November je takmer za nami, a to znamená, že už iba mesiac sa budeme rozhodovať o tom, ktorá vianočná reklama je prijebanejšia a otravnejšia. U mňa zatiaľ vedie Kostelný švácajúci sa v polystyrénovom snehu, no tesne ho doháňa rozdvojený dedo Sagan. No aj v tomto mesiaci tu máte mnohosrd, dokonca s úplne novým logom © Ray Lennox. Cesta k jeho zverejneniu však bola naozaj tŕnistá. Po jeho vyhotovení sme narazili na problém, keďže niektoré osoby v ňom vystupujúce neposkytli súhlas s jeho uverejnením, a tým v podstate zakázali jeho verejné šírenie. Našťastie asi o osem minút neskôr tento mnohosrd unikol na internet, a to exkluzívne iba a práve sem. Takže všetko je cool.

 

Zo sveta

Donald zliezol z lustra

 

Vzhľadom na to, že som posledný človek v galaxii, ktorý sa ešte nevyjadril k výhre Drumpfa vo voľbách, musím ventilovať svoj komplex mienkotvornosti práve teraz. Bude to síce ťažké, lebo to mám nejako celé fpiči, ale vyzerá to tak, že kto nemá na toto názor, dostane minimálne 14 reťazových mailov, prihlášku do ĽSNS a ebolu. Naraz. Po ohlásení výsledkov to vyzeralo, že si treba ísť rýchlo kúpiť petrolej a konzervy. Ale ubehli dva týždne a Zem sa krúti ďalej, voda tečie, elektrina ide, aj v potravinách je dostatok kokosovej kofoly, perníkovej margotky a všetkých iných vianočných edícií.

Ono to totiž tak býva, keď vyhrá voľby takýto populistický nok s jednoduchými riešeniami pre všetkých. Že aby nič nepokazil, nespraví nič. Veď aj u nás máme nekompromisných antisystémových politikov ako Kotlebu, ktorí v parlamente cez menčestráky ticho prdia do lavice a usilovne vztyčujú pravice asi za každú smerácku chujovinu, ktorú im predhodí pred ksicht (ale zároveň prudko antisystémovo ako jediná politická strana nehlasovali za odvolanie Kaliňáka, šak lebo nepôjdu s davom, ne?). Takže Clintonová nepôjde do basy, Salmu Hayek nedeportujú, asi ani nezavedú v USA každoročne jeden deň povinného masového pussy grabbingu. Ale politika, výchova detí a šport, to je niečo, čo ovládame všetci najlepšie, tak ešte bolo treba riešiť, či je demokracia dobrý systém aj v prípade, že vyhrá kandidát, ktorého nechceme. A hlavne, či za to môže frustrácia bieleho heterosexuálneho voliča, kastrácia hnedého sapiosexuálneho nevoliča alebo penetrácia ružového omnisexuálneho paviniča. Zhodou okolností to riešia zhruba tí istí dementi, ktorí ešte dva dni predtým tvrdili, že Drumpf vyhrať jednoducho nemôže. A to určite nemyslím iba Dr. Iľka slovenskej politológie – starého Banáša.

Pritom by si stačilo uvedomiť úplne jednoduchý fakt, že ľudia sú jebnutí. A je ich čoraz viac, a nielen na Slovensku. Pretože keby neboli jebnutí, tak by si v prvom rade nevyberali medzi Hiláriou a Donaldom, že áno? A myslím, že prístup „nepripomínajte jebnutým ľuďom, že sú jebnutí, lebo potom si volia ešte jebnutejších“ je presne to, čo nás pošle nakoniec do péčka, nie nejaký americký oranžovovlasý Boris Kollár. V každom prípade, ja si žiadnych Američanov domov nezoberiem.

 

 

 

Bratislava

Brave New Parking

Píše sa rok 2017. Je zima, no len tak v poltopánkach vybieham a nasadám do auta. Zaparkoval som totiž iba tri metre od vchodu do domu. Spoza predného okna vyberám rezidentskú kartičku a tento cenný poklad schovávam do priehradky na rukavice. Štartujem a vychádzam na cestu. Teraz už s príjemnou nostalgiou spomínam na časy nedávno minulé, keď som z tohto miesta vchádzal priamo do kolóny a teraz odbočujem na poloprázdnu cestu úplne plynulo. S blahosklonným úsmevom predbieham preplnený autobus, ktorý zváža cépéčkarov zo záchytného parkoviska pri Zlatých Pieskoch. Po pár minútach prichádzam na parkovisko pred zamestnaním, víta ma olivrejovaný pracovník komunálnych služieb:

  • Parkovanie, pane?
  • Áno.
  • Rezident alebo abonent?
  • Rezident!

Bez váhania odpovedám s nemalou hrdosťou v hlase.

  • Výborne, nech sa páči.

A nasmeruje ma do priestranného krytého a vykurovaného parkovacieho domu. Suchou nohou sa vydám do práce a periferným videním zachytím billboard Nesrovnala so zdvihnutým palcom. Usmejem sa. Život je krásny.

