Aby ste ale nenadobudli falošný pocit negativity, prinášam vám dnes pohľad na to najlepšie, čo sa nám tu za posledných približne pätnásť mesiacov prihodilo. Tieto okamihy si budeme pamätať istotne do konca života, pretože sa nám vryli do pamäti písmom aspoň o veľkosti 24. (Varovanie: Ide o to najlepšie z pohľadu našej rodiny, nie z pohľadu USA ako takého.)
Tak najprv jeden môj osobný favorit. Minulé Vianoce sme prežili po prvýkrát bez rodiny. Istotne to poznáte, keď už máte svoju rodinu a zrazu je tých miest, na ktoré by ste sa mali dostať, oveľa viac, ako hodín v daný sviatok (či už ide o Vianoce, Veľkú Noc či Voľby do VÚC). Preto sme nemuseli riešiť harmonogram a ani to, kto bude ukrátený a kto si našu prítomnosť zaslúži viac a kto menej. Na tom nie je nič dobrého, poviete si. Ale ako hovorí americké ustálené slovné spojenie, ak ste postavení pred nemennú situáciu, je dobré vytrieskať z nej maximum. Posledné Vianoce sme síce strávili ďaleko, ale odhliadnuc od toho, že sme neboli s rodinou, stáli naozaj za to. Tak napríklad mali sme živý stromček. To som dovtedy nikdy nezažil, pretože moji rodičia boli proti ničeniu našej flóry, a tak sme vždy mali len taký ten riedky umelý exemplár, na ktorý sa povešali ozdoby. No potom ako nám ten náš živý zázrak opadal, začínam s umelým prístupom svojich rodičov súhlasiť stále viac a viac. Zábavné tiež bolo dostať ten stromček do nášho amerického domu. Predavač nám ho len tak zľahka pripevnil na strechu nášho SUVčka, a potom sme celú cestu tŕpli, aby sa neodtrhol. A keďže bol ten stromček dosť veľký, pri „inštalácii“ som orýpal jednu obývačkovú stenu. Nuž, niet nad prenajatý dom.
Apropo dom. Ten dom je jednoznačne najväčšou výhrou, akú sme mohli dostať a to ma utvrdilo v tom, že tam hore na nás niekto dáva veľký pozor a dopraje nám. Ono totiž majiteľ domu bol mojou vzdialenou rodinou. Nikdy si to presne nezapamätám, ale bol niečo ako bratranec bratranca môjho starého otca. Tento starý pán zomrel v júni v úctyhodnom veku takmer 90 rokov. My sme sa do USA dostali koncom septembra, a pretože jeho syn dom predať nechcel (zlá situácia na realitnom trhu), rozhodli sa dať nám ho do prenájmu. Ich cena nájmu bola naozaj primeraná. A tak sme prišli k veľkému štvor-bedroom domu s dvoma kúpeľňami, dvorom a garážou. O závisti ostatných kolegov hovoriť nemusím. Dodnes si robia žarty, že v ňom bývame zadarmo, a prečo sa teda vraciame na Slovensko.
Čiže kto sú vlastne tí ľudia, ktorí nám prenajali dom? Tak sú naša rodina, to viem povedať s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou. A to nie preto, lebo naši starí otcovia boli vzdialení príbuzní. Sú rodina preto, ako sa k nám správali a čo všetko pre nás za ten čas urobili. Nikdy by som si nemyslel, že niekto, de facto cudzí, sa k nám môže správať s takou ochotou, entuziazmom a otvorenosťou. Vymýšľali nám program, chodili s nami na výlety, pomáhali nám, ako vedeli. Rovnako sme u nich boli neraz na návšteve, v časti mesta zvanej South Barrington. Ide o veľmi renomované susedstvo, čiže všetko tam vyzeralo úplne tip top. Žiadne ploty, domy natlačené jeden blízko druhého. Keď budem veľký, istotne tam chcem bývať. A od nich máme nielen dom, ale aj jednu ďalšiu vynikajúcu vec. Vec, ktorá sa pomaly, ale isto stala členom našej rodiny a keď sme sa s ňou museli rozlúčiť, nebolo mi všetko jedno.
Tou mysterióznou vecou z predchádzajúceho odseku je naše auto. Náš malý veľký Chevrolet Equinox. Náš prvý kontakt s autom SUV charakteru. Prišli sme k nemu ako slepý lev ku sliepke. Dostali sme ho od našej rodiny za celý jeden dolár. Samozrejme s podmienkou, že keď sa budeme vracať domov, tak im ho predáme naspäť. Slúžilo celý čas na jednotku a úprimne, v tomto osemročnom aute som sa cítil lepšie ako v našom vlastnom slovenskom dvojročnom Renaulte Fluence. Jeho spotreba bola okolo 20 litrov na sto kilometrov, čo nebolo málo. Na americké pomery a s prihliadnutím na fakt, že liter benzínu tu stojí približne o polovicu menej ako na Slovensku, jazdenie v ňom malo veľa plusov. A hlavne netreba zabudnúť na to, ako dobre sa v SUVčku sedí, jazdí a aký sociálny status s ním vlastne získavate. O to ťažšie sme sa s ním lúčili. Teraz už nespí v našej garáži, ale brázdi cesty v štáte Wisconsin.
