The Honorable, the Chief Justice and the Associate Justices of the Supreme Court of the United States. Oyez! Oyez! Oyez! All persons having business before the Honorable, the Supreme Court of the United States, are admonished to draw near and give their attention, for the Court is now sitting. God save the United States and this Honorable Court
Pocit, že si snáď niekto tam hore robí kozy, mávam často. Ale v prípade smrti sudkyne Najvyššieho súdu USA, Ruth Bader Ginsburg, ktorá zomrela 18.9.2020 vo veku 87 rokov na rakovinu pankreasu, ma ten kovaný cynizmus ovalil. 46 dní pred prezidentskými voľbami v Amerike to zamávalo snáď aj pochodňou v ruke sochy slobody. Trumpič sa už vyjadril, že vymenuje ešte do volieb nového člena a že to bude žena, v hre sú mená ako Amy Coney Barrett a Barbara Lagoa. Obe ženy však ani zďaleka nevyznávajú také hodnoty, ako RBG. Update po nedeli, 27.9.2020 - nominoval Amy Coney Barrett (ACB), silnú katolíčku, členku kresťanskej skupiny People of Praise, matku siedmich detí (dvoch adoptovaných). ACB je bývalou spolupracovníčkou Antonina Scaliu, zosnulého sudcu Najvyššieho súdu, konzervatívca a vyznavača tzv. textualizmu, čo znamená vykladanie ústavy Spojených štátov striktne tak, ako bola otcami zakladateľmi napísaná. Mnohí demokrati už teraz vidia problém v pomere liberálov ku konzervatívcom 3:6 a keďže ACB má len 48 rokov, môže jej hlasovanie ovplyvniť rozhodnutia na desaťročia (mocne diskutované je právo na prerušenie tehotenstva, založené za rozsudku Roe vs Wade z roku 1973, ktoré môže ohroziť/zvrátiť).
Krátka odbočka:
Supreme Court of US - prijíma kruciálne rozhodnutia napr. k zdravotnej starostlivosti, k hraniciam náboženskej a názorovej slobody, k prisťahovaleckej politike, k partnerstvám ľudí rovnakého pohlavia, k právu na ukončenie tehotenstva – zjednodušene je to taká strelka na pomyselnom kompase krajiny, či sa bude uberať liberálnou, alebo skôr konzervatívnou cestou. Prijaté rozhodnutia majú často význam pre celé spojené štáty a ovplyvňujú výklad zákonov na roky, ak nie desaťročia. Pracuje s 9 sudcami, pre ktorých je to doživotná funkcia, z toho tri sú/boli ženy. Momentálne sa musi zaobísť s ôsmimi členmi, čo pri sporných rozhodnutiach môže vychýliť misky váh smerom k presvedčeniu toho-ktorého člena. Pre lepší prehľad si predstavíme osem sudcov, zoradených od liberálov po konzervatívcov:
Sonia Sotomayor (66) často bojuje za javy podcenené spoločnosťou, za ľudí upadnutých do nemilosti, ľudí zabudnutých. Takisto ako Elena Kagan, hlasuje väčšinou v zmysle svojho liberálneho nastavenia
Elena Kagan (60) patrí spolu so Soniou Sotomayor k liberálnemu spektru Najvyššieho súdu US. Obe sudkyne nominované Barackom Obamom sú často v zhode. Kagan je najmladšou a zároveň štvrtou ženou na Najvyššom súde.
Stephen Breyer (82) sudca, ktorý si cení kompromisy, predstavuje umierneného mediátora, tendenčne ho to ťahá skôr doľava. Bol nominovaný Billom Clintonom a je známy svojou vycibrenou štylizáciou a svojími detailnými a obšírnymi otázkami pri ústnych pojednávaniach.
John Roberts (65) je predsedom Najvyššieho súdu a radí sa ku konzervatívnym členom, nie však k arcikonzervatívnemu jadru. Sudca, nominovaný G. W. Bushom zaujal k otázkam potratov a zbraní republikánsku pozíciu, posledné roky však driftuje trochu viac doľava. Má vraj slovenské korene, ktoré siahajú do Kluknavy pri Gelnici (Milo forever)
Neil Gorsuch (53) mal povesť jasného obhajovača laxných zákonov o strelných zbraniach už vtedy, keď ho Trump navrhol za kandidáta na sudcu Najvyššieho súdu. Tomuto konzervatívcovi možno poďakovať za to, že časť Trumpovej stopky pre niektorých moslimských prisťahovalcov sa podarilo napriek odporu presadiť.
