"Neverím, že si strašne škaredý."

Anorwen, Júl 2020

 

Drahá Anorwen. Nalej si pohár vína. Hej, viem, že je šesť hodín ráno. Ako sa hovorí v amerických filmoch? Ver mi. Pekne sa usaď. Dovoľ, aby som Ti, prípadne ostatným z DM bandy, rozpovedal príbeh. Jednu z vecí, ktorú počúvam, odkedy mi vyšiel článok Rado sa stalo je, Viem, kam chodíš chlastať, ty kokot a budem tam na teba čakať až vyjdeš von! Druhú vec, ktorú počúvam je, Och, ty prekrásny mumľajúci lump! Milujem tvoje pero! Tvoje zázračné pero! Prečo si myslíš, že si škaredý? Ty nemôžeš byť škaredý. Fakt, či krásni ľudia vedia písať, nechám na diskusiu. Imho vedia, ale názov článku napovedá, že som práve dostal šialený nápad! My, škaredí ľudia, my by sme sa mali stretnúť a mať orgiu! Šialenú, bohapustú orgiu! Škaredí ľudia robia krásne deti! A potom! A potom... a... a... vlastne, tiež som introvert, takže nič. Nie som strašne škaredý per se. Dokonca sa podobám na jednu celebritu. Na Stephena Hawkinga. Angie potvrdí. Na pivnom stretku odo mňa chcela, aby som jej napísal rovnice termodynamiky čiernych dier. Keď som jej tvrdil, že nemám ani šajn, o čom hovorí, začala ma po hlave mlátiť Susskindovou knihou The Black Hole War. Z plného hrdla vrieskala na celú ulicu, že Kvantová informácia je večná! Ale to je historka do iného článku...

 

Modelová situácia: Si mladý teenager. Sedíš na zadnom sedadle v aute svojej mamy. Vezie ťa do školy. Alebo na nákupy. Alebo k babke alebo kamsi dpč, aby sa ťa na pár hodín zbavila. V autorádiu nejaká pipina mudruje o tom, ako neatraktívni ľudia asi najskôr nájdu pravú lásku. Pretože každý, čo chce byť s nimi, nemá záujem o povrchné veci ako je výzor a postava. Tvoja mama z fleku poruší pravidlá bezpečnej jazdy. Otočí sa dozadu. Povie, že by si mal byť z toho, čo si sa práve dozvedel, šťastný, pretože až sa do teba konečne niekto zabuchne, bude to navždy. Bwahahaha! Spokojná sama so sebou a s úsmevom na tvári zastane na dohodnutom mieste. Vykopne ťa z auta von do dažďa. Byť škaredým je asi, ako keď sa pozeráš do zrkadla a hovoríš si, čodopíči sa ti stalo a kedy?! Čakáš, kedy ti z papule vyletí britský prízvuk. Krása sa dá matematicky vyjadriť. Ženské prsia majú veľkosť košíkov. Čo tým chcem povedať je, že normálne zoberieš do paprče fixku. Stredom svojho ksichtu buď na fotke alebo v zrkadle alebo stredom svojho ksichtu, však nech je sranda, potiahneš čiaru. Aby si videl, aký je ten tvoj ksicht hnusne asymetrický. Podľa Sokrata krása je primeranosť. Musíš vypiť primerane veľa whisky. Pytagoras a jeho žiaci videli krásu v poriadku a