Zaujímavostí, ktoré som videl po prvý raz len a iba tu, je celkom dosť. Tak napríklad semafory až za cestou patria medzi tie najbezpečnejšie z nich. Vďaka ich jasnej pozícii už pri vstupe do križovatky vidíte, aká farba svieti, a preto prejsť na červenú je znak čistej ignorancie. Rovnako tak policajti tu znamenajú silnú autoritu, a otvorene na nich nadávať by si nedovolil nik. Ak vás zastavia a vy nemáte ruky na volante a nebodaj nespolupracujete, môže to byť to posledné, čo v živote urobíte. Ešte by som rád spomenul, ako ľahko je možné sa tu stravovať zdravo. Suroviny najvyššej kvality si nakúpite v ktoromkoľvek reťazci (Dominick´s, či Jewel Osco) a doma si z nich navaríte čo len chcete. Prirodzene, je to o niečo drahšie, ako jesť v chainoch rýchleho občerstvenia, no stojí to za to. Ak chcete na jedlo „rozbiť“ všetky peniaze čo máte, odporúčam ísť do obchodu, zvaného Whole Foods. O ňom nemá zmysel hovoriť, treba ho jednoducho vidieť (plus tí exoti, čo tam robia, to je kapitola sama osebe).
Apropo výlety. Tých sme absolvovali tak primerane, hlavne v okolitých štátoch Wisconsin, Indiana a prirodzene v Illinois. Pozerať je vždy čo, no pripravte sa minimálne na troj-štvor-päť hodinovú cestu autom. Za všetko spomeniem návštevu malebného mesta Madison, Wi., piesočných dún pri meste Gary, In., alebo také Niagarské vodopády a New York (ten bol tak 16hodín cesty autom). Pre úplnosť ešte dodávam, že napríklad taký Šútovský vodopád sa mi páčil viac než celé tie Niagarské oné. Kopa vody a to je celé. No a do New Yorku by som už v živote nešiel. Smrad, bordel, mnoho mnoho ľudí a proste ešte aj ten 9/11 pamätník sú vlastne len dve jazerá, kam strieka voda. Akože, no.
Nech mi je ešte dovolené spomenúť diaľnice. Tých je tu všade hromada, a život bez nich by si Američania ani nevedeli predstaviť. Zaujímavosťou ostáva, že mimo vstupu do centra majú maximálne dva jazdné pruhy a všeobecnú maximálnu rýchlosť na úrovni 65 míľ za hodinu. Kolorit bezpečného cestovania dotvárajú aj svetelné tabule, informujúce o tom, koľko ľudí na danom úseku diaľnice od začiatku kalendárneho roku stratilo svoj život. Neviem, či je to len môj osobný pocit, no povaha bežného Američana za volantom mi pripadá omnoho vyrovnanejšia, ako takého Slováka. Veď ono, ak máte pred sebou desaťmíľovú kolónu, čo iné vám už aj ostáva. Vodiči vás koľkokrát nechajú len tak, ísť pred seba. A trúbia na seba len minimálne.
Okrem všetkého spomenutého sme navyše mali možnosť žiť v jednom z najúžasnejších miest v USA. Chicago je obrovské, ale rovnako tu existujú krásne zákutia, ktoré pôsobia výnimočne a priam až intímne. Architektonicky ma toto mesto vie vždy zaujať. Či už sú to mrakodrapy v centre, town housy v blízkosti centra či malé-veľké domy na predmestiach. Za spomenutie tiež stojí pozeranie NHL, NFL a NBA v normálnom čase a bez nutnosti vstávať o druhej ráno. Doteraz nedokážem uveriť tomu, ako je možné, že sme sa sem vlastne dostali. Vylepšili sme si angličtinu, Matilda si našla svoju prvú skutočnú kamarátku a pani M. ochutnala pravú indickú a mexickú kuchyňu (a teraz už viem, že jej ani jedna z nich absolútne nechutí). V globále teda toho dobrého bolo oveľa viac ako toho zlého.
Čo je teda pre mňa USA? Tak napríklad vôňa sušičky. Tú som nikdy v praxi nezažil, a preto tá nezameniteľná aróma vychádzajúca či už z nášho suterénu, keď sa perie a suší alebo keď cestou do práce idem okolo verejnej práčovne. Presne takej, do akej si ľudia za pár štvrť-dolárov idú oprať veci. Ju-es-ej je pre mňa miesto, kde sa zrážajú všetky kultúry sveta s ľuďmi všetkých rás a vyznaní a ono to tu napodiv celkom funguje. Táto krajina je pre mňa tým miestom, kde sa plnia sny. A to nehovorím len preto, lebo som na vlastné oči videl Stanley Cup v rukách Johnyho Toewsa a spolu s asi dvoma miliónmi ľudí som si užíval pocit víťazstva našich hviezd. V najlepšom však treba prestať, a preto ideme domov.
