Dva týždne po celozávodnej dovolenke spôsobenej oslavami prvého mája a Veľkej vlasteneckej vojny, ako tu nazývajú druhú svetovú, spojených s tromi dňami štátnych sviatkov a veľkým exodom Rusov na dovolenky do zahraničia s tým spojený, sa Rusko vracia do svojho bežného prevádzkového chodu. Keďže náš server väčšinou tlačí články zaplatené Sorosovými krvavými petrošeklami, rozhodla som sa pre vyváženie obsahu a uspokojenie tých so srdcom trochu viac smerom na východ priniesť pár riadkov na tému, čo nového tuto v Moskve.

 

Prvýkrát neporučili vetru, dažďu

Na 9. mája sa buď všetci hrnú do Moskvy, alebo z nej naopak utekajú. A keďže trasa prehliadky obyčajne vedie takmer popod našimi oknami, každoročne v tom čase utekáme kade ľahšie. Lebo to nie je len otázka jedného dňa, lietadlá nám lietajú nad hlavami už týždeň vopred a vyjsť von na balkón z dôvodu nadmerného hluku a vidieť po Tverskej ulici premávať tanky, je skutočne bizarný zážitok. Obyčajne nám po nociach pod oknami len klopkajú konské kopytá. Úplne vážne, majitelia koní z podmoskovských jazdiarní ich vodia popri nočných reštauráciách a podguráženým zákazníkom na fajčpauze ponúkajú povoziť sa, či aspoň poprosia nejaké tie drobné na mrkvičku pre koníka. Raz som bola svedkom toho, že jeden takýto pacient vytiahol oranžovú päťtisícovku (v prepočte asi osemdesiat eur) a podal ju koňovi, ktorý ju promptne zožral.

Ale nie o tom som chcela. Zima bola tento rok mimoriadne dlhá a počasie tak zlé, že po prvýkrát za dlhé roky sa ani profesionálnym rozháňačom dažda nepodarilo zabezpečiť na Parad pobedy pekné počasie. Lialo ako z krhly. Národ samozrejme vyšiel do ulíc aj tak, zlé počasie Rusa ešte nikdy neodradilo. Tento rok sa riešilo, či je etické sa obliekať do uniforiem aj ak nie je človek profesionálny vojak, či to nie je znevažovanie pamiatky padlých a veteránov a že parád nie je maškarný ples (je to zvláštny trend, pretože obyčajne sa súdržnosť vyjadrovala pripnutím si čierno-oranžovej stužky sv. Juraja.)

 

Staviame a búrame

A hneď po skončení osláv Dňa víťazstva nám rozobrali Tverskú a asi ďalších päťdesiat ulíc v širšom centre Moskvy. Robí sa to každoročne, lebo veď rozpočet treba využívať, ak je k dispozícii. Chápem, že v zlom počasí sa len ťažko asfaltuje a rekonštruuje, ale konečne sa počasie umúdri, národ by rád vyliezol do ulíc venovať sa guľaniu - prechádzaniu sa, obľúbenej ruskej kratochvíli a hop, ulice sú rozkopané, na polovici chodníkov zátarasy, obchádzky, no čo už.

Spomedzi všetkých rekonštrukčných projektov posledných mesiacov je však najkontroverznejším plánované búranie Chruščoviek. Tie škaredé pätposchodové králikárne, ktoré kedysi postavili za pár týždňov, dnes chátrajú a podľa všetkého doslúžili. Strecha tečie, no načo pokrývať novou strechou už aj tak zničenú a vyžitú budovu? Radnica vraví: čas zbúrať ich a na ich mieste postaviť nové, vyššie, krajšie a modernejšie budovy. Otázok je niekoľko: čo s pôvodným obyvateľstvom, bude musieť doplatiť rozdiel v cene oproti novému bytu, alebo sa presťahovať niekde za mesto? A čo ak nebudú súhlasiť? (Na to sa už pripravujú zákony.) Hlavným problémom je ale parkovanie a nepostačujúca občianska vybavenosť v daných štvrtiach. Pri tejto príležitosti sa predminulý víkend konal v meste protest ľudí dotknutých renovačným programom a tiež Moskvičov všeobecne nespokojných so stavebnou politikou mesta. Uvidíme, ako sa situácia bude vyvíjať ďalej.

 

Relikvie sv. Mikuláša z Myry

Vždy ma pobaví, na čo v rade stoja Moskviči tentokrát. Túto zimu to bola výstava Ajvazovského, známeho ruského maliara, ktorý dokázal nakresliť rozbúrené more či odraz luny v tmavomodrých vlnách nočného zálivu na stopäťdesiattisíc spôsobov. Vlani to bol impresionista a portrétista Serov, ktorého výstavu v Tretiakovskej galérii asi dva týždne pred jej ukončením navštívil Putin a ľud spozornel: asi je ten Serov zaujímavý. A tak sa všetci Moskviči aj hostia stolice vybrali do Tretiakovky. Všetci naraz. Výsledkom boli dlhé rady v treskúcich mrazoch -20 stupňov a ruské Ministerstvo mimoriadnych situácií bolo nútené popri rade rozložiť poľné kuchyne, kde varili čaj a ovsenú kašu. Výstavu predĺžili o dva týždne, snáď sa každý v rade dostal na rad.

Aktuálne máme v Chráme Krista Spasiteľa relikvie svätého Mikuláša Divotvorného, prvýkrát za 930 rokov. Hosťujú u nás z talianskeho Bari. Niečo podobné sme naposledy videli v novembri roku 2011, keď v rovnakom chráme vystavovali opasok Panny Márie. Údajne veľmi pomáha ženám, ktoré chcú počať a tak sa všetky počatiachtivé Moskvičky vzali ísť sa opasku pokloniť. Rady boli na niekoľko kilometrov. Relikvie svätého Mikuláša údajne pomáhajú ťažko chorým, biednym a majú schopnosť vrátiť do rodiny šťastie. Cieľovka je teda ešte väčšia a rady adekvátne. Aspoňže sú popri nich dobrovoľníci, ktorí ľudí usmerňujú, polícia, rámové detektory kovov a stánky s občerstvením.

 

Zima sa skončila!

Ale hlavnou správou dňa je to, že snáď sa už konečne skončila zima, ktorá túto sezónu trvala od novembra do mája. Na posledný sneh v apríli som si žijúc v Moskve už zvykla, no sneh, ktorý ma vítal na príletovej dráhe Šeremetjeva desiateho mája ráno, ma tak trochu prekvapil. Radosť vidím najmä v tvárach mojich kolegov, ktorí nedočkavo čakali na to, kedy sa skončí zima, aby sa mohli zbaliť, vybrať na dáču a pozrieť, v akom stave je ich záhradka po zime. Diskusie vo výťahu boli zasvätené počasiu posledné dva mesiace, dva mesiace naplnené nádejou, že zima sa už snáď skončí. Hurá. Stalo sa tak. Nasleduje sezóna krátkej jari a potom budeme nadávať na horúce leto a nefungujúcu klimatizáciu v našej budove, kedy majú horné poschodia v kanceláriách 15 stupňov a spodné 30. Zasa sa bude na čo sťažovať, takže všetko bude v poriadku.