O ženách a producentoch špinavých ponožiek

 

Mimmo kvôli rodinným problémom odcestoval na desať dní do Egypta a Ciro osamel. Nemá s kým ani len slovko prehodiť, lebo sotva vystrčí nos z kuchyne, svokra a Laura, s blížiacim sa koncom sezóny čoraz unavenejšie a podráždenejšie, naňho hneď začnú štekať. Aj kraulista Hugo.

Nie že by s Mimmom viedol siahodlhé diskusie. Chlapec ešte stále nezvládol zložitejšie vetné konštrukcie. Ciro si v záchvate zúfalstva dal tú námahu, spísal mu gramatické pravidlá a nalepil ich nad umývadlo, ale Mimmo je na jazyky mantinel – všetko sa od neho odrazí.

Popisoval mi výlet do Coma, ale nepochopila som, či sa to už odohralo alebo sa tam ešte len pôjde, keďže u tých štyroch slovies, ktoré ovláda, nerozlišuje minulý a budúci čas. Spomenul pritom aj kamošku z Ókrany. Už som si na jeho podivnú reč asi zvykla, lebo som vydedukovala, že to bude z Ukrajiny, no Mimmo so svojimi obsiahlymi geografickými znalosťami sa len usmieval, krútil hlavou a trval na tom, že je to Ókrana. Ale bavíme sa dobre, i keď som presvedčená, že Mimmo nie vždy vie, o čom sa rozprávame.

♦

Keď Manuela nepobieha po futbalovom ihrisku, študuje hotelovú školu. Hoci má tuleniu nemoc, z ničoho nič sa vzopäla k výkonu a cez Lauru dokopala Cira k presvedčeniu, že by sme mohli podávať aj koktejly. Ciro s vidinou veľkého zisku vytiahol z prasiatka životné úspory, zakúpil potrebné miešatká, poháre a liehoviny a mohlo sa začať.

Že Manuele príprava každého drinku trvá dvadsať minút, to sa dá odpustiť, je začiatočníčka, ale tu nesedelo niečo iné. Ľudia koktejly buď nedopili a diplomaticky sa vzdialili bez komentára, alebo – tí netolerantnejší – ich prišli reklamovať ako príliš kyslé či presladené. A naozaj také boli, Ciro ich po každom hosťovi nenápadne ochutnal.

Po troch dňoch drinky vyčiarkol z nápojového lístka. Miešatká, poháre a liehoviny potichu zabalil a zaliezol nazad do kuchyne. Tam pravdepodobne smutne uvažoval o tom, že keby Laura nevidela v Manuele dcéru, mohol by jej aspoň tresnúť po papuli...

♦

Chvíľu sme mali ďalšiu čašníčku Francescu, ale bola príliš iniciatívna, priam vlezlá – každé dve minúty sa pýtala hostí, či niečo nechcú, chodila do kuchyne komandovať Cira, nazerala do hrncov a raz mu rozbila misu s omáčkou. Jasne, že sa tu dlho neohriala.

Cirovci majú záľubu v prezývkach. Mne prischla Barbie, jej Mary Poppins. Vyzerala ako miniatúrka na baterky: „Robila malilinké krôčiky, ale behala, ako keby mala v zadku turbo,“ vyjadrila sa svokra. Tuším sa tiež zhliadla v histórii, lebo chodila celá olokňovaná a ovolánikovaná, vyzerala ako malé dievčatko. Štyridsaťročné.

Bola mimoriadne silná feministka. Chlapi sú podľa nej len syntézou nadradenosti, alkoholizmu, mačizmu a sexizmu a mali by sa strieľať ako škodná. „Muž by mi nikdy nemohol dať nič - okrem špinavých ponožiek na vypranie. Preto som sa rozhodla ostať nezávislou a žiť sama,“ vysvetlila mi. Má len priateľa – nezistila som, čo to presne znamená, ale predpokladám, že keď na ňu dôjde túžba po intímnostiach, pozve ho a hneď po akte ho vykope z dverí, aby si nezačal namýšľať a nebodaj od nej nepožadoval vypratie ponožiek. 

♦

Po záverečnej spratávame zo stolov špinavý riad a Ciro potom nosí stoly dnu. Sú veľmi ťažké, preto som žasla, keď som videla, ako jeden vlečie Mary Poppins – určite vážil viac ako ona. Ona zase žasla, že som Cira nechala pracovať a sadla si ku zvyšku osadenstva, čo už sedel za naším prestretým stolom a jedli sme a klebetili. Prekvapene sa ma spýtala, prečo nenosím stoly a ja som jej prekvapene odpovedala, že sú ťažké, a že je to chlapská robota. Hrdo mykla lokňami a celá pyšná ma informovala, že ONA vždy robí to, čo muži, ONA sa im vyrovná.

Tak som ju nechala vyrovnávať sa Cirovi a dala si druhý zákusok.

Potom, keď všetko spratali, celá zničená a upachtená prišla za mnou a snažila sa ma presvedčiť, že je ponižujúce, ak nerobím to, čo muži. Chcela vedieť, čo robia naši producenti špinavých ponožiek (ale keď som jej to povedala, aj tak neverila), či aj murár otvára žene dvere a nalieva víno, čo urobí žena, ak chce vyprať záclony a sama ich nevie zložiť (či ich teda perie muž) a čo sa stane, ak sa manželia pri večeri pohádajú (či aj vtedy manžel naleje žene víno). A podobne.

