Kašlať na suseda, ja chcem ísť domov, k mojim dievčatám. Zabúchal päsťou. Tri razy. Vydralo sa tlmené „Aisa!“. Zazvonil a znovu trikrát zabúchal. Prišlo ďalšie „Aisa!“. Ešte chvíľu a určite vyjde aj sused. „AISA!“ zahučalo znovu vchodom bytovky. Vedel, že mu otvorí. Aj tak vždy nakoniec otvorila. Nevedel, či sa bojí toho, čo si susedia pomyslia, alebo sa nad ním zakaždým zľutuje, ale bolo to jedno. Dôležité bolo, že nakoniec otvorí.
Za dverami bytu oproti už stál sused Peter Matejov, Pavlov rovesník. Chodili spolu na učilište. Poznali sa dlho. Peter bol starý mládenec. Kedysi to malo istý nádych slobody. Dnes už bol viac starý ako mládenec. Nepáčilo sa mu susedovo správanie. Párkrát sa mu aj vyhrážal, že zavolá policajtov, raz mu dokonca hrozil bitkou, ale nič sa nestalo. Paľo sa nezmenil. A on policajtov volať nechcel, čo by si pomysleli ostatní? Toto je slušná bytovka. Všetko vždy sledoval cez priezor na dverách. Fajný, panoramatický, videl celú chodbu. Ozvalo sa ďalšie búchanie a volanie skomoleného mena. Ešte chvíľu a zasiahne. Chodbou zaznela nadávka. „Otvor, ty kurva!“ Nie, toto sa Petrovi nepáči. Otvorí dvere. „Šibe ti, ty ožran?“ zakričal na suseda. „Choď sa niekde vyspať! Ak tu budeš vykrikovať, zavolám policajtov!“ nervózne pokračoval Peter. „Daj mi pokoj, ty kokot. Čo sa staráš? Zalez dnu, debil.“ Nejako takto by boli zneli Pavlove slová, keby mu bolo rozumieť. Namiesto toho však k Petrovi doľahlo len akési mumlanie, z ktorého vystúpili slová kchochot a devil. „Neser ma, volám policajtov!“ priskočil k Pavlovi sused a chytil ho za plece. „Hovno!“ odvrkol Pavol, strčil do suseda a ďalej sa venoval zatiaľ neprekonaným dverám svojho bytu. Peter odbehol do bytu, vrátil sa s mobilom a demonštratívne ukázal Pavlovi, že tentokrát je odhodlaný volať. V momente, keď začal vytáčať, Pavol sa na neho vrhol a chcel mu mobil vytrhnúť. Obaja sa zvalili na zem a začala sa pomerne komická bitka dvoch starších pánov. Pavol si buchol hlavu o skriňu na topánky na chodbe. Začala tiecť krv.
Do toho vbehla už aj Alica v domnení, že celú situáciu môže ešte nejako zachrániť. Nech len nie je hanba. To však už z ďalšieho poschodia kričala suseda, či im tam všetkým preskakuje a zavolala policajtov. Bitka ešte chvíľu trvala, kým sa nezbehli aj ostatní susedia a dvoch agresorov nerozdelili.
Polícia prišla pomerne rýchlo. Spacifikovaného a krvavého Pavla sa hneď ujali a zobrali ho so sebou. Na stanici ho nechali pretriezvieť a na druhý deň spísali zápisnicu. Aj Alica s Paťkou boli vypovedať. Alica tvrdila, že nevie, kto začal, že len vybehla a oni sa tam bili. Aj Paťa tak hovorila. Keď však vyšetrovateľ povedal, že aj susedovi hrozí stíhanie, Paťa povedala, že on ich len chránil. Že dedko vždy okolo deviatej chodieval domov opitý a chytal Paťu aj mamu a že mával aj škaredé reči.
Keď odchádzali Paťa s mamou zo stanice, videli sedieť skrvaveného dedka v cele pripútaného jednou rukou o stenu. Niekto zavolal aj do novín. Objavila sa titulka „Krvavý dedo: Prečo?“ Na Pavla neostala ani jediná pekná spomienka. A Alica už v škôlke radšej hráva Krvavé koleno.