štruktúre. Zistili, že sa dá vyjadriť číslom, Eulerovým číslom. Tu si dávaj bacha, milý čitateľ, zvaný tiež Pepe, aby si nezistil, že si v mínuse. Žartujem. Eulerovo číslo nie je mínusové. Kedysi, keď sme sa v škôlke fotili, wiki ešte neexistovala, a teda bežný informačný konzument o tom nemal odkiaľ vedieť. Len sa mu zdalo, že svet ho akosi míňa. Ľudia nie sú veľmi prístupní. Vyhýbajú sa očnému kontaktu. Konverzácie sú často jednostranné. Divadielko o Zvieraciej farme pre učiteľky a rodičov je ako bicyklovať sa do kopca so zatiahnutou brzdou. Robila sa jedna veľká spoločná fotka. Kto mal kamaráta, mohol sa s ním odfotiť, alebo sa mohol odfotiť s fešnou pani učiteľkou. My sme v triede nič fešné nemali. Najfešnejšie, čo sme v triede mali, boli magnetky z dovolenky v Bulharsku na chladničke. Učiteľky vyzerali ako zamestnankyne slovenskej pošty na Saratovskej. Náladovo v čase poobednej špičky, keď sa zo štyroch priehradiek zavrú tri a pred nimi stojí 20 ľudí. Dva dni pred Veľkou nocou. Kamarátov som nemal, nuž odfotil som sa na tablo, a potom ešte na samostatnú fotku. Keď nám o mesiac a pol fotky rozdávali - vtedy sa dávali vyvolávať niekde vo Vietname, počul som učiteľky si medzi sebou pošuškávať, Jejdanenku, aké škaredé dieťa, keď mi podávali moju fotku. Pozrel som sa na fotku. Mali sme maškarný ples. Mal som na hlave zajačie uši. Yup. Ja viem. Dnes by som ich s takým nápadom poslal do piče. Dvojitú bradu a prijebaný úsmev. Dobre. Za ten prijebaný úsmev si môžem sám. Môj prvý stret s realitou. Moja detská naivná myseľ mi vtedy šepkala, Neee, to bude v pohodeee. Keď tak nad tým uvažujem, v prváku na zdš ma počas fotenia vyhnali sa hrať na ihrisko. Mňa. Tučka. Hrať. Na. Ihrisko. Moja mama mi tiež nikdy nepovedala, Ty môj pekný chlapec. Ale raz mi povedala, že zo škaredého kačiatka vyrástol... vyrástol... Kurnikšopa! Ako sa to... Ako poľovník, by som mal hneď vedieť pomenovať každé zviera na tejto planéte. Nie, nebola to labuť. Ničto. Neskôr kuknem na internete. Možno na opačnej strane planéty, niekde v austrálskom buši niečo nájdem. Letmo pozriem na hodinky. Pol siedmej ráno. Správny čas si naliať whisky. Dnes asi nepôjdem behať. Môžem osrať rutinu. Moment. Vyskočila na mňa. Spomienka. Kurva jedna. Neskoršia škôlka alebo prvý ročník zdš. Decká sedeli v kruhu. Hovorili sme si vlastnosti alebo veci, ktoré sa nám na sebe páčia. Nejaké dievča sa na mňa pozrelo. Po dobrých piatich minútach rozmýšľania povedala, Hm, hm, občas niečo také povieš, že sa všetci zasmejeme. Uf. Už vidím, ako moja pečeň bude dnes dojebaná viac než obyčajne.