Je to krava! Už chápem, prečo sa Taliani vrhajú na cudzinky! Nech žijú Slováci! Chlapi, dúfam, že raz oceníte, akú reklamu vám tu robím, a že za vás bojujem ako levica!

Celé osadenstvo bolo zhnusené aj tým, že u nás väčšinu domácich prác robia ženy (netvrdím, že s radosťou, ale robia, nie?). Ešte som chcela dodať, že naši muži ženám pomáhajú, lebo nechcú mať doma zodraté šochtle, ale nevedela som, ako sa povedia šochtle. Vynadali mi, že mám mentalitu osemnásteho storočia a nijako nevedeli pochopiť, že to nie sú moje osobné názory, ale realita.

A priam žasli, že v domácnosti pomáhajú i deti. Laura mi s pýchou oznámila, že jej malý tučniak doma ani prstom nepohne. Nechápem, na základe čoho teda v dospelosti od chlapov vyžadujú domáce práce, keď ich k tomu nevedú odmalička? Som presvedčená, že nakoniec aj tu domáce práce robia zase len ženy, hoci okolo toho majú rečí ako koza bobkov.

Mimochodom, ich zhnusenie zo mňa sa prejavilo v mojej novej prezývke. Už nie som hrdou nositeľkou titulu Barbie. Teraz som Princezná, čo túži byť obsluhovaná mužmi.

Ale trochu som sa predsa len potalianštila – pri stole už mlčky nečakám, či to Cirovi dôjde a naleje mi. Stratila som zábrany a naučila sa, že kto zaváha, ten nežerie. Len dúfam, že na Slovensku sa tohto zlozvyku zase zbavím a nebudem sa sápať po fľaši ako mesiac abstinujúca alkoholička!

♦

Myslela som si, že neexistuje nič hnusnejšie ako leto v Bratislave, ale mýlila som sa, existuje: leto v Miláne. Absolútna rovina, na ktorej sa mesto rozprestiera, je z jednej strany chránená Alpami a vysoké hory zadržia aj ten najjemnejší vánok, ktorý by sa chcel prešmyknúť pomedzi kopce, takže v Miláne nefučí. Nikdy.

Výsledkom je takmer viditeľný smog, ktorý zaplavuje ulice ako jedovatý plyn a keď sa k tomu pridá vysoká vlhkosť, je to ako žiť 24 hodín v saune. Človek sa strašne potí, aj keď nič nerobí. Ležím v posteli, oddychujem pred večernou šichtou a cítim, ako po mne stekajú kvapky vlastného potu ako veľké, studené slimáky. A večer je to ešte horšie, pretože teplota stúpne. Môj stredoeurópsky organizmus je z toho dosť unavený.

♦

Mohla som síce na Navigliu zostať do konca septembra (mimo sezóny si rodina vystačí sama), ale náhodou som si všimla oznam o hľadaní čašníčky v pizzerii Spring päťdesiat krokov od môjho bydliska. Zašla som tam, prejavila slovenskú pracovitosť a bola prijatá.

Mala som už totiž fakt plné zuby Manuelinho ulievania. Všetky upratovacie práce som robila sama, jej veličenstvo obvykle prichádzalo až keď zostalo iba rozniesť sviečky. K očiste sanitárnej techniky sa za tie tri mesiace dostala presne jedenkrát, keď som jej ju naschvál nechala. Laura svoju „skorodcérenku“ hýčkala ako oko v hlave, takže Manuela už ku koncu ani nesledovala svoje stoly. Sedela vnútri, hrala na mobile videohry a hostia jej dvakrát ušli bez platenia. Domáci si skrátka zvykli, že ja, blbec, urobím všetko a dobre. Tak som dala výpoveď o mesiac skôr.

S Cirom som sa rozišla v dobrom. Počula som, ako on i svokra Laure vytýkali, že Manuelu protežuje, okrem toho bol iste spokojný, že prežil tri mesiace bez starostí, veď tam mal blbú, ale pracovitú osobu, ktorá makala za štyridsaťtisíc lír a držala hubu a krok, lebo nemala iné východisko.

Laura bola odutá, hoci na moju otázku, či by to, čo som robila ja, robila za ten plat aj ona, sklopila oči a zostala ticho. Normálna taxa za večer je totiž vo všetkých podnikoch stotisíc, takže som pravdepodobne za najnižší plat v celom Miláne v potu tváre odpracovala celé leto a zarobila akurát na nájomné a skromnú stravu. A dobre som si všimla, ako mi Ciro párkrát potiahol zo stola sprepitné, keď si myslel, že ho nevidím... Bolo to mizerných tisíc lír - ale šlo o princíp. (Iné než mizerné sprepitné Taliani nedávajú, zato na Škótov nedám dopustiť. Dostala som od nich takú veľkú bankovku, že som si za ňu po doložení pár drobných kúpila úžasné hodvábne šaty vo výpredaji na Via Montenapoleone).

Čakala som, že svokra ma na mieste ubije panvicou, ale tešila sa so mnou, vystískala ma a sľúbila, že ma príde navštíviť. „Aspoň si zarobíš,“ šepla mi do ucha. V hĺbke srdca to bola fajn baba a ja som si ju napokon celkom obľúbila aj s jej vulgárnym slovníkom. Len treba vedieť, čo je za ním...