Vždy som bol absolútne presvedčený, že sa nikdy nezúčastním žiadneho maratónu. Nevidel som totiž  dôvod, aby som absolvoval 42 km nekonečnej kolektívnej nudy na trase, ktorá nemôže zaujať dĺžkou, ani profilom. Presne takto som si v hlave zhodnotil bratov nápad zúčastniť sa Maratónu Pohronským Inovcom. Lenže... Zvedavosť ma donútila pozrieť si, do čoho to brácho vlastne ide a po dôkladnom zvážení kladov a záporov som sa registroval aj ja. Čiže áno, je to maratón. Dĺžkou. Potom je tu ešte prevýšenie, rovných 1500 metrov. To vyzerá ako zaujímavá previerka pred Leteckou stovkou. Termín je v polke februára, to je to, čo sa mi páči najmenej, ale definitívne sa rozhodnem, keď zistím, že sa beží v okolí Novej Bane. Kedysi som tam bicykloval a vtedy som si hovoril, že sa do týchto končín ešte vrátim. Nuž, vrátil som sa.

Dookola tu zvyknem omieľať, že príprava na takéto podujatia je mojou najslabšou stránkou a som rád, ak si týždeň vopred idem 2-3 razy zabehať po 10 km. Tentoraz som ale svoju lenivosť dotiahol do dokonalosti. Je február, je chladno, prší a mne sa nechce tak veľmi, až sa „zajtra“ sa stáva mojim najobľúbenejším sebaklamom. Nakoniec som teda nebol ani raz a mám z toho trošku obavy. Lenže, ako hovorievam, nie je umenie bežať, keď máš natrénované, ale skús to dať rovno z gauča! Pár dní pred maratónom sa ochladí a začne padať sneh. To ma upokojí. Spravím si zimný výlet, urobím nejaké fotky novobanských štálov a do jari zabudnem, že som sa bol niekde strápňovať.

Ráno je pár stupňov pod nulou a zdá sa, že trochu snehu bude až hore na kopcoch. Kým čakáme na štart, bratovi pes nejakého dogtrekkera oští nohu. Berieme to ako dobré znamenie, smejeme sa všetci okrem neho. Trasa začína stúpaním a pokračuje ďalším stúpaním, s krátkymi rovnejšími úsekmi. Pod nohami máme sneh. Hnusný, studený biely prašan, ktorý uteká pod nohami. Zatiaľ je ho málo, ale veľmi zle sa mi na ňom beží. Ak je terén čo i len trochu dolu kopcom, ide to. Ale po rovine alebo nebodaj do kopca musí členok robiť milón drobných vyrovnávacích pohybov, a to mi nevyhovuje, prepínam do rýchlej chôdze. Na oblohu sa derie slnko a ja začínam rozmýšľať, ako sa pôjde po topiacom sa snehu a že onedlho asi budem musieť zhodiť jednu vrstvu. Prichádzam k prvému štálu a kochám sa. Vyhrať to aj tak nejdem a staré ovocné sady mnou vždy vedia pohnúť. Nechám súperov, nech bežia, ja si urobím pár fotiek a poberiem sa za nimi.

S nadmorskou výškou pribúda aj sneh, okolo Veľkého Inovca ho už je kúsok pod kolená. Jediné šťastie je, že pred viac ako polhodinou tadeto prebehlo čelo pretekov, takže aký-taký chodník už je prešľapaný. Lenže stále je to rovnaké, ako kráčať po piesku. Vysrať sa na to, že sa po tom nedá poriadne bežať, ale to jemné posúvanie chodidiel do úplne náhodného smeru pri každom došľape mi už statočne lezie na nervy a tak sa utešujem, že každým krokom som bližšie k doline a vlastne aj k cieľu a teda ku kapustnici a k teplu a... ja už chcem byť doma! Zrazu sa prehupneme cez kopec a začína zostup. Ako deti sme sa v hlbokom snehu zvykli zabávať tak, že sme čo najdlhšími skokmi bežali z kopca. Nikdy netrvalo viac než pár sekúnd, kým bežec stratil rovnováhu a v oblaku zvíreného snehu urobil kotrmelec. Tu som očakával niečo podobné, ale na moje počudovanie som to ustál a dokonca som nemusel ani preskakovať ležiacich spolubežcov.