 

Kontextová reklama, alebo čo, mi vyhodila článok. Nepamätám si nádpis. Mám deravú hlavu. Nepamätám si kopec vecí. Ani veci, ktoré by som si pamätať mal. Rodné číslo. Dátum narodenia mojej mamy. Mojej mamy! Prečo hajzelbaba na autobusovej stanici v Košiciach mi 2x, čo som tam bol, nevydala z päťky? Kam zmizla mŕtva ryba a fľaša bieleho rumu počas jednej horúcej júnovej stanovačky pri Ružíne? Jeden by povedal, že na vodnú nádrž Ružín budem mať prekrásne spomienky. No fakt. Keby som si aspoň na 2-3 spomenul, mohol by som napísať článok. Jediné, na čo si spomínam, je kliešť. Kliešť obyčajný nakladie 2000 vajíčok. Má štyri vývojové štádiá, a v každom z nich sa živí krvou. KRVOU! Aj to sprosté vajíčko! Áno? Nie? Neviem! Noačo! Kliešť prenáša kopec zaujímavých vecí. Mňa kliešť preniesol z Ružína do blavky spolu so skoro-nejakou-skurvenou-chorobou-s-trvalými-následkami. V Renault Thalia a v horúčkach. Článok mal dočinenia s komplimentmi, ktoré ženy dávajú atraktívnym mužom. Ak si škaredý, dva komplimenty, ktoré dostaneš, sú o oblečení a/alebo účese. Raz ráno prišla ku mne do kancelárie kolegyňa. Ak by som vám ju detailne opísal, polovica z vás by zostala nasratá, prečo radšej nepíše články a nechodí do diskusie ona namiesto mňa. Druhá polovica by zostala rovnako apatická a sklamaná životom ako doteraz. Lebo veď - ruku na pohár whisky, sme na Dailymale. Čo už tu prokrastinátori môžu mať za životy, že? No povedz, Akože, no povedz. No povedz! Pochválila mi novú kockovanú košeľu. Mal som ju už asi štyri mesiace. A nový zostrih. Nechal som sa inšpirovať národniarmi od Martina. Šiel som nad ušami a vzadu úplne nakrátko. Aj sa ma barber opýtal, či chcem vyryť do temena slovenský dvojkríž. Ja naňho, že je maďarský. Založil si ruky v bok. Otvoril ústa. Nešťastný kukuč mi dal. Odhrnul som si vestu. Pod ňou puzdro na skryté nosenie. Vravím mu, opatrne s tou britvou. Reku, že ak chce, nemám problém hen medzi odpadkovými košmi po horehronsky si s ním vydiskutovať nezrovnalosti v názoroch a dospieť ku konsenzu. Ústa zaklapol. Napokon, všetko dobre dopadlo. Bez kríža. Bez prestrelky. Bez mŕtvol. Môj právnik si opäť raz vydýchol. Mohol s golfovými palicami odcestovať na Tále. Ale nie to som chcel. Kolegyňa mala postavu ako tie dizajnérsky pekné sklenené fľaše od coca-coly, nie tie hnusné plastové. Až prišlo leto, poznal som to podľa toho, že som sa spotil ako prasa na ražni, ale aj podľa toho, že kráska z jednej kancelárie do druhej plachtila v proklatě krátkych šatičkách. Nevedel som od nej odtrhnúť oči, tak ako neviem odtrhnúť oči od Indian Scout. Alebo od purpurovo-tyrkysového západu slnka, ktorý vychytím tak dvakrát do roka na poľovačke. Premýšľal som hodne nad jej počtárskou zbehlosťou a kvalitou jej komunikačných zručností, a či si nechce osvojiť ďalšie kvalifikácie. Mala krásnu symetrickú tvár. Mal som sto chutí chytiť pero a nekresliť jej rovnicu medzi oči. Som nerd, myslím to presne tak, ako to píšem. Matematicky bola dokonalá, ale otvorila ústa a povedala, Ja naozaj netuším, kto je Garth Brooks. No tak to zasa prr. Nechcel som s ňou zostarnúť. Raz som pozbieral všetku odvahu, čo sa vo mne a v okolí našla - doslova v okolí, zbieral som ju z kancelárskeho stola a zo šuflíkov, či mám pod tým na mysli kokaín, už sa nikdy nedozvieme - a pozval ju na obed. Išla. Moja radosť trvala presne tú 1/2 z 9 a 1/2 týždňa. Bolo to pred Vianocami. Počas firemného večierku, keď som do nej lial Ruskij štandard, sa priznala, že v rámci utužovania kolegiálnych vzťahov na pracovisku, šlo o akúsi slovenskú verziu truth or dare. Už je to dávno. Srdiečko ma stále zabolí. Podľa vyjadrení mojej obvodnej lekárky to bude cholesterolom. Mám chrúmať viac brokolice. Menej jej rozprávať tieto svoje chujové historky. No a čo, že bábätká sa ťa boja! Hovorí pomedzi to, ako šrajbuje na farebný papierik všetky výživové doplnky, ktorými sa mám nadžgať. Len zajtra ráno o deviatej. No a nič, ale staršie decko mi na rovinu povie, dokonale čisto, jasno ako blesk a bez akéhokoľvek taktu, Tfuj, ty si škaredý! Ukazuje na mňa prstom a reve, Čo to je? a skrýva sa za matku. Zmrd. Zatiaľ čo jeho matka podozrivo kuká na mňa spod zvrašteného obočia a browzuje v telefóne stránku MINV "Pátranie po osobách". Lebo uznaj, s takým ksichtom nemôžeš byť dobrý človek. Ale aspoň, kurva, nie som zanedbané, zneužívané, otčimovou žehličkou bité decko, lebo sa jeho pobehlivá matka vyspala s polkou ulice! Neznášam deti. Ale no tak, veď vieš, aké sú deti, vraví doktorka, napraví si okuliare na nose, Sám si bol kedysi dieťa. To je pravda. Babička bola jediný človek na svete, ktorý mi povedal, že som pekný. Ako decko, mal som akné. Respektíve, skôr to bolo niečo ako "zdochnutý diviak, ktorého prešiel 4-tonový traktor", napísané Braillovým písmom na tvári. Doktorka vybuchne. Okuliare odletia na stôl. Farebné post it papieriky explodujú do ordinácie. No vidíš, načo ti bol doktorát zo psychológie k ďalším štyrom, čo máš vycapené na stene? Aspoň predstierať empatiu by si mohla.   