Brett Kavanaugh (55) služobne najmladší sudca na Najvyššom súde, kam ho Trump v roku 2018 napriek protestom (viacero žien ho obviňovalo zo sexuálneho obťažovania) preboxoval. Už v senáte sa diskvalifikoval v očiach mnohých kritikov svojím prchkým chovaním pri diskusii o obvineniach, čo je pre job nezávislého sudcu trochu průser.
Samuel Anthony Alito (70) Rockstar cirkevného práva na Najvyššom súde. Názory tohoto sudcu, nominovaného G.W. Bushom sú väčšinou predvídateľné. Je proti potratom, homosexuálnym manželstvám, prísnejším zákonom o strelných zbraniach a prísnejším nariadeniam pre volebné sponzorstvo.
Clarence Thomas (72) arcikonzervatívec. Vyslovuje sa proti právu na uzatváranie homosexuálnych manželstiev. Afroameričan zo štátu Georgia pri ústnych pojednávaniach skoro vždy mlčí, ale jeho písané texty sú o to ostrejšie.
Koniec odbočky.
Miesto sa teda uvoľnilo po Ruth Bader Ginsburg, alebo ak chcete Notorious RBG. Bola historicky druhou ženou od čias vymenovávania sudcov Najvyššieho súdu (1789) v tejto funkcii (prvou bola Sandra Day O’Connor). Predstavovala ikonu liberálov. Bola človekom, ktorý bojuje tak za rovnaké práva pre mužov a ženy, ako aj pre postihnutých, verila, že rovnosť práv dáva zmysel len vtedy, keď platí pre každého jedného Američana. V roku 1993 bola nominovaná Billom Clintonom, jej cesta a výstižnosť jej celoživotného diela je však oveľa zaujímavejšia.
Narodila sa v Brooklyne v roku 1933 židovským prisťahovalcom, ktorí sa venovali obchodu s kožušinami. Jej matka mala pre ňu vždy podporné slovo, čo sa vzdelania týka, žiaľ, nedožila sa dcérinho ukončenia strednej školy, zomrela, keď mala Ruth 17 rokov. Kládla jej na srdce vždy dve veci – Always be a lady – a – Always try to be independent. Prvú vetu si treba spojiť s vystupovaním dámy – neuchyľovať sa ku kriku, klebetám a malichernostiam (jej priatelia sa vyjadrili, že RBG nepestovala small talk). Tú druhú vetu rozpracovala vlastne svojou celoživotnou prácou, pre ktorú sa počas života stala ikonou boja za rovnosť pohlaví, rovnosť príležitostí a prirodzenú výmenu rolí. Volali ju Thurgood Marshall ženského hnutia, pretože tak, ako prvý Afroameričan, ktorý bol v roku 1967 nominovaný vtedajším prezidentom Lyndonom B. Johnsonom do funkcie sudcu Najvyššieho súdu pred svojím menovaním juristicky viedol hnutie za občianske práva, aj RBG sa angažovala za ženské práva v American Civil Liberties Union v čase, kedy pôsobila ako profesorka práva na Columbijskej univerzite v sedemdesiatych rokoch. V tejto úlohe vystupovala viackrát pred Najvyšším súdom, zo šiestich prípadov bolo päť pre ňu úspešných. Jej kvóta úspešnosti bola vlastne výsledkom stratégie, ktorú prebrala od Marshalla. Prípad za prípadom forsírovala rovnoprávnosť. Nežiadala od súdov juristickú revolúciu, ani dôrazne nepreformulovávala interpretáciu vety o rovnosti. Jej stratégiou bolo vyhľadávať vzorové prípady, ktoré povoľovali korektúry zjavných neprávostí (Frontiero vs Richardson, alebo neskoršie Ledbetter vs Goodyear & Tire Rubber Company). A krok za krokom sa akoby samočinne zrazu mohli rozvinúť ďalšie implikácie právom zaručenej rovnosti.
Prípad Weinberger vs Wiesenfeld však ukázal, že sudcovia nemajú do činenia s prehnanými nárokmi agresívnych feministiek. Išlo o vdovca s malým dieťaťom, ktorému bola odmietnutá podpora pri výchove dieťaťa so zdôvodnením, že muži sú zodpovední za získavanie príjmu do domácnosti. RBG tento prípad pre neho vyhrala a keď sa v roku 2014 Stephen Wiesenfeld chcel druhýkrát ženiť, RBG ich v budove Najvyššieho súdu zosobášila.
Psychologicky vzaté, prípad diskriminácie muža poslúžil pre jej kolegov ako podnet k zbúraniu predstáv o tom, že “o deti sa starajú len ženy a len chlapi môžu rozvíjať svoje kariérne sny.