Namiesto predpokladaného oteplenia sa ochladzuje. Pomaly sa blížim k polke trasy a moja nádej, že sneh trošku povolí, je dávno preč. Začína fúkať, obliekam si bundu. Idem dolu kopcom po asfaltke, ktorá je síce odhrnutá, ale neposypaná, takže sa viac kĺžem než kráčam a predstava, ako si odfajčím krížové väzy alebo rozmlátim hubu, ma núti spomaliť. O chvíľu by som mal byť na občerstvovačke, ale nutne potrebujem doplniť energiu už teraz. Vyťahujem zmrznutú tyčinku a takmer v nej nechám predné zuby. Ak by sa dalo najesť z kusa roxoru, asi by to bola lepšia voľba. Tento zápas ale nakoniec vyhrám a na občerstvovačke v polke trasy si ešte pridám kvalitne vychladenú kolu a banánovú zmrzlinu rovno zo šupky. Prvýkrát skontrolujem čas a ostávam v šoku. Zatiaľ to vyzerá, že by som dal celú trasu za päť a pol hodiny, čo je na turistu môjho formátu celkom slušný výkon.

Ocitám sa na asfaltke bez snehu a poteším sa tak veľmi, až sa skúsim rozbehnúť. Kŕče v lýtkach mi pripomenú môj postoj k tréningu, a tak sa vraciam k rýchlej chôdzi. Pevný povrch si dlho neužijem, o chvíľu som opäť v lese, na snehu. Pozvoľna stúpam nekonečnou jednotvárnou dolinou, až kým sa nedostanem pod Malý Inovec. Odtiaľto by to už malo byť len dolu kopcom až do cieľa. Znovu skúšam rozbehnúť lýtka, či sa náhodou niečo nezmenilo, ale takmer zaryjem držkou do zeme a tak pokračujem radšej po pätách. Prituhuje a dvíha sa vietor. Pri občerstvovačke 10 km pred cieľom počujem čudné pravidelné klepanie a keď sa pokúšam zistiť, o čo ide, nájdem brata, ako od zimy cvaká zubami. Chcel to dať za päť hodín, vysmial som ho hneď na štarte a sľúbil som mu čelovku, ak sa mu to podarí, a tu si z neho znovu robím srandu. Sme na otvorenom kopci niekde v prdeli nad Novou Baňou a vietor začína byť taký neznesiteľný, že by som ani huskyho von nevyhnal. My ale nemáme inú možnosť, len pokračovať. Hodíme do seba teplý čaj, nadopujem sa soľou a horčíkom a praceme sa v ústrety cieľu. So zmrznutými hubami toho veľa nenarozprávame, šliapeme sneh, až kým sa neocitneme v obci nápadne pripomínajúcej Novú Baňu. Dobojované. Nohy bolia, ale vlastne len členky a všetky väzy a úpony v kolenách z toho neustáleho balansovania v sypkom snehu. V škole, z ktorej sme štartovali a v ktorej je aj cieľ, je teplo. Rozvoniava božská kapustnica. Čas o čosi dlhší ako šesť a štvrť hodiny je primeraný našej úrovni a hlavne terénu. Výlet to bol krásny, takže celková spokojnosť. A ozaj, ak sa ocitnete v Novej Bani, skočte si do cukrárne na námestí. Oplatí sa.

Ešte malá poznámka k výkonom. Tridsaťkiloví Keňania, ktorí celý život nerobia nič, len behajú, trénujú a dokonca ich to živí, dajú maratón v teplúčku, po absolútnej rovine, po asfalte, skrátka v ideálnych podmienkach, za dve hoďky. Víťaz Maratónu Pohronským Inovcom dal maratón s 1500 m prevýšením, v celodennom mraze, vetre, v hlbokom snehu za tri a pol. A teraz mi povedzte, kto je väčší frajer.