 

Ako spieva Peťo Cmorík, Nič nie je stratené! S online zoznamkami mám iba jednu skúsenosť. Blbé obložené chlebíky mali viacero lajknutí ako ja. Moja fotka tam bola zavesená pol roka. Jeden chlapík, nie Peťo Cmorík, mi raz pochválil moje predlaktia. Musím sa priznať, nie, nie, k tomu, že pri písaní článku som sa automaticky pozrel na predlaktia. Nejako mi tam chýba tetovanie. Vždy som chcel mať tetovanie. Keby som nemal panický strach z ihiel. Zo mňa teda narkoman fakt nebude. Tá predstava: Mám skurvenú chuť na herák, ale bojím sa injekcie! Jednej žene sa páčili moje ušné lalôčiky. Vravela, že sú pekne okrúhle, počas toho, ako mi ich olizovala. Striedavo, nie obidva naraz. Inej žene sa páčil môj svalnatý chrbát. Bolo to ako z filmu. Kedysi som absolvoval rýchlokurz jazdy na koni. Jazdíš stále, každý deň, až kým svojvoľne neodpadneš zo sedla. Keď sa koňa naučíš ovládať v základných rýchlostných stupňoch, absolvoval si kurz. Nemusíš s ním vedieť zatancovať polku. Predstavil som sa s "howdy" a podvihnutím klobúku. Pamätám si ten pocit, keď sa v otvorenom teréne pod tebou ten 600 kg medveď rozcvála - kôň, nie tá baba, aby bolo jasné a prejde do trysku. Nie, nemám na mysli vietor vo vlasoch a mušky medzi zubami v roztvorenej papuli na euforickej vyrehotanej tvári. Ja som si v tej chvíli želal, aby niekto koníka zastavil, pohladil ma po vlasoch a povedal mi, že to bude oukej. Spomenul som si na všetky zlé životné rozhodnutia, ktoré som spravil, príležitosti, ktoré som nevyužil a životné citáty, ktoré ma formovali. Napríklad, na generála z US občianskej vojny Johna Sedgwicka a jeho slávne slová: "Tak na túto vzdialenosť by netrafili ani slon...", alebo, keď mi moji rodičia raz po škole povedali: "Neskutočne si nás sklamal". Na krásne vyšívanom koženom westernovom sedle som kŕčovito zvieral hrušku. Celkom isto som nevyzeral ako jeden z Wild Bunch. Že som bol pekne oblečený v plášti a v klobúku mi nepomohlo. Šaty nerobia človeka. Fakt. Kurva. Nie. Síce som sa nevidel, ale predstavujem si, že som mal na ksichte výraz ako keď v GoT tú dragon lady zo zadu nakladal Jason Momoa. Jazdil som QH, pretože v SK by som márne hľadal echtového mustanga. Okrem toho, bolo mi povedané, čo je strakaté, to je poľské a jebnuté. Bál som sa o svoj holý život. Myslím, že v živote som mal ešte asi 1-2 podobné momenty. Už som sa videl, ako ma kôň vláči po poli v kúdoloch prachu, trávy a trhancov kože. Skončím v márnici. V lepšom prípade. V nemocnici, v horšom, napojený na trubky. Alebo v invalidovni. V Invalidovni som už bol. Nebolo to tam také zlé. Dokonca tam robili dobrú kávu a mali popíči kníhkupectvo. Ale vrátil som sa, aj ja, aj kôň, obidvaja a každý v jednom kuse, späť do maštale. Všetci ma potľapkávali po pleci. Baba, ktorej sa páčil môj svalnatý chrbát mi povedala, Nevadí, že si škaredý, si náš. My všetci sme škaredí. My všetci sme Kris. Sme koniari, zadrbaní od slamy a hoven. Cez 3 cm sračiek a špiny nevidieť, že máš asymetrickú tvár. Obriadili sme kone. Založili táborák. Už sa zmrákalo. Na horizonte sa schyľovalo k dažďu. Dvorný gitarista s hudobným sluchom a zmyslom pre melódiu a rytmus, o akom ja môžem iba snívať, začal vyhrávať české trampské pesničky. S úžasom a vďakou, že mňa, mlčanlivého introverta, prijali medzi seba, som kukal na táborákom osvetlené špinavé, prívetivé a spievajúce tváre ľudí okolo a premýšľal, ako, dofrasa, sa pomedzi všetky sediace, ležiace a stojace ľudské telá, konskú výstroj a stohy sena, dostanem k záchodom.