Povesť mediátorky získala v prípade Virginia Military Institute, v ktorom sa jej podarilo dosiahnuť maximum v zmysle svojho smerovania ako právničky. Inštitúcia pre výchovu elitných kadetov vo Virginii akceptuje len mužských uchádzačov, pretože psychická, ale aj morálna stavba žien nie je spôsobilá pre tvrdý výcvik. RBG na príklade siedmich sudcov predviedla, že stereotypné predstavy nemajú v právnom svete miesto. Určite sa o miesto na VMI neuchádzajú prevažne ženy, no pre vhodnú uchádzačku sa predsa nemôžu zavrieť dvere len preto, že je žena. Jej štýl - slow but steady, and calculated sa stal jej značkou.
Žiadala full citizenship stature — equal opportunity to aspire, achieve, participate in and contribute to society.
S jej mužom, Martinom Ginsburgom sa zoznámili na Cornell University, povedala o ňom – bol to prvý muž, ktorého zaujímalo, že mám mozog. V roku 1955 sa im narodila dcéra Jane a po Martinovej vojenskej službe začali obaja študovať na Harvard Law. V 1956 bola však Martinovi diagnostikovaná rakovina semenníkov a tak Ruth s ani nie dvojročným dieťaťom zostala na štúdium, domácnosť a starostlivosť o manžela sama. Popoludní sa venovala dieťaťu, po nociach písala poznámky aj pre neho a po krátkom spánku zas začala svoj deň. Bola jednou z deviatich študujúcich žien medzi niečo vyše 500 mužmi v ročníku a to sa neodpúšťalo, takže na otázku aký má dôvod k tomu, že obsadzuje miesto chlapovi odpovedala lišiacky – môj manžel tu študuje a ja chcem vedieť, čo.
Jej manžel sa zotavil, vyštudoval a prijal miesto v New Yorku, v právnickej firme. Počas života sa vypracoval na excelentného právnika špecializujúceho sa na dane, ale svoju ženu podporoval natoľko, že v roku 1980, keď ju už ako profesorku práva na Columbijskej univerzite (prvá žena s doživotným menovaním) prezident Carter vymenoval za sudkyňu U.S. Court of Appeals for the District of Columbia, vzdal sa svojej kariéry a presťahoval sa so svojou ženou a deťmi do Washingtonu.
RBG sa netajila tým, že za miesto na Najvyššom súde vďačí aj svojmu mužovi – a síce z hľadiska morálnej podpory, ktorá sa v patriarchálnom svete očakáva od žien, ktoré plne stoja za svojimi mužmi. Keď v roku 1993 zostalo voľné miesto po sudcovi Byronovi Whitovi, ktorého nominoval John F. Kennedy, Martin Ginsburg podporil svoju ženu listovou kampaňou. Adresáti listov boli, samozrejme, muži, ako Daniel Patrick Moynihan, senátor za New York.
Jej deti hovoria o nej ako o príšernej kuchárke, ktorá mala zakázaný prístup do kuchyne, dokonca jej dcéra v škole pri otázke o tom, čo robí doma mama a čo otec (ich role), odpovedala – dad is responsible for cooking, mom for thinking.
Zato svoju vášeň pre operu dokázala pretaviť do príhovorov priamo k publiku, mala schopnosť sformulovať myšlienky, ktoré poslúžili častokrát ako citáty – jej spolupracovníčka si odniesla od nej cennú radu “She was still teaching me about the craft od writing – how important precision is, and to never use four words when three will do”.
Že s jej výškou 1,55m je veľkosť tejto ženy nesmierna ukázala aj priateľstvom s už spomínaným kolegom Scaliom, ktorý ako republikán vyznával iné hodnoty a profesionálne sa ich názory často rozchádzali, osobne si však rozumeli a vedeli to oddeliť. Ju bavil jeho humor a on si ju veľmi vážil pre jej bystrý úsudok. Hoci u takých ostrieľaných pistoleras v boji za práva žien ako boli Gloria Steinem a Betty Friedan to vyvolávalo skepsu, jej munícia chcela byť, evidentne, dlhodobejšieho charakteru.
Počas života viackrát bojovala s onkologickými ochoreniami, nikdy však nechýbala preto na súde, v prípade potreby s balíčkom prvej pomoci. Vo svojich 87 rokoch ešte vždy pravidelne cvičila s osobným trénerom, ktorý pri vzdávaní pocty pri jej truhle urobil pár klikov.
Amerika o ňu prišla v čase, kedy podľa všetkého volebné výsledky na Floride budú tak sporné, že na 99% skončia na Najvyššom súde a korešpondenčné hlasovanie na 100%. Takže Trump nebude váhať vykašľať sa na jej posledné prianie, ktoré nadiktovala svojej vnučke – My most fervent wish is that I will not be replaced until a new president is installed."
Mám obavu, že 3. november bude ruthless.