Tak nejako takto nám maľuje magistrát a mestské časti nový systém rezidenčného parkovania. „Cieľom je upratať ulice od áut, zvýhodniť Bratislavčanov od ľudí, ktorí nemajú v meste trvalý pobyt, a podpora alternatívnych druhov dopravy". Znie to fajn, ale nezabúdajme, že lotyšskí vedci vyrátali, že 93,7 % toho, čo sa v Bratislave vymyslí, funguje potom úplne na hovno. V praxi to znamená asi toľko, že budete platiť to, čo ste doteraz neplatili a za to dostanete holý kokot do huby a aj to iba pomyselný. Ako Bratislavčan vysolíte za rok 20 – 100 éčiek, čo sa ešte dajme tomu dá, no krúžiť okolo paneláka a potom vyliezať z auta cez kufor budete tak či tak. Budete na tom ale furt lepšie ako motorizovaný cépéčkar, ktorého parkovanie bude stáť niečo medzi 20 a 5000 eurami ročne. Čo je teda pomerne slušný rozptyl a ja si neviem predstaviť, aký bude rozdiel medzi parkovaním za dvacku a parkovaním za 5 litrov. Pri tej hornej hranici si môžete už kúpiť aj garáž, ale možno Ivo zariadi, že raz za týždeň týmto VIP cépéčkarom príde Skoncová umyť predné sklo ceckami. Mimochodom, rovnaký poplatok má byť aj pre tých, ktorí si dovolili mať autá až dve. Čomu sa samozrejme potešila závistlivá chrapač, lebo šak ako môže mať nejaká rodina až dve autá, keď ja ledva cez quatro splácam jedno???

No a aby to bolo ešte veselšie, tak to ani nemusí platiť jednotne v celom meste, ale každá mestská časť si to môže upraviť podľa seba. No a teda, keďže sa nevozím na sedadle komunálneho bavoráka, auto mám na to, aby som sa s ním niekam dostal a často si dovolím aj prekročiť územie svojej mestskej časti. Čo v Bratislave nie je problém, lebo mestských častí je tu 17 (slovom: pokokot). A teraz mi nie je jasné, či budem mať 17 rezidentských kariet alebo platiť parkovné, keď pôjdem napríklad k rodičom do pétržky.  To radšej do seba nahádžem rýchlo obed, čo nové – nič – dobre – čau, lebo aj hodinové parkovné bude mať rozpätie široké jak Beňovej rozkrok. Nejakých 20 centov až... 5 eur na hodinu, čo je drahšie ako v garážach pod Carltonom. A to sa oplatí!

 

 

Slovo mesiaca

Najobľúbenejšia nadávka kysuckého pohostinstva, gemerskej večierky, hornonitrianskeho staničného bufetu a iných protipólov tej zlej bratislavskej kaviarne už nie je fašista. Katedra sémantiky Vysokej školy života zaviedla novú univerzálne platnú nadávku, a síce neomarxistický liberál. A to je práve slovo mesiaca november. Ono sa to sporadicky používalo už dávnejšie, najmä v okruhu rôznych bakalárov a iných osôb vzdelaných za hranice svojho intelektu, ale k masovému použitiu došlo až nedávno. To sa tak Hríb pochytil s Krajniakom, ale vôbec neviem, kvôli čomu, lebo som to nesledoval. Krajniak zrejme Hríbovi zožmolkoval sveter a Hríb zase Krajniakovi niekam zapatrošil jeho obľúbený ruženec, ale to je vlastne jedno.

Problém nastal, až keď Krajniak niečo napísal a Hríb mu to odmietol uverejniť, čoho sa hneď chytil križiakov stranícky šéf Borko Kollár a urobil to, čo mu ide najlepšie hneď po robení detí - dal statuštek na fejsbučik. Tam spomína nejaké farizejstvo neomarxistických liberálov, lebo keď Krajniak niečo napíše, tak je každé médium podľa jeho vlastného výberu povinné to uverejniť, alebo neviem, ako si to Boris predstavuje. V každom prípade, to už je slušný upgrade aj voči veľmi širokému chápaniu pojmu „sloboda slova“ alternatívou (t.j. že môžem z úst vyjachtať hocijakú kktinu a nikto mi nemôže povedať, že trieskam kktiny, lebo tým mi už berie slobodu slova). Najnovšie teda sloboda názoru rovná sa právny nárok na uverejnenie názoru. Možno by to mohol niekto vyskúšať – do Fun Rádia pošlite text, napríklad v štýle „Boris Kollár je bývalý vekslák a polomafián a v ideálnom svete by sedel v base alebo rozjebaný na šomló halušky v čmudiacich troskách nevkusného tereňáku ešte s kľúčami v ruke, a nie v poslaneckej lavici“ a keď vám ho Sajfa neprečíta trikrát po sebe v hlavnom vysielacom čase, začnite bliakať o potlačovaní svojho názoru a cenzúre. A na rádiu Lumen by mali polovicu vysielacieho času mať satanisti. Šak pluralita a vyváženosť, boha.

No a keď ste si mysleli, že sa aj dozviete čo alebo kto je ten neomarxistický liberál, tak to máte smolu. Ale nič si z toho nerobte, nevedia to ani tí, ktorí túto nálepku používajú trikrát v jednej vete. Keďže marxizmus má k liberalizmu blízko asi ako Boris k tradičnej rodine, ide len o takú prázdnu bezobsažnú verbálnu pičovinku, preto  je pravdepodobné, že čoskoro tento bazmeg nahradí zase iná intelektuálne znejúca nadávka. Napríklad pseudokonzervatívny neokeynesián, konfašizoidný protothatcherista alebo prosionistický korporátokrat. Ale zatiaľ teda: Je suis neomarxistický liberál.