Uvažujem, ako túto sériu zakončiť – predsa len, sezóna sa po čase stáva istou rutinou a inšpiratívne príhody sa postupne vytrácajú. Čím máte viac skúseností, tým jednoduchšie zvládate bežné situácie. Naučíte sa urýchliť už spomínaný proces ranného vyčkávania na izby po príchode, nakloníte si miestnu zdravotnícku službu, aby sa jednoduchšie úrazy a nevoľnosti riešili dostatočne promptne a zároveň veríte, že sa nestane nič skutočne ťažké, čo zahŕňa prítomnosť polície / hasičov / pohrebnej služby / protidrogového komanda a pod. Výlety by ste vedeli sprevádzať už aj poslepiačky a hosťom viete ukázať nielen miestne krčmy a pláže, ale tiež náročnejšie turistické trasy cez hory. Jednoducho cítite, že už ste správna osoba na správnom mieste, ale tiež sa čoraz viac nudíte a tešíte sa domov. Tu musím vyjadriť aj obdiv pre kolegyňu Plavušu, pretože ja mám síce k Balkánu veľké afiliácie, ale byť delegátom na tom istom mieste toľké roky po sebe, to by mi už bolo otupnejšie než „....“ (tu si dosaďte ľubovoľné viac či menej vtipné prirovnanie, veď nemusíme všetci písať podľa jednej metaforickej šablóny so 64 prirovnaniami v jednom článku J

 

Menkib: Näääääääääh. Tvrdí balkanológ, ktorý počas svojho delegátskeho pobytu v Tivate bol zadaný a tak nemohol urobiť dostatočne hlboký prieskum miestnych konštánt. Keď máš niekam ísť ako delegát, tak radšej single. Vieš, čo sa hovorí, what happens in Vegas, stays in Vegas. Ja som sa nenudila, keď prišiel na dva týždne na trénovaciu dovolenku belehradský basketbalový tím. A kde je menkib? Medzi veľmi pohľadným kapitánom mužstva Adrijanom a jeho dva metre pätnásť vysokým kolegom Bojanom, len tak, popíja na terase kolu.

Čo sa týka výkladu, ja na konci sezóny už robím stand-upy, inak by som sa zbláznila. Už máte trochu pičiii, už ste to odmleli tisíckrát, tak si pozvoľna vsúvate vtipy do vášho prejavu a už aj posledný turnus je taký, že má pičiii. Vlastne na vás prekvapkaveno pozerajú, čo tam vlastne ešte robíte. Že oni prišli na dovolenku s komornou atmosférou bez delegáta (asi z DM).

 

Táto – a zrejme aj všetky ostatné – séria by hneď dostala viac šťavy, ak by tu boli podrobne rozpísané všakovaké sexuálne príhody delegátov (vsuvka menkib: keby sme si ich všetky pamätali, však?) / delegátok s miestnym personálom / klientmi / klientkami / plavčíkmi a ďalšími vhodnými objektmi na kopuláciu. Bohužiaľ, tu sa musím trápne priznať, že tieto koitálne zážitky ma obišli, keďže som mal vtedy doma frajerku a nemal som v úmysle dopúšťať sa porušenia šiesteho či koľkého prikázania. Aj keby sme hneď chceli ignorovať aspekt morálno-etický, nie je bohviečo pretiahnuť miestnu čašníčku a o týždeň nato si, počas frajerkinej návštevy, nechať od nej na tanier servírovať omeletu na raňajky. Inak si ale myslím, že keď človek chce, tak môže, a obzvlášť by som odporúčal zamerať sa práve na študentky všelijakých hotelových akadémií vykonávajúcich prax práve vo vašej hotelovej reštike, bare alebo na recepcii. Čo sa hostí týka, tam je podľa mňa príležitostí pomenej (teda pokiaľ hodnotím ženské pohlavie), keďže dievky v mladom veku prichádzali na zájazdy takmer výlučne v sprievode svojich vlastných súložníkov. A nuda, nič zábavné sa na tomto fronte nedialo, žiadne hysterické rozchody v priamom prenose, žiadne nočné grupáky Jožka s Jankou z Giraltoviec spoločne s Ferkom a Majkou z Tvrdošína pri bazéne, všetci boli dajakí príliš slušní. No ale veď menkib ma tu dozaista rada doplní so svojimi zážitkami a skúsenosťami.

 

Menkib: No povenujem sa teraz trošku lokálnym konštantám. Čiernohorci boli fajn, ale Srbi boli podívaná. Chlapci boli tiež dosť vysokí, blonďaví, opálení, aj zuby mali ešte na rozdiel od Bulharov. Na pobreží bolo cez sezónu všade veľa Srbov, hlavne z Belehradu, pretože tam v lete praxovali alebo si prišli privyrobiť. A ako tradične sú založení! V bare neexistuje, aby si platila baba a pre istotu ti pod nosom šibrinkuje päťstoeurovkou, aby si si bola vedomá jeho kúpnej sily. Za svoje gastráče očakáva tradičný Srb aj protislužbu a v krátkom výkladovom slovníku mladého srbského junáka nie znamená áno. Takže si treba dávať pozor na to, aby si sa ním radšej nikam nedala zaviezť a nebola s ním sama, lebo si za to budeš môcť sama (prietrtové gerundium – ale kecám).

And now gather around, beloved children, and by children I mean you, potkan, lebo sa konečne dostávam k časti, v ktorej budem hodnotiť výzor čiernohorských a srbských dievčin. Samozrejme, sú tam aj ordinárne dievčatá, ktoré nejako nevynikajú, ale tá smotánka sa vyznačuje určitými spoločnými znakmi, toľko moje pozorovanie.

  1. Štíhle. Medzi ich stehnami zíva ukážková tight gap a som si istá, že majú aj ten pussy bridge, či ako sa to volá. Toľko k newspeaku, a to mám skoro 32. To moja mama nemá šancu rozlúštiť, ak sem zablúdi.
  2. Vosí pás.
  3. Silikónové kozy a pery.
  4. Dokonale upravené dlhé vlasy až po pás.
  5. Šatník variuje od bedrových legín (to aby im nenachladli kríže) až po desať centimetrov široký pás látky omotaný okolo útlych bokov, spod ktorých vyčnieva kuchyňa. Vrchné diely oblečenia tu zastupuje decentný pornotop s dekoltom až po kuchyňu.
  6. Na ruke má zaveseného starého päťdesiatročného kokota (po holandsky “oude lul”) s minimálne kabrio mercedesom alebo iným reprezentatívne vyzerajúcim približovadlom.
  7. O inteligencii pomlčíme.

 

Blbé je, že ako delegát by ste sa nemali ani príliš ožierať (say whaaaaat?, pozn. menkib). Žiadna zmluva vám to síce nezakazuje, ale vždy môže zazvoniť telefón so správou „môj muž práve spadol z balkóna na treťom poschodí a deti sa práve šmýkajú na jeho roztečenom mozgu, môžete s tým niečo urobiť?“ No a ak v takejto situácii budete iba bľabotať o tom, že vám to neškodí, vám to prospieva, možno sa aj z destinácie vrátite domov predčasne. Bolo to prvýkrát v živote, keď som musel ten debilný mobil nosiť stále so sebou a ani na noc ho nemohol vypnúť. Vynahradil som si to ako tak až posledný večer, keď sme s Miloradom a ďalšími kamarátmi z mokrej štvrte vypili asi všetko Nikšićko a pelinkovac, ktorý v Tivate mali. Milorad smútil, že práve to leto chytili Karadžića, na ktorého prednáške v prestrojení sa bol pozrieť, nespoznal ho však a prišiel tak o päť miliónov dolárov odmeny. Toto je inak veľmi pekná a sympatická balkánska črta – všetci vás hostia, na stole máte pred sebou ešte polovicu piva, ale už pred vami pristávajú dve ďalšie, a takto to ide geometrickým radom až k delíriu. Ďalší scenár sa niesol v podobe Milorada, ktorý v stave pripomínajúcom kombináciu poslancov Slotu, Cupera a Muránskeho šoféroval z krčmy nazad do hotela (našťastie asi len 300 metrov po rovnej ceste) a mňa, ktorý ogrcal všetky okolité čiernohorské dreviny. Ďalšie ráno, keď mali prísť autobusy už po tento posledný turnus, som sa riadne zľakol, lebo zrazu prišiel telefonát, že autobusy nie sú nikde a už tu dávno mali byť. A teraz ten pocit, že boha, ako ja v tomto stave ľudskej trosky budem riešiť nejakú nehodu autobusu, ale našťastie sa to rýchlo vyriešilo, autobusy sa len trochu zdržali a šťastne dorazili na miesto určenia.

 

Áno, pre mňa taktiež neexistovalo, aby som niekde telefón zabudla alebo som ho nezdvihla. A liezlo to na nervy, nie zdravotné problémy, ale hlavne tie banality (v mori je ryba, v mori je riasa, whatever). Našťastie sme tam mali slovensky hovoriacu lekárku, ktorá bola zazmluvnená a nebolo treba platiť nič na mieste, ak ste mali tú poisťovňu, ktorú ponúkala cestovka, a ktorú si z 95 percent klientov aj prikúpilo.

Ale Plavuša si to s tým telefónom vynahradila na konci našej spoločnej sezóny. Zamilovala sa. Áno, zamilovala. Do koho? Skúste to najviac klišéovité, čo vám napadne. Uhm, áno, uhmmm, do srbského motorkára. Nie motrokára, motorkára. Free spirit! Profesionalita letela von oknom ako jej telefón do mora, keď s trojkou v žile romanticky visela zo skaly v Petrovci. Posledný turnus a jeho posledných hostí už teda nevyprevadila, lebo spala v komatóznom stave vo svojej hotelovej izbe... alebo na pláži, who knows.

Ešte pár kuriozít, jedna rodina, ktorá prišla vlastnou dopravou, bola okamžite nespokojná s kvalitou ubytovania, ma v rámci vláčenia cestovky po súdoch vyčmuchala až v Chrochlande a dotiahla ma svedčiť na súd.

Milorad si v čase, keď som tam bola ja, kúpil nové auto – starého mercedesa, áno, presne ten črep, čo si predstavujete.

Došla mi na dovolenku moja vzdialenejšia rodina, haluz.

Jeden párik, ktorý bol tento rok na dovolenke v Tivate, ma o rok na to prišiel navštíviť aj na Cypre. Nezabudla som na slečnu, lebo mala heterochrómiu. 

 

Tu by som ešte chcel dodať jednu poznámku, ktorá síce nesúvisí s predmetom článku, ale už dlhšie ma tento spoločenský neduh serie, tak si dovolím vsunúť ju sem. Všimnite si, že menkib pekne povie o dovolenke v Tivate, návšteve na Cypre a heterochrómii. Nie o nemenovanej destinácii, istej návšteve a bližšie nešpecifikovanej charakteristike. Pritom na internete existuje x ľudí, ktorí sa vyjadrujú presne takto. Tým nemyslím situácie, keď má niekto naozaj rozumný dôvod niečo konkrétne utajiť, ale absurdity typu „vystupujem pod anonymnou diskusnou prezývkou, ale aj tak napíšem, ako som bol v nemenovanej reštaurácii a na nemenovanej benzínovej pumpe“, veď prečo by sa čitatelia mohli oboznámiť s nejakými detailmi, alebo ešte horšie „vystupujem pod konkrétnym menom, píšem kritickú / pochvalnú recenziu na nejaké služby, ale neuvediem, kto konkrétne ich poskytuje“, veď načo by som pomohol niekomu, aby tieto miesta tiež navštívil / vyhol sa im. Príde mi, akoby títo ľudia nasledovali (podľa mňa tiež značne absurdnú) prax mediálneho priestoru, kde je povolené skonkretizovať iba ten komerčný produkt, ktorý si za to zaplatil, a ostatné sú vypípané a vyštvorčekované. Prečo to ale niekto robí v blogoch a internetových diskusiách, to je pre mňa záhada nad záhady. Prosím, nerobte to.

(ja nemám filter, pozn. menkib)

Ďalší rok som už delegáta nerobil, nastúpili sofistikovanejšie akademické aktivity, za výkon ktorých som však vďačil práve letnému čiernohorskému pobytu a nadobudnutým omnoho plynulejším jazykovým znalostiam. Menkib, ak sa nemýlim, po mojej čiernohorskej a jej cyperskej sezóne tiež s touto bohumilou činnosťou prestala (tak nedá sa naverímboha trtkať naveky, pozn. menkib). Chodil som však svojich bývalých kolegov vždy tak na týždeň navštevovať, a obohacoval som sa tak príhodami typu „ako vypiť sedem pív, fľašu fernetu, zobudiť sa na hotelovej streche a nemôcť ďalší cca mesiac nič poriadne zdvihnúť pravou rukou, a nikdy sa nedozvedieť, čo sa tú noc vlastne stalo.“ Ak máte radi cestovanie, aspoň máte aký-taký vzťah k zvolenej destinácii a nevadí vám práca s naozaj všakovakými ľuďmi, vyskúšajte si robiť delegáta – počas školy je to určite jedna z tých lepších prác; pri troche snahy sa to dá brať ako jazykový kurz a zaplatená dovolenka v jednom.

 

Ja sa tam vraciam tento rok a už sa neviem dočkať. Chcem ísť do Lovčenu do Njegošovho mauzólea, do Kotoru, do Perastu aj Tivatu a Budvy. See you, Kotorska